„A v kostiach som pritom necítil nič dobré,“ usmieval sa nádejný hokejista po tom, ako Zvolenu v 36. extraligovom kole pomohol zdolať bratislavský tím vysoko 7:1.
Uvedomili ste si, že už vo štvrtej minúte ste vyhnali Clinta Windsora z bránky?
Keď som sledoval zápasy v NHL, vždy sa mi páčilo, ak mal niekto výborný vstup do zápasu. Rozmýšľal som, aké by to asi bolo, keby sa to podarilo aj mne. V prvých dvoch striedaniach som dal Slovanu dva góly. Že gólman ide von, som vnímal okrajovo.
Pomysleli ste si, že teraz je ten deň, keď dáte hetrik?
Neraz mi to chodilo po rozume, lebo tri góly v zápase, to sa nestáva každý deň. Toto však nebol ten moment, Slovan je veľmi silný, nikto nevedel, ako sa to bude ďalej vyvíjať. Plánovať hetrik je veľmi ošemetné, takéto predstavy sa zvyčajne rýchlo zrútia. Sústredil som sa na každé striedanie.
Bol to najlepší zápas kariéry?
Tri zásahy sú fajn, ale boli duely, v ktorých som podal lepší výkon a vyšiel som nielen ja, ale aj klub naprázdno.
Cíti útočník ráno v kostiach, že toto by mohol byť jeho deň?
Paradoxne, pri rozkorčuľovaní to bolo pod psa, nevedel som trafiť ani bránku. Mal som ťažké nohy, po dvoch tempách som mal čo robiť, aby som sa vydýchal. Ak som niečo v kostiach pred zápasom cítil, tak to nebolo nič dobré. A vidíte…
V rodnom Zelenči neďaleko Trnavy museli mať veľkú radosť, keď ste takto ozbíjali práve Slovan…
Samozrejme. A nie malú. Za Zeleneč som v mládežníckych kategóriách hrával futbal, dobre viem, čo znamená derby Trnava – Slovan (smiech). Po zápase som si našiel v mobile nejeden odkaz. Písali mi aj moji traja súrodenci: prvý sa pýtal, či súper nemal brankára, druhý, či gólman mal silné dioptrie a tretí už ani neviem čo (úsmev).
Boli ste aj vy vychovaný v duchu, že Slovan je top rival?
Ajej, proti belasým to vždy má grády. Bol som dokonca na jednom zápase Spartaka so Slovanom, kde sa fanúšikovia ohadzovali sedadlami. Vravel som si, že to nemá so športom nič spoločné. Zvykol som chodiť ešte na starý štadión, teraz už nemám veľa času.
A nie je aj Zeleneč skôr futbalová dedina?
I ja som tam čo to odohral. Rodičia ma skúšali dať aj na plávanie, potom na karate, ale aj tak som napokon skončil pri hokeji. Mama veru nemala radosť (úsmev).
Zo Zelenča pochádza aj bývalý hráč Trnavy Marek Ujlaky…
Marek je naša žijúca legenda. Bol som aj na jeho rozlúčkovom zápase, ktorý odohral za našu dedinu. Dobre si na to pamätám.
Byť doma slávnejší ako on, to ešte chvíľu potrvá, nie?
Isteže, bol to veľký športovec. Ale nielen on nás preslávil, pán Jozef Bednárik bol obrovská osobnosť. Všetci sme naňho dodnes hrdý. Mimochodom, do školy som chodil so synom Mareka Ujlakyho. Tiež hrá najvyššiu súťaž. Zeleneč tak má hokejového aj futbalového ligistu. Na takú malú dedinku to je dobré, nie?
Čítajte viac Na toto Slovan dlho nezabudne. Zo Zvolena si vezie strašný debakel
Ako ste sa vôbec dostali k hokeju?
Brat s ním koketoval. Keď som ho videl, tiež som chcel privoňať. Bol som však hanblivý, mama si zo mňa robila žarty. Vravela, že ak chcem, nech sa idem opýtať trénera. A ja som sa prekonal a šiel. Potom mi už nemohla povedať nie (úsmev).
Podľa vašej hokejovej vizitky ste rýchlo odišli do Česka…
Od rodičov som sa odsťahoval, keď som mal dvanásť, býval som u jednej našej známej. Od pätnástich, odkedy som odišiel z Brna, sa starám o seba sám.
Život vás naučil…
Veru, niečo som pochytil. Z domácich prác už nepotrebujem pomôcť s ničím. Všetko zvládnem sám. Aj si uvarím, to mi hádam ide najlepšie.
O čom môžete smelo povedať, že robíte naozaj dobre?
Nie je nič lepšie, ako pečené zemiaky od mamy. Vyzerá to síce jednoducho, ale tak skvele to vie iba ona. Nedávno ma ich naučila robiť.
Aktuálne ste druhým najproduktívnejším Zvolenčanom. Ako dlho vás ešte udržia pod Pustým hradom?
Predčasné úvahy. V tejto chvíli sa sústredím iba na to, aby som čo najlepšie dokončil sezónu. Aby som Zvolenu pomohol k ďalším úspechom. Ostatné je na dohode.
Dávame do pozornosti Aktuality, diskusie, komentáre... Pridajte sa k nám a sledujte našu FB stránku Šport.Pravda.sk
Čo je väčší žrút času, hokej za HKM alebo štúdium na Zvolenskej technickej univerzite?
Otázkou je, koľko času mi zostane na školu. Po hokeji veľa energie nemám, vždy ju však musím niekde vydolovať. Mamka mi často prízvukovala, že hokej tu je dnes, ale zajtra už nemusí.
Keď prišla pandémia a všetko bolo akési neisté, povedal som si, že mala pravdu. Nezahmlievam, hokej má prioritu, nie každému sa v devätnástich pošťastí hrať pravidelne extraligu. Je to zároveň príležitosť predať sa do sveta.
A čo keď sa stretne play off so skúškovým obdobím?
Keďže je to vo Zvolene, hádam to profesori zaregistrujú a budú ohľaduplní. Musí to však byť vydarené play off. Ako vlani.
Máte vysnívanú súťaž?
Každý má najvyššie ciele. Mojim detským snom bolo zahrať si za áčko Komety Brno. Klub má neuveriteľných fanúšikov, vždy som ich obdivoval. Nikde inde som takých nevidel.
Tréner Craig Ramsay rád dáva priestor mladým hráčom. Nepomýšľate na svetový šampionát?
Bolo by to skvelé. Už som sa zamýšľal nad tým, čo keby mi prišla pozvánka do reprezentácie. Je to však otázka budúcnosti a nikto nevie, čo sa nakoniec stane. V každom prípade je to sen. A tiež motivácia.
Dávame do pozornosti Peking 2022: Všetko o hokejovom turnaji na ZOH
Vás zvolenský spoluhráč Peter Zuzin je na olympiáde v Pekingu. Privstanete si na zápasy, ak bude treba?
S Peťom som hral v útoku, veľmi mu fandím. Keď ho zavolali na Nemecký pohár a nemohol ísť, rozprávali sme sa spolu. Spomínal, že na takýchto podujatiach bol už niekoľkokrát, ale nikdy nie na svetovom šampionáte.
A teraz je rovno na olympiáde, čo je ešte o stupienok vyššie. Ak nebudeme v ten deň hrať, pokojne si nastavím budík aj na skorú rannú hodinu.
Spomínate si aspoň matne na Vancouver 2010?
Veľmi dobre, dokonca ma nechali pozerať sa na zápas proti Kanade, ktorý bol v noci. Mal som vtedy sedem, možno osem rokov. Ležal som vedľa brata a jedným okom vnímal každú šancu, tak veľmi skákal pri televízore.
Ktorú zo slovenských hokejových legiend ste zaregistrovali ako prvú?
Asi oboch Mariánov – Gáboríka s Hossom…
A čo Václav Stupka, tiež Trnavčan, dnes spoluhráč vo Zvolene?
(smiech) Na Vaša som sa chodil pozerať, keď hral ešte v Trnave. Videl som azda každý jeho domáci zápas. Spoznali sme sa však až vlani vo Zvolene. Prišiel som za ním, predstavil som sa mu a spomenul mu to. Popritom som mu vykal. Hneď mi vysvetlil, že takto to v kabíne nechodí.
