Ako Václav Stupka. Muž, ktorý si svoj hokejový sen vydrel.
Praženica a čaj
Aj keď sme v neustálom zajatí pandemických pravidiel, extraligový titul sa osláviť musí. Až do rána bieleho. „Posedeli sme, užili sme si to, ale podomácky. Rožky sme nevystrkovali. Do postele som sa dostal pred šiestou,“ uškrnie sa skúsený útočník.
Viac ani hovoriť nemusí, je jasné, že do deviatej toho veľa nenaspal.
„Kdeže, maximálne dve a pol hodiny, potom do spálne vtrhol syn a vytiahol ma k stolu,“ pokračuje rodák z Trnavy. ktorý patril medzi kľúčové postavy play off.
Ako vyzerajú raňajky hokejového šampióna? „Praženica, pečivo, čaj…“ No ak si myslíte, že to boli iba také obyčajné raňajky, tak pozor, tieto boli pravé majstrovské. „Chutilo mi ako nikdy predtým,“ smeje sa.
Všetko v miernom zhone, lebo okrem rodičovských povinností, raňajok i novinárskych otázok treba vybaviť množstvo gratulácií. Po zápase ich má plný mobil.
„Od rodiny, od kamarátov, od všetkých, ktorí držali palce,“ spomenie. Na obzvlášť výnimočnú si nespomenie. Alebo nechce, lebo si váži všetky. „Odpovedám postupne, na nikoho nezabudnem,“ sľubuje.
Dojal ho Valábik
Najkrajším momentom v kariére predchádzali najťažšie. Slová o poslednom, štvrtom finálovom víťazstve sa vraj do bodky naplnili. Pred zápasom cítil v bruchu chvenie, avšak iba do tradičného predzápasového rituálu.
„Vašo, štartuj to, Vašooo,“ ozývalo sa zvolenským tunelom, ktorý ústi priamo k ľadovej ploche. Hráči sa zoradia a Stupka sa s nimi pozdraví. S každým inak.
„Páči sa mi, ako to robia v NHL, napríklad aj Ovečkin s Chárom. Chlapcov to vyhecuje, naštartuje a pritom sa aj zabavia. Robíme to takto celú sezónu,“ prezradí a vzápätí preladí na Poprad.
„Neskutočne hrýzli. Keď som počul záverečný klaksón, bola to obrovská úľava. A radosť. Ani neviem, čo všetko sa mi prehnalo hlavou. Najskôr nič, iba totálna eufória,“ prizná.
Zatiaľ čo sa Stupka vo štvrtok večer tešil na ľadovej ploche, Boris Valábik v štúdiu RTVS strúhal na jeho adresu jednu poklonu za druhou. Donieslo sa mu to už do uší?
„Až dnes ráno mi to na tablete púšťala manželka. Ďakujem, že si na mňa spomenul. Je to od neho milé,“ zamyslí sa.
Sezónu 2013/2014 spolu odohrali v Piešťanoch, bývalý obranca so skúsenosťami z NHL tam Stupku spoznal ako nekonečného pracanta. Vraj ak by mal na niekoho staviť posledné euro, tak si vyberie jeho.
„Nikdy som na moju adresu nepočul takéto pekné hokejové vyznanie,“ povie a aj na druhej strane linky cítiť dojatie. Emócie chlapa, hokejového bojovníka.
Raz sa vrátim
Experti vravia, že nie je typ, ktorý by do vienka dostal veľký hokejový dar. Za všetkým je drina. „Dá sa to tak povedať. Väčšinou som staval na tvrdej práci,“ pripustí. Možno aj preto, že pochádza z Trnavy. Z mesta, ktoré žičí predovšetkým futbalu.
„Hrali sme nižšiu súťaž – v doraste aj v juniorke. Až postupne sme sa prepracovali vyššie. Od osemnástky som bol medzi mužmi, no do extraligy som naskočil až ako 24-ročný,“ vraví.
