V utorok sa ho bude snažiť potvrdiť v šlágri so Slovanom Bratislava. „Do trinástich rokov som vyrastal v Československu a od piatich som bol absolútne zažratý do hokeja. Zápasy Košice – Slovan boli vždy ozdobou súťaže. A súčasťou môjho detstva,“ vraví skúsený kouč.
Môže byť tréner, ktorého mužstvo bodovalo 16-krát v rade, s niečím nespokojný?
Opýtajte sa mojich hráčov: povedia vám, že som večne nespokojný. Som pedant a priznávam, že so mnou to väčšinou nemajú jednoduché. V každom prípade – tím, ktorý pravidelne získava body, si zaslúži aj pochvalu.
Keby ste predsa len mali povedať pár slovami, čo chýba Košiciam, čo by to bolo?
Mentálna vyrovnanosť.
Nasadenie počas celých 60-tich minút?
Áno. Ale chceli ste odo mňa iba pár slov (smiech).
Po októbrovom zápase v Poprade ste napriek vedúcej pozícii v lige kritizovali mančaft s dôvetkom: Nie je to u nás také zlaté, ako to na prvý pohľad vyzerá. Čo vám chýbalo ku šťastiu?
Dôkaz, že sme oprávnene tam, kde sme. Chlapcom som povedal, že na papieri vyzerá naše umiestnenie dobre, ale keď stretnú sympatické dievča v lete na pláži, rozhodne ju nebude zaujímať, ako vyzerali v januári.
Môže byť tým dôkazom aj niečo iné ako titul?
Nehovorme o trofejach. V rámci Slovenska sme veľký klub, kde sú hráči pod neustálym tlakom. Vždy to tak bolo a tak to aj zostane. Zaujíma ma tím a jeho herný progres, k vlastnej spokojnosti si nepotrebujem vešať aktuálnu tabuľku na stenu.
Všetky tohtosezónne duely so Slovanom sa skončili výsledkom 2:1. O čom to svedčí?
Napríklad o tom, že ani jednému zo 40-tich hráčov, ktorí nastúpia na zápas, nechýba motivácia. Sú stretnutia, v ktorých si hokejisti prirodzene nič nedarujú a bojujú o každý meter na ľade. Šlágre Slovana s Košicami sú presne takéto.
Pripravujete svoje mužstvo na Slovan inak ako na Nové Zámky?
Určite. Takýto zápas nepotrebuje od trénera žiadne výnimočné burcovanie. Na druhej strane – na čo by nám to bolo, ak by sme sa namotivovali iba na štyri duely so Slovanom a v ostatných sme súperom púšťali body? To nie je cesta.
Na Slovensku pôsobíte v pozícii trénera prvýkrát. Ako rýchlo ste pocítili výnimočnosť zápasov týchto dvoch veľkých rivalov?
O obrovskom napätí viem už odmalička. Napokon, do trinástich rokov som vyrastal v Československu a od piatich som bol absolútne zažratý do hokeja. Zápasy Košice – Slovan boli vždy ozdobou súťaže. A súčasťou môjho detstva.
V roku 1978 ste spolu s rodičmi emigrovali do Nemecka. Viete, ktorý československý tím sa radoval na konci sezóny?
Zaskočili ste ma. Radšej poviem, že neviem, ako by som si mal vymýšľať.
Bol to Slovan Bratislava, ktorý vtedy získal historický – premiérový – titul…
Vau. To je zaujímavé.
Spomínate si na ten tím?
Akoby nie. A nielen Slovan, aj vtedajšie Košice boli famózne. Vincent Lukáč bol veľkou hviezdou a pomaly sa k nemu pridával aj mladý Igor Liba. V Slovane ma zasa fascinovali bratia Šťastní. Ako dieťa som ich sledoval v televízii s vyvalenými očami – všetko to boli a sú legendy československého hokeja. Moje idoly.
Na východe Slovenska ste viac ako pol roka. Zvykli ste si už?
Stačilo mi 24 hodín. Keď niekam idem, ihneď som tam doma. Nepotrebujem žiadne mesiace.
Čo vás na Košiciach milo prekvapilo?
To, že je tu veľmi veľa krásnych žien.
Ale to ste museli vedieť…
Pravda, niečo som tušil, ale predsa len ma to jemne šokovalo. Košice sú však krásne hokejové mesto. Nič mi tu nechýba, vynikajúco sa najem, zoženiem aj dobré víno. Mimochodom, existuje také nepísané hokejové pravidlo: ak sa nedarí na ľade, nikde nie je dobre. A platí to samozrejme aj naopak.
Slováci sa radi porovnávajú s Českom. Za riekou Moravou ste trénovali šesť sezón, obstáli by Košice v tamojšej súťaži?
Ťažko povedať. Zrejme by sa tam niekde dokázali motať, ale kde presne, to vám neviem povedať. Myslím si, že tím by potreboval menšie zmeny. V Česku je o trošku vyššia individuálna kvalita. Avšak hokej by dnes už nemal byť iba o zápase trikrát 20 minút – stojí veľa peňazí, fanúšikovia tam chcú ísť s rodinou a stráviť štyri hodiny poriadnej zábavy. Pred začiatkom duelu, po ňom i počas prestávok. Kluby v Česku aj na Slovensku majú v tomto smere stále čo doháňať.
Foto: Reuters, Jerome Miron
Váš syn Leon môže v tejto sezóne NHL atakovať 120-bodovú hranicu. Sledujete všetky jeho zápasy?
Iba zo záznamu cez aplikáciu. V noci zásadne nevstávam. Keď sa však zobudím, ihneď beriem do ruky mobil a som zvedavý ako hral. Potom mám už svoj vlastný život i prácu.
Má prehľad o výsledkoch Košíc?
To si píšte, že áno. Leon bol vždy fanúšikom číslo jeden každého klubu, v ktorom som pracoval. Vie úplne všetko. Nemusím mu nič vravieť, informácie si vyhľadáva sám.
Vedel by vymenovať pár mien zo súpisky oceliarov?
Vysypal by všetkých. A nielen to – vie, ktorí hráči sú praváci a ktorí zasa ľaváci.
Takže ideálny syn…
A fanúšik…