„Pred pár dňami mi tam prezúvali pneumatiky na aute. Ihneď si ma doberali – nemysli si, kvôli tebe nebudeme fandiť Popradu. Vravím im: nech sa páči, aj tak prehráte,“ usmieva sa skúsený kouč.
Viete, koľko sezón ste strávili na zvolenskej striedačke?
Nikdy som to nepočítal. Ale rok, ani dva to určite neboli.
Jedenásť…
Tak vidíte, mal som pravdu (smiech).
Ťažko nás presvedčíte, že finále proti Zvolenu je pre vás ako každé iné…
To ani nebudem. Narodil som sa tam, v klube som strávil mnoho sezón, Zvolenu som za veľa vďačný. Aj keď to nie vždy dobre dopadlo.
Poukazujete na prepustenie po majstrovskej sezóne 2012/2013?
Isteže. Za odmenu som dostal po nose. Myslel som si, že som sa dotkol hviezd a zrazu som sa hrabal v popole. S osemnástkou sa mi stalo niečo podobné – skončili sme piati na svete a poď ho preč. V DNA mám zrejme napísané, že keď som úspešný, mám hneď problém.
Čítajte rozhovor Poprad bude hrať len to, čo mu dovolíme
Tak to ste zrejme opäť v ohrození…
(smiech) Naučil som sa s tým žiť, ale myslím, že v Poprade to chodí inak.
Aj vás pred finále niekto zo Zvolena podpichol?
Pred pár dňami mi tam prezúvali pneumatiky na aute. Ihneď si ma doberali – nemysli si, kvôli tebe nebudeme fandiť Popradu. Vravím im: nech sa páči, fandite komu len chcete, aj tak prehráte. Všetko v rámci kamarátstva.
Na lavičke pôsobíte nad vecou, akoby ste boli bez emócií. Dá sa to naučiť?
Po toľkých skúsenostiach, vzostupoch a pádoch, ma už veľa vecí neprekvapí. Mám svoj vek, spokojnú rodinu, to, čo sa deje na striedačke, už pre mňa – prirodzene – nie je absolútne prioritné. Na vysokej škole som sa naučil, že keď sa na skúške trasiem, kúpim okno a letím cez neho von. Emócie nerád dávam najavo, ale to neznamená, že aj vo vnútri som chladný.
Sú emócie zlým radcom v rozhodujúcich chvíľach?
Proti Michalovciam sme dostali v poslednom semifinále gól na 2:1, nerozmýšľal som nad tým, kde sa stala chyba a kto si ju odskáče, snažil som sa skôr nabúrať do mysle môjho trénerského kolegu na druhej strane – určite chcel vyrovnať a mojou úlohou bolo nájsť protizbraň.
Základná časť aj play off – obzvlášť finále – to je niečo úplne iné. Mení sa niečo aj z trénerského hľadiska?
K play off sa viaže jedna zásada: dostanete protivníka, ktorý oproti základnej časti – okrem vôle, nasadenia a disciplíny – nič nezmení. Zrazu je však ostražitejší a silnejší. Musíte poznať svojich hráčov, zistiť, ktorí sú odolní a pevní, tzv. sangvinici. Pochopiteľne, odhaliť treba aj tých, ktorým to v základnej časti ide, ale vo vyraďovacej časti zmäknú.
Hokejoví experti tvrdia, že kľúčom k úspechu Zvolena bude ubrániť váš elitný útok. Čo považujete za najdôležitejšie?
Predsa dať viac gólov ako súper (úsmev). Sám som zvedavý, ktorá z výrazných persón v jednom alebo druhom mužstve najlepšie zvládne rozhodujúce okamihy. A tiež, či náhodou nevyskočí nejaký borec, ktorý si dosiaľ pokojne driemal a nevieme o ňom. Aj takýto hráč dokáže narobiť problémy. O tom, že výkony brankárov budú tiež rozhodujúce, sa nemusíme baviť. Poprad aj Zvolen sú veľmi vyrovnané mužstvá, chlieb sa preto bude lámať v presilovkách.
Poprad má za sebou dve neúspešné finále a pred sebou vidinu premiérového titulu. Cítiť to v útrobách klubu?
Chceme byť prví. Postupom do finále sme splnili veľký cieľ, no nepovedal by som, že v kabíne vládne napätie. Je to skôr očakávanie a pocit zodpovednosti. Chlapcom som povedal, že sedíme na torte a teraz je to už iba o tom, kto zje čerešňu.
Zvolen túži po titule, tréner Peter Oremus nie je veľmi výrečný, nepovie to nahlas, ale viem, že pod Pustým hradom je mimoriadne ambiciózne vedenie. Po majstrovskom pohári pôjdu ako po slanine. Tuším, čo sa tam teraz deje (úsmev).
Pár dní bol stredobodom pozornosti Marcel Haščák za úder hokejkou do tváre. Nerozptýlilo ho to?
Vôbec to neriešim, nebavili sme sa o tom, ani písmenkom som sa o tom nezmienil. A načo by to bolo dobré? Je to veľký hráč, je si vedomý svojich činov a dostal trest päť minút plus do konca zápasu. Poviem to inak: keď sa vám celý duel hrabe niekto v rozkroku, tak vás to určite vytočí. Ak by v NHL niekto takto poľoval po hviezde, vynesú ho z ľadu v zuboch.
Väčšina ľudí, keď sa ich opýtate, či sa tešia do práce, odpovedia že nie. Vy sa tešíte na finále?
No a nie? Veď je to výsledok aj mojej práce. Ak ma prestane baviť, ihneď pôjdem preč. Hráčov sa často pýtam: prišli ste do práce oddychovať? Finále je vyvrcholenie niečoho a my aj mesto môžeme byť slávni. Nemôžeme ho predsa hrať každý rok.
Často vraj relaxujete na stacionárnom bicykli – sadli ste si naň aj deň pred prvým duelom vo Zvolene?
Práve som z neho zliezol. Dal som si dobrú trištvrtehodinku. Potom nasledovala posilňovňa. Starecké telo treba dobre rozhýbať.
Nie je lepšie vybehnúť kamsi do Tatier?
Mám umelý bedrový kĺb a rozbité kolená, som rád, že chodím. Keby som sa rozbehol niekde pri Štrbskom Plese, akurát by som odplašil okoloidúcich. To už nie je pre mňa. Potrebujem mať pod nohami istotu, pevnú podložku, už ani na klasický bicykel to nie je.