Jedným z nich je aj Radek Phillipp. Defenzívneho špecialistu si pod Tatrami pamätajú najmä v Košičiach, s ktorými v sezóne 2014/15 získal slovenský titul. Dlhé roky pôsobil aj v materskom klube z Vítkovíc, Sparte Praha či Ufe.
"Na ľade som si vždy išiel to svoje. Jednoducho, tvrdo, odzadu. Žiadne veľké veci, poznal som svoju úlohu. Možno som bol taký, lebo som vyrastal v rovnakom prostredí. Nehanbil som sa prijať aj skromnejšie úlohy.
Nepotreboval som, aby ma bolo vidno. Čo bola moja výhoda? Kvôli zážitkom z detstva, ktoré mám za sebou, ma nerozhodili veci ako chyby, krik trénera či tlak od vedenia.
Nezosypal som sa, niektorí veľkí chlapi áno. Zažil som aj horšie časy. Stále som si vážil, že po tom všetkom sa môžem živiť hokejom. A navyše, vždy môže byť horšie. Aj v kabíne sa riešili malichernosti oproti tomu, čo som mal doma," priznal slovenský i český šampión pre Bez Frázi.
Vyrastal v ostravskej mestskej časti Přívoz. Sám priznal, že fotografie z košického sídliska Luník IX sa od toho jeho príliš neodlišovali. Smrad, neporiadok, Rómovia, zápach lacného alkoholu, krik a bitky. Všetko na dennom poriadku.
Phillip si kvôli nim tomu prešiel peklom. Najväčším štartérom bolo víno. Práve ono rozbilo manželstvo jeho rodičov, priviedlo k jeho mame priateľa – násilníka a Phillipovi vnuklo myšlienku, že mu hokej môže dať lepšiu šancu na život.
Mal viac šťastia ako niektorí jeho kamaráti. Niektorí sú vo väzení, iní v troskách či na onom svete. Rázny bek vďaka hokeju zabudol, čo musí prežívať za mantinelmi vítkovického štadióna.
"Počul som z obývačky zvuky. Vedel som, čo znamenajú. Mama s frajerom popíjali a potom sa mlátili. Niekoľkokrát som na nimi zašiel, aby prestali.
On mal prázdne oči. Mama sa možno aj trochu hanbila. Sľúbili mi, že to už nechajú tak. Lenže po chvíli to pokračovalo. Pravidelne som si zbalil veci do ruksaku, prešiel peši po tme cez celý Přívoz k otcovi. Zazvonil som a vzal ma k sebe.
Prosil som ho, aby sa k mame vrátil, ale on o tom nechcel počuť. Bolo mi z toho smutno, ale dnes už viem, že to nešlo. Po rozvode sme s ním mohli byť podľa zákona len každý druhý víkend. Bolo to podstatne viac, ale mame to nevadilo.
Ona sa nevedela z tejto situácie vymotať, prípadne nemala silu spraviť to. A my, ja s bratom a sestrou, sme boli bezmocní. Aspoň, že som našiel rodinu v hokejovej kabíne," doplnil Philipp.
Jednu noc sa v byte, v ktorom vyrastal, diali scény ako z dramatického thrilleru. Philipp však v tom čase bol znova u otca a o všetkom sa dozvedel až neskôr.
"Doma bola s mamou a jej priateľom len sestra. Mala asi šesť rokov, ale stala sa kľúčovým svedkom. Ten chlap sa znova vracal domov opitý a vyhrážal sa, že zabije všetkých, čo doma nájde.
Mama zamkla, ale on dvere vyrazil. Vrhol sa na ňu, začal ju škrtiť. Vyšmykla sa mu, vzala kuchynský nôž a bodla ho. Zomrel v nemocnici, mama skončila vo väzbe. Nakoniec ju pustili," šokoval Philipp.
A aby neuveriteľných zážitkov nebolo málo, má dnes 43-ročný bývalý obranca ešte jeden. Dlhé roky unikal bitke od Rómov, ale v tínedžerskom veku sa jej už nevyhol.
"Išli sme s kamarátom po ulici a oproti nám išla partia Rómov. Keď som zbadal, ako sa tvária, bolo mi jasné, že sa niečo zomelie. Dohodli sme sa, že sa budeme biť jeden proti jednému.
Než som sa rozkukal, dostal som kopanec, jednu do tváre a spustila sa mi krv z nosa. Vzdal som sa, ale on oponoval, že to nie je žiadna bitka.
Nesúhlasil, stále šiel oproti mne. Niečo sa vo mne zaseklo, udrel som ho celou silou. Dostal takú, že zostal ležať na zemi s prevrátenými očami. Myslel som si, že je mŕtvy. Radšej som utekal preč.
To je moja historika podobná tým, ktoré majú viacerí chalani, čo vyrastali v Ostravě-Přívozu," uzavrel Philipp.