Pred utorňajším derby s Košicami (3:0) mal na čele súťaže šesťbodový náskok. „Hráme fajn hokej, no bol by som zlý tréner, ak by som povedal, že nemáme rezervy,“ vraví niekdajší mohutný útočník, ktorý budil rešpekt.
Je iné hrať za Slovan a trénovať Slovan?
V niečom áno, v niečom nie. Samozrejme, koučovanie mužstva je niečo úplne iné, ako strieľanie gólov. Ale požiadavky i systematická práca obe tieto oblasti spájajú. Na oboch frontoch sa vyžaduje sto percent. Samozrejme, čo sa týka objemu práce, teraz je to iné. Na starosti mám toho omnoho viac.
Prináša to aj väčší tlak?
To nie. Rozdiel je, že dnes sa starám o celý klub, predtým len sám o seba. A tlak v Slovane? To je absolútne prirodzené. Ale stotožňujem sa s tým, tak to má byť. Slovan je predsa Slovan.
Môže v takom veľkom klube vládnuť absolútna spokojnosť?
Je jedno, kde ste, kde hráte alebo trénujete, vždy je na čom pracovať. So spokojnosťou to je vrtkavé, dnes vám to sype, zajtra už nemusí.
Čítajte viac Toto sa robí pred panelákom, nie v NHL! V zámorí padol supergól
Nie je ani šesťbodový náskok na čele súťaže dôvodom na úsmev?
Vôbec to neriešime. Body, ale ani náskok, ktorý máme pred súpermi. Oveľa dôležitejšie je to, ako dnes hráme. Napokon, pripravujeme sa a ladíme výkon na play off.
Ako hlavný tréner vediete Slovan už skoro rok. Čo bolo najnáročnejšie?
Dostať do hráčov pracovnú morálku aj iný štýl trénovania. Najprv tomu museli všetci uveriť, nakoniec aj uverili. Priznám sa, z tohto som bol na začiatku trošku nervózny.
Čo vám v tejto chvíli ešte chýba k spokojnosti?
Aktuálne hráme fajn hokej, no bol by som zlý tréner, ak by som povedal, že nemáme rezervy. Azda by sme mohli mať menej vylúčení. Niekedy zasa hráme zbytočne komplikovane, namiesto priamočiarej akcie chceme puk doviesť do prázdnej bránky. Prekombinované akcie sú naozaj zbytočné.
Pred pár mesiacmi ste naznačili, že viac očakávate predovšetkým od legionárov…
Zároveň som však povedal, že potrebujú viac času. A ja som im ho dal. Nielen ja, ale aj majitelia a ostatný manažment.
Zo šiestich najproduktívnejších hráčov sú momentálne prví piati cudzinci…
Áno, napĺňajú to, v čo sme dúfali. Hádam im to aj vydrží. Aj z vlastnej hráčskej skúsenosti môžem potvrdiť, že legionár potrebuje viac času na stmelenie s novým tímom.
Aj od vás – ako hráča – sa v zahraničí vyžadovalo viac?
Jednoznačne. Boli sme predsa najlepšie platenými hráčmi v mužstve. Od takých sa očakáva, že budú rozdieloví. Nakoniec, preto nás do klubov brali – aby sme rozhodovali zápasy.
Ako hráč by ste pred trénerom Dömem obstáli?
Takúto otázku som nečakal (smiech). Čo ja viem? Asi by som bol na seba o niečo tvrdší. Možno ho o niečo viac popohnal. Keď som však hral za Slovan, vyhrali sme. Ťažko sa mi však k tomu vyjadruje, tréner má vždy iný pohľad na hokejistu, ako hokejista sám na seba. Ale bol by to zlý pohľad do minulosti, ak by som tvrdil, že Döme nemohol byť lepší.
Mnohí bývalí hokejisti – už aj vo vašom veku – zvyknú vravieť, že „za našich čias…“ Naozaj boli iné?
Priznám sa – a nech sa na mňa nikto nehnevá – nemám od bývalých hráčov rád slová ako za nás, kedysi a my sme. S tým sa vôbec nestotožňujem. Dnešná generácia je diametrálne odlišná, neznamená to však, že tí chlapci sú horší. Sme to my, kto sa musí naučiť s nimi pracovať. Tak, aby sme z kabíny vyťažili čo najviac.
Môže si dnes tréner dovoliť k hráčom to, čo kedysi?
Viete čo? Narozpráva sa toho veľa, no ja si nespomínam počas kariéry, ani z tých najdávnejších juniorských čias, na žiadny trénerský extrém. Nikto mi nenadával, ani škaredo nehrešil. Boli to solídni chlapi.
Jaromír Jágr vraví, že to, čo bolo kedysi bežné, sa dnes sa to považuje za šikanu…
Zdeno Cíger, ktorého som zažil v Slovane, nikdy nenakričal na hráča. V živote! Samozrejme, staršia generácia pánov trénerov bola iná ako tá dnešná – mala iný štýl, používala iné metódy. Mali sme tu komunizmus, mnoho vecí sa odvíja od doby, v ktorej žijete. Ide to v ruka v ruke, tak to jednoducho bolo. Na nikoho a na nič sa nesťažujem.
Na Slovane bolo vždy náročné publikum – keď sa vyhrávalo, tlieskalo, po prehrách nasledoval piskot. Zvykli ste si už na covidový hokej bez emócií?
Absolútne nie. Je mi z toho zle. Do plaču. Prepáčte, k tomuto nemám viac čo povedať.
Zrejme chýba aj spätná väzba z hľadiska…
Hokej bez divákov je úplne niečo iné. Mužstvá neraz vedú 2:0 či 3:0 po prvej tretine – ak by mali za chrbtom plné hľadisko, skončilo by sa to pokojne 7:2. Tímy v mŕtvych arénach dokážu takéto skóre otočiť. Len preto, že v nich chýbajú ľudia.
Hokejovú kariéru ste ukončili pomerne skoro – už v tridsiatke. Nikdy ste to neoľutovali?
Mal som zdravotné problémy, ktoré som nikdy nechcel vyťahovať na verejnosť. Poranil som si platničku, bolel ma chrbát, koniec kariéry bol to najrozumnejšie, čo som mohol urobiť. Nič neľutujem.
Keď ste ako mladík naskočili do zostavy Pittsburghu, Jágr bol v tíme už veľkou hviezdou. S hokejom dosiaľ neprestal. Neťukáte si občas na čelo?
(smiech) Je to fenomén, všakže? Pre mňa je to najlepší európsky hráč, aký sa kedy narodil. A tých veru bolo. Čoskoro bude mať päťdesiat a stále na to má. To dokáže jedine Jágr. Je jedinečný. Veľmi ho obdivujem.
Mimochodom, Slovan už veľmi dlho nevychoval hráča do NHL. Podarí sa vám to?
Mne asi ťažko, keďže trénujem áčko. Medzi mládežou by sa niekto mohol nájsť. Predovšetkým jej potrebujeme vytvoriť podmienky, aby nám hráči stále neutekali do zahraničia. Je to celoslovenský problém. Musíme zlepšiť dorastenecké i juniorské ligy. Pred pár rokmi som sa dopočul, že za hranicami máme 150 mladých hokejistov. To je ohromné číslo. Veď to je šesť, či sedem mužstiev.
Mali by s odchodom do kvalitnejších líg počkať?
Ak by sme im dali podmienky, zostali by. Hráči aj rodičia potrebujú štadióny, posilňovne, prostredie, kde sa môžu zlepšovať. Ale nemajú to. Slafkovský či Dvorský preto nehrajú doma. Keď nám takýto chlapec dá v siedmej triede dvanásť gólov v jednom zápase, lebo nemá konkurenciu, nie je to dobré pre jeho vývoj a zákonite musí odísť. A umelo tlačiť 15-ročného chlapca medzi seniorov, to je zasa na dlhšiu debatu.