Boli ste aj v utorok na štadióne?
Nie, nechodím už na zápasy. Bol som zvyknutý na niečo iné, aj teraz je to len samý boj, veľa hokejovej krásy niet. Pred pár rokmi som bol v Steel aréne a veľmi ma chlapci sklamali. Povedal som si dosť, viac ma tam neuvidíte.
Ale na televízny hokej ste hádam nezanevreli…
Nie, samozrejme, všetky zápasy sledujem. V tomto som stále stopercentný Košičan. Navyše, teraz hrajú proti Bratislave a na Slovensku sa vždy vravelo, že každý môže vyhrať, len Slovan nie (smiech). Takto to chodí medzi nami športovcami.
Ako technicky zdatnému hráčovi sa vám musel rozhodujúci gól Rusa Paršina páčiť…
To bola paráda. Asi takto si predstavujem hokej, aký by sa mal hrať na slovenských zimákoch. Poskočilo aj moje hokejové srdiečko, tešil by som sa, ak by takýto krásny gól dal aj Slovan. Škoda, že je toho tak málo, lebo inak je to len boj. Keď vidím, ako sa hráči najprv naťahujú v jednom kúte klziska a potom ďalšiu minútu v druhom, dostávam kŕče. Žila mi ide vtedy prasknúť. Dnes sa trénuje iba korčuľovanie.
Čítajte viac Košice sú späť v hre o finále. Doma zdolali Slovan aj druhýkrát
A nie je to cesta k úspechu?
Nie je. Aj v akadémii som mal pár detí, ktoré celý zápas len krásne korčuľovali, ale puku sa nedotkli. Potom som im povedal svoje. Zabudli sme na to, že hokej má byť aj o myšlienke a nie iba o súboji.
Vy ste vari hrali aj v play off na krásu?
A čo je to play off? Nie je to náhodou vrchol sezóny, ktorý má byť celoročnou vizitkou súťaže? Pozrite sa na Nitru, tak má vyzerať poriadny hokej. Niečo fantastické. Hrá jednoducho, účelne, ale zároveň krásne. Dobre sa na nich pozerá, takto sme kedysi hrali aj my v Košiciach. Klobúk dole pred nimi.
Z 0:2 na 2:2, čakali ste vôbec, že Košice zdramatizujú sériu?
Je to prekvapenie. Tušil som, že veľa gólov nepadne a to sa aj potvrdzuje. Zatiaľ vždy vyhralo domáce mužstvo, uvidíme, ako teraz odpovie Slovan. Aj v Košiciach vedia, že postup vedie jedine cez triumf u súpera.
Kto je mužom doterajšieho priebehu semifinále?
Nevidím tam zatiaľ žiadneho ťahúňa, ani na jednej strane. Celé to je nemastné-neslané. Ale výmena brankára Košiciam prospela. Riečický sa mi počas celej sezóny páčil viac ako Košarišťan.
Mimochodom, čo hovoríte na to, že Košice vedie kanadský kouč?
Radšej nič. Vydali sme sa po legionárskej ceste a ľudia pracujúci v hokeji si myslia, že to je dobré. Potom to treba len akceptovať.
Foto: Pravda, Robo Hakl
Prečo výhra nad Slovanom chutí Košičanom viac, ako čokoľvek iné?
Nielen nám, každému na Slovensku. Slovan je Slovan – všetci sme mali zrazu o 50 percent viac energie, keď sme proti nemu nastupovali. Už pred zápasom – ešte keď som len sedel v šatni – som už bol naštvaný. Keď sme v roku 1999 nastupovali vo finále bez peňazí a niektorí chlapci nechceli hrať, povedal som im, že toto je Slovan a jemu predsa titul len-tak nenecháme. Aj sa tak stalo. Vyhrali sme. Je to vládne mužstvo, treba sa na nich vytiahnuť.
Mal podľa vás nejakú protekciu?
(veľký smiech) Nielen v hokeji, ale aj vo futbale. Neraz nás v súboji proti nemu potopili.
Dnes o sebe hráči Slovana i Košíc vravia, že sú kamaráti a medzi sebou majú dobré vzťahy. Bolo to aj za vašich čias?
Rivalita bola väčšia. Neprestupovalo sa toľko, v Košiciach sme desať rokov tvorili jednu partiu, Slovan mal zasa svoju. Hovorilo sa, že to najlepšie od Banskej Bystrice po Liptovský Mikuláš pôjde k nám, Slovan zasa sťahoval k sebe celý západ. Nebola tam žiadna medziľudská nevraživosť, ale ani veľké kamarátstva.
O finálovej sérii 97/98 sa rozpráva dodnes…
A tam bolo jasne vidieť, že Slovan musí byť majster. Neuznali nám regulárny gól. Pamätáte si to?
U každého viac aj dnes rezonuje zákerný faul od Karola Rusznyáka na vás. Už je to zabudnuté?
Na druhý deň som to hodil za hlavu. Veľa drsných zákrokov si človek počas kariéry užije. Rusznyák však mal vtedy dostať doživotný zákaz. Bolo to veľmi cez čiaru. Kedysi sa však pískalo menej, dnes, keď sa hráči na seba usmejú, idú obaja na trestnú lavicu.
Spomínate si, ako vtedy v Bratislave na vás fanúšikovia pokrikovali?
Nie. Vôbec. Ďalší zápas som sedel už len na striedačke. To, čo sa dialo v hľadisku, vždy išlo mimo mňa.
Liba, Liba, zub ti chýba… Naozaj vás takéto posmešky nehnevali?
Vážne? Prvýkrát o tom počujem (úsmev). Nikdy som neriešil, čo kto zakričí. Mal by som z toho akurát veľkú hlavu. A mne to bolo úprimne jedno.
Čo bolo viac – vyhrať v Prahe alebo v Bratislave?
Jednoznačne v Prahe. Slovan nemal v tom čase silný klub. Keď sme v Prahe vyhrali v roku 1988 titul, domáci sa už chystali oslavovať. Plná hala, všetci už boli nastúpení, vrátane Lubomíra Štrougala. A vytreli sme im zrak. Bola to skvelá liga.
Pred rokom ste sa nám "posťažovali“, že hoci v akadémii prešli vašimi rukami už stovky detí, Igora ste tam ešte nemali. Pribudol medzitým nejaký?
Nie, stále čakám. Ale môj sľub platí, že sa mu budem špeciálne venovať.
Raz by tým Igorom mohol byť možno aj váš vnuk…
Mohol. Mám však dve deti a na vnúča stále čakám. A do sedemdesiatky na korčuliach nebudem, lebo zo dňa na deň to je pre mňa na ľade ťažšie.
Foto: ŠTARTFOTO/JÁN SÚKUP