„Predpokladám, že odteraz to bude vypätejšie,“ očakáva útočník Popradu Michael Vandas (30).
Máte rád zápasy play off?
Je to vyhrotenejšie, opatrnejšie i defenzívnejšie ako v základnej časti. Nikto nemá rád, keď mu na chrbát neustále dýchajú súperi, ale je to vyraďovacia časť. Patrí to k tomu.
Bolí to viac ako v dueloch základnej časti?
V prvej sérii sú všetci vyburcovaní, postupne však musí každý z nás čoraz viac pracovať aj mentálne. Správne si nastaviť hlavu – aby sme hrali agresívnejšie ale zároveň disciplinovanejšie. Všetko je o nej. V hokeji, ale aj v živote.
A fyzicky?
V Poprade máme skvelých masérov. Napriek tomu mám niekedy pocit, že som práve vyšiel z bane (úsmev). Ale vrátim sa k už povedanému: najdôležitejšie je, aby ste boli psychicky v pohode. Na boľavé šrámy potom ľahšie zabudnete.
V sérii Slovana s Nitrou sa hráči každú chvíľu bijú hlava-nehlava. Proti Detve ste to takto nemali…
Aj ja som čakal, že Detva bude viac hrýzť. Nehrala zle, ale hráči možno mali rešpekt z lepšie postaveného mužstva v tabuľke. Predpokladám, že ďalšia séria bude podstatne vyhrotenejšia.
Pribúda s dôležitosťou zápasu aj agresivita?
Je to o človeku. Keď niekomu prepne, už ho nezastavíte. Ak dostaneme do semifinále Slovan, akiste to bude divokejšie ako vo štvrťfinále. S nimi to takto máme odjakživa. Napokon je to jedno, aj s Nitrou by nás čakala napätá séria. Keď chcete titul, musíte si prejsť všetkým a zdolať každého.
Ktoré nefér zákroky od obrancov najviac neznášate?
Keď vám idú poriadne do tela, nikomu to nevonia. Na druhej strane, aj my útočníci to môžeme obrancom osladiť. Tiež to neznášajú. A potom sa aj inak správajú.
S Detvou ste si poradili najrýchlejším možným spôsobom – nehrozí, že teraz vyjdete zo zápasového tempa?
Naopak, sme radi. Je tu priestor na oddych, mentálne vypnutie. Je úplne jedno, kedy a kde hráme, je zodpovednosťou každého z nás, aby sa primerane pripravil. Navyše, rýchlou sériou sme minimalizovali riziko zranení, do semifinále môžeme vletieť v plnej sile.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
A čo s toľkými voľnými dňami?
Najradšej by som šiel do Dubaja alebo na Waikiki, ale – žiaľ – nedá sa. Mám dom a tu sa vždy niečo nájde. Celý rok som tvrdo makal, obzvlášť teraz musím dbať o svoje telo poriadnou regeneráciou.
Cítiť už v meste hokejové napätie?
Po návrate z Detvy nám ľudia prichystali malý ohňostroj. Viete čo? Ja by som bol najradšej, keby na štadióny už konečne pustili aj divákov. Ono to nie je klišé, fanúšikovia vás naozaj posunú ešte ďalej. Ohromná škoda, že je to tak, ako to je.
Počas prvého popradského finále proti Žiline ste mali 15 rokov. Spomínate si ešte?
Samozrejme. Veľmi dobre. V tom ročníku sme my – popradskí deviataci – vyhrali majstrovstvá Slovenska. Následne naši muži prehrali v napínavej sérii. Bol som na každom zápase, dlho ma to potom mrzelo.
Môže byť pre rodáka z Popradu niečo viac ako získať titul pre rodné mesto?
Nerád by som mal nejaké vzletné reči. Na prvom mieste je rodina a to, aby bola v pohode. Nechcem dnes rozprávať o titule, k play off pristupujem s maximálnou pokorou.
Vo vašom profile na Eliteprospects svieti pri mene okrem slovenského aj americké občianstvo. Ako ste k nemu prišli?
Môj otec je Čech – 43. ročník. V roku 1968 ušiel do Nemecka a následne emigroval do Ameriky. Po prevrate prišiel do Rakúska na lyžovačku a nejak záhadne nakoniec zakotvil na Slovensku. Moju mamku spoznal na Štrbskom Plese. Raz mi povedal, že Američanky sú dobré milenky, ale zlé manželky. Nuž, má dobré postrehy i niečo za sebou (smiech).
Pár mesiacov ste to za morom skúsili aj vy. Ani vám sa tam nepozdávalo?
To bolo o niečom inom. Chcel som ísť na univerzitu a hrať tam hokej, ale už od začiatku to bolo nejako zle vybavené.