Foto: SITA, Ján Krošlák
Dovtedy popri hokeji pracoval. Jeho otec je autodopravca a syna pred tréningom či zápasom posadil do dodávky. „Rozvážal som tovar,“ spomenie.
Náročné chvíle športovcov neraz posilnia. Stupka ani v Trnave nestrácal hokejové sny. „O extralige som bol presvedčený. Vravel som si, že ak nepoľavím, šanca príde. Keď som sa tam konečne dostal, začal som snívať majstrovský sen,“ pripustí.
Dnes má 34 rokov a pokojne sa môže prebudiť. Zlatá medaila sa mu pred očami už nerozplynie. Titul ako náplasť za ťažké hokejové roky? Náplasť vraj nie je správny výraz, lebo podľa neho je všetko tak, ako má byť. „Odmena je to správne slovo,“ usmeje sa.
Ešte raz sa však vráti mysľou do Trnavy. Je lokálpatriot.
"Keď som bol mladší, boli sme farmou Nitry či Slovana. Ľudia chodili na hokej, potom to tam upadlo. Mám taký sen: raz sa tam chcem vrátiť a spraviť s ňou pekný výsledok.
Buď vyhrať 1. ligu alebo postúpiť do extraligy. Veď uvidíme, ako to napokon bude. Musím tomu veriť," skonštatuje.
Aj v štyridsiatke
Vekom je už veterán, hráči v podobných rokoch uvažujú nad tým, že je čas skončiť. A Stupka? Práve dokráčal na vrchol.
„Niečo podobné prežívam prvýkrát v živote. Neopísateľný pocit,“ zdôrazní a ihneď je jasné, že hokej mu chutí ako nikdy predtým a slovo koniec mu je cudzie.
„Hrával som s Peťom Húževkom, ktorý mal štyridsať a stále bol na tom fyzicky veľmi dobre. Napodobním ho. Len nech mi zdravie slúži. Motivácia je jasná: hrať v 40-ke minimálne tak ako dnes.“
Stupka je svojim spôsobom unikát. V čase, keď sa to na zápasoch hemží hokejovými agentmi, keď ponuka na spoluprácu strieda druhú, on o budúcnosti rozhoduje sám.
"V hokeji som už niečo preskákal, spoznal som mnoho ľudí. Nájsť si nový klub nie je ľahké, ale ide to. Vlani sa mi darilo v Nových Zámkoch, na záver sezóny si ma vzali do Banskej Bystrice.
Odtiaľ je už len na skok do Zvolena. S chalanmi sa navzájom poznáme a posúvame si telefónne čísla. A tak sa mi jedného dňa ozvali spod Pustého hradu," vysvetľuje.
Glasgow – bod zlomu?
V kariére vystriedal viacero klubov. S jednou výnimkou výlučne slovenských. Pred tromi rokmi hral za Glasgow Clan. Tam vraj našiel hokejovú iskru.
"Často na to myslím. S rodinou sme vždy snívali o sezóne v cudzine, kde by sme si to poriadne vychutnali. V Glasgowe to vyšlo na sto percent, zistil som, že aj Briti si vedia užívať hokej.
A dokážu ho robiť. Po nevydarených rokoch na Slovensku som dostal akoby novú krv – vrátil som sa s oveľa pozitívnejšou mentalitou," spomína.
Po titule by sa patrilo ďalšie dobrodružstvo, no 34-ročný Trnavčan v tejto chvíli rozmýšľa inak. „Čas ukáže, raz by sme sa ešte chceli niekam pozrieť, no deti rastú a mne by sa páčilo, keby som sa usadil,“ naznačí.
To znie ako otvorený záujem zostať v majstrovskom Zvolene…
„Nebránil by som sa tomu. Mám rád kluby, kde je rodinná atmosféra a dobrí ľudia. Budeme sa o tom rozprávať,“ dodáva na záver a ide si užívať prvý majstrovský voľný deň.
Na prechádzku s deťmi…