Veteráni v akcii. Telo občas protestuje, ale tínedžerom stíhame

10.08.2019 08:45
Huna, Spilar
Hokejoví matadori Rudolf Huna (vľavo) a Gabriel Spilar. Autor:

Na to, že august je mesiac prázdnin a oddychu, už dávno zabudli. Majú to presne naopak - je to obdobie veľkej driny. Vek nehrá rolu, všetci vykorčuľovali na ľad, aby sa pripravili na začiatok hokejového roka.

Aj veteráni Rudolf Huna (39) a Gabriel Spilar (38). „Čím viac teraz do toho dáme, o to lepšie budeme počas sezóny pripravení,“ vravia svorne muži, ktorých rovesníci už s hokejom dávno skončili.

Vedeli ste po uplynulej sezóne, že budete pokračovať v kariére?

Rudolf Huna: Áno, mal som v tom jasno pomerne skoro. Samozrejme, že myšlienky na definitívny koniec mi občas preblesknú hlavou, ale zatiaľ to vyhodnocujem tak, že stále mám čas. Veď hokej mi ešte chutí.

Gabriel Spilar: Nepochyboval som o tom ani sekundu. V tomto veku si človek nerobí žiadne veľké plány, snaží sa počúvať svoje telo a to moje zvládlo uplynulú sezónu bez problémov. Keďže sa mi vyhýbali zranenia a ani na ľade to nevyzeralo zle, nebolo nad čím premýšľať. Nevravím, že o konci neuvažujem, mám predsa už 38 rokov, ale nevnímam to ako otázku najbližších dní. Som vo fáze, keď si v hokejovom živote nerobím žiadne veľké plány, skôr žijem zo dňa na deň.

Je predsezónne obdobie fyzicky najnáročnejšie?

R. H.: Neviem, ako ostatní, ale ja som nikdy nemal problém s letnou prípravou. A platí to stále. V poslednom období sa na sezónu pripravujem sám, alebo v skupine s bratmi – ako si to naplánujeme, tak to máme. V mojom veku je – samozrejme – dôležitá regenerácia. Moje telo reaguje inak ako u mladších chlapcov.

G. S.: Určite áno, z pohľadu fyzičky to je poriadna zaberačka. A keďže už mám nejaké tie rôčky, cítim to ešte intenzívnejšie. Ale aj tu platí – čím viac teraz do toho dám, o to lepšie budem počas sezóny pripravený a viac vydržím. Tréning sa nijako nedá oklamať. Obzvlášť v mojom veku.

Ako sa hľadá tesne pred štyridsiatkou motivácia do tvrdej driny?

R. H.: Ak by nebola, už by som to nerobil. A keďže ju stále mám, vravím si, prečo by som mal končiť?

G. S.: Paradoxne, v tomto nevidím žiadny problém. Je to možno aj preto, že si stále potrebujem niečo dokazovať. Samozrejme, nič nechcem hrotiť, ani testovať vlastné hranice, to určite nie. Ale fakt, že stále stíham aj s o dvadsať rokov mladšími, je veľmi príjemné zistenie.

Do mužského hokejového kolotoča ste naskočili na prelome tisícročia. Dá sa príprava vtedy a dnes vôbec porovnať?

R. H.: Boli to iné roky. V tom čase sa trénovalo kolektívne a podmienky boli odlišné. Hokej sa uberá veľmi rýchlym tempom, prevláda agresivita, agilita a obratnosť – do popredia sa dostávajú všetky výbušné prvky. Hokej sa veľmi rýchlo mení – sám som zvedavý, kde sa to skončí.

To, čo vravíte, hrá proti veteránom…

R. H.: Určite. Vekom sa výbušnosť stráca, ale keď človek chce, dokáže to dobehnúť. Pochopiteľne, musím trénovať viac ako mladí hráči.

G. S.: Nielen hokej, doslova všetko je iné. Svet okolo nás sa zmenil, hokej a prípravu naň nevynímajúc. Kedysi sa viac behalo, v posilňovni sme trávili hodiny. Dnes máme k dispozícii nové stroje, prichádzajú nové trendy. Aktuálne napríklad z Fínska, keďže sa im tak veľmi darí. Ale ten základ aj tak zostal rovnaký – každý hráč musí investovať do prípravy obrovské množstvo úsilia.

Čo vám každé ráno hovorí vaše telo?

R. H.: Zatiaľ sa priveľmi neozýva. Mám pocit, že stále to je rovnaké. Keď sa však začnú hrať zápasy v rýchlom slede, únava sa prejaví viac. Ale aj na to sa dá zvyknúť. Dôležitá je dobrá regenerácia.

G. S.: Prvé dni letnej prípravy sú určite náročné a telo sa ozýva. Ale nemyslím si, že toto sú iba problémy hráčov, ktorým ťahá na štyridsať – rovnako to cítia aj mladí. V auguste však treba postaviť základy, lebo z toho budeme žiť počas celého roka. No klamať vás nebudem, už to nie je ako keď som mal dvadsať. Ale tréningové výnimky nemám a ani ich nechcem.

Veteráni často začínajú sezónu až neskôr. Neláka vás to?

R. H.: S Liptovským Mikulášom som sa dohodol už pred začiatkom novej sezóny, nebol dôvod niečo odkladať. Povinnosti a podmienky v zmluve si splním. Keď už mám trénovať, nechcem si nič zľahčovať.

G. S.: Vyhovuje mi, keď trénujem už v lete. Aj preto som sa upísal Michalovciam, tu sa začína skoro. Ak by som pred prvým buly nemal nakorčuľované, veru, nebol by som spokojný.

Je šesťdesiat zápasov za sezónu pre hokejových veteránov priveľa?

R. H.: Dá sa to – len či ich bude toľko. Zatiaľ vôbec netušíme, koľko duelov by sa malo počas roka odohrať.

G. S.: V minulej sezóne som túto porciu zvládol bez toho, aby som na sebe cítil veľkú únavu. Dôležité je šťastie pri zraneniach – so zlomeninami nič nenarobíte, ale so svalovými vecami sa dá pracovať.

Nie sú tri zápasy za týždeň príliš?

R. H.: Tri sú ideálne. Je lepšie byť v neustálom zápasovom tempe a rytme. Stretnutia v utorok, v piatok a v nedeľu sú v pohode. Streda je potom na oddych, vo štvrtok sa zasa potrénuje.

G. S.: Vôbec to neriešim. Všetko závisí od formy mužstva i samotného hráča. Keď sa nedarí, tri zápasy sú – pochopiteľne – veľa, ale keď to na ľade ide, tak v tom nevidím najmenší problém. Sám som zvedavý, koľko zápasov za týždeň budeme hrať teraz.

Trénujete ako začínajúci hokejisti, alebo máte úľavy?

R. H.: Tréningový proces si aktuálne manažujem sám. Na Slovensku sa – napríklad ako v Česku – nedávajú dvanásťmesačné zmluvy. Tu sa šetrí… Pochopiteľne, niektoré veci robím inak, ako keď som mal osemnásť.

A čo strava? Tínedžeri zrejme spaľujú rýchlejšie ako vy…

R. H.: Nuž, musím si už dávať pozor. Určité veci si síce doprajem, ale vitamíny a doplnky nezanedbávam – obzvlášť v tomto veku. S jedlom si dávam pozor, nepreháňam to.

G. S.: Snažím sa mať zdravú a pestrú stravu – veď práve ňou začína regenerácia. Určite však nie som žiadny extrémista.

Gabriel Spilar v drese HC Košice.
Gabriel Spilar v drese HC Košice. Autor: SITA, Jakub Julény

Zdeno Chára nedávno vypustil zo svojho jedálnička mäso. Je extrémista?

G. S.: Určite nie je. Veď aj ja som si to vyskúšal. Ak človek vegánstvo vhodne dopĺňa – napríklad strukovinami – nevidím v tom problém. Musí to však byť na profesionálnej báze. V Amerike je to už normálna vec, len k nám sa to nedostalo, veď sme národ mäsa (smiech). U nás sa mu ťažko vyhnete, v klube máme spoločné obedy a tam sa podáva väčšinou kuracie. Som zástancom zlatej strednej cesty.

R. H.: Aj na stravu bez mäsa sa dá zvyknúť – ja si to však neviem predstaviť.

V kabíne máte zaiste niekoľko spoluhráčov, ktorí by už mohli byť aj vašimi synmi. Vyká vám niekto?

R. H.: Kdeže, všetci si tykáme. Keby mi aj niekto povedal vy, ihneď ho upozorním. Sme jedno mužstvo, nerobíme rozdiely. Základ je, aby sa mladí vedeli pozdraviť a mali úctu. Nič iné nevyžadujem.

G. S.: Všetci si tykáme, iné by som ani nepripustil.

A čo úcta k staršiemu pri mantineli? Existuje niečo také?

R. H.: Nič som zatiaľ nepostrehol a asi by to ani nebolo dobré. Skôr naopak, niektorí si možno ešte viac dovolia (smiech).

G. S.: Niektorí mladí v sebe azda majú zbytočný rešpekt, ale potom môžu