Nečakane kvalitné posily mal stmeliť skúsený líder a kapitán. Gabriel Spilar (39) však namiesto naháňania sa za úspechmi bude všetko sledovať iba z úzadia.
„Vlani v auguste a potom v októbri som si podvrtol koleno, ročník som dohral a absolvoval aj ťažkú prípravu – v lete behal do kopca, v piesku a nič mi nebolo. Aj prvé dva týždne na ľade boli okej. Ale potom bác, viac sa nedalo,“ vraví rýchly útočník.
Muselo to byť obrovské sklamanie…
Samozrejme, spočiatku ma to škrelo. Boli dni, keď som si od srdca ponadával. Teraz sa na to už pozerám inak, prečo by som sa mal týrať negatívnymi myšlienkami? Mám v hlave to, čo ma čaká. Operáciu i mesiace po nej.
Takže žiadna hokejová depresia?
Nebudem klamať, nie som úplne „čistý“. Vidím, aké dnes majú Michalovce mužstvo, aj tréner mi dôveroval. Chvíľami to bolo na porazenie. Ale zmením to? Kdeže. Ani náhodou…
O necelé dva mesiace oslávite okrúhle štyridsiatiny – nenapadlo vám, že toto môže byť aj koniec?
Určite. Ak koleno nebude držať, nič s tým neurobím. Mám však za sebou mnoho sezón, nejednu letnú zaberačku, viem, čo to obnáša a preto si myslím, že na ten vlak ešte naskočím. Telo si predsa pamätá. Nejde však iba o zdravie, po vyliečení musí prísť nadstavba – na to, aby som mohol pokračovať, potrebujem dostať šancu. Som optimista.
V bežnom živote vás bolesť neobmedzuje?
V týchto dňoch dokonca aj trénujem – predovšetkým, aby mi zostali svaly na stehnách. Teraz je to v poriadku. Ale koleno stabilné nie je, lieta mi. Na ľade sa to kontrolovať nedá. Riešil by som to aj v prípade ukončenia kariéry.
Kedy pôjdete pod skalpel?
Plán je v polovici novembra, ale dnes vám vzhľadom na COVID-19 nikto nič negarantuje. Prvých šesť týždňov mi dajú veľké barle a budem si musieť dať veľký pozor, aby som nedostúpil na nohu. Nechcem na to ani myslieť. To čakanie je najhoršie.
Čo budete robiť?
Zrejme sa len motať. Niečo si prečítam, niečo pozriem v televízii. Nuž, nezávidím manželke (smiech). Bude okolo mňa skákať.
Čo je na hokeji také magické, že to všetko chcete podstúpiť aj na sklonku kariéry?
Je to vášeň, ktorej sa venujem celý život. Sú veci, ktoré sú pre človeka akosi automatické – pre mňa je to ranné vstávanie a odchod na tréning. Zápasy a dobrá partia v kabíne. Navyše, pokiaľ to hráčovi ide, je to skvelý pocit.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Nie je za tým aj obava z definitívneho konca?
Pochopiteľne, tá tam je. A nie malá. Práve preto každé leto trénujem viac a viac, aby som si udržal rýchlosť. Tá je mojou prednosťou. Raz to však príde, začnem strácať, vtedy je dôležité, aby mal hráč okolo seba správnych ľudí. Ja mám manželku, ak si to nepripustím sám, ona zakročí. Verím však, že mám dostatok sebareflexie.
Viete, koľko extraligových zápasov vám chýba do okrúhlej 900-ky?
Tuším pätnásť.
Je aj to jedna z motivácií?
Ani nie, toto neriešim. Keď už, tak tisícka je pekné číslo. Tá by ma veru lákala.
Zapnete si v týchto dňoch obrazovku a pozriete nejaký hokej?
Celé je to zvláštne – raz sa hrá, inokedy zasa nie. Je to také rozhárané. Videl som už Košice i Poprad, teším sa na Michalovce. Bude mi aj ľúto, ale nie je to koniec sveta.
Na čo môžu v tejto sezóne Zemplínčania pomýšľať?
Majú výborné mužstvo, ale okolo nich sa všetko trošku nafukuje. Veď aj ostatné tímy majú kvalitu. Vlani bola liga veľmi vyrovnaná, zdá sa, že tento rok to bude to isté. V Michalovciach sú veľké ambície. Verím, že aspoň na semifinále dosiahnu. Ťažko dnes súdiť, vo vzduchu visí veľa otáznikov, koronavírus to všetko poriadne skomplikoval.
Dá sa na základe prvých zápasov vôbec niečo predpovedať?
Jedno veľké nič. Všetko sa ukáže najskôr v decembri, keď budú mužstvá ako-tak rozohraté. Potrebujú naskočiť na režim nedeľa – utorok – piatok, až potom sa uvidí, kto ako na tom je.
Je vidieť, že aktuálne zápasy nemajú takú úroveň?
Pravdaže. Hráči sa mesiace pripravovali a zrazu museli na dva týždne vypnúť. Ono sa to nezdá, ale v hokeji to je veľmi veľa, poriadne vás to hodí späť. Sila odchádza už po týždni.
Aké dopady to bude mať na extraligové mužstvá?
Záleží na tom, ako dlho to bude trvať. Ak do decembra a bez akejkoľvek náhrady od štátu, potom tu hrozí poriadny problém. Kluby žijú zo vstupného. Keď do Košíc pricestuje Slovan, vstupenky stoja aj 20 eur. To je poriadny balík. Navyše, aj sponzori začínajú mať problémy, časom sa to prenesie aj na tímy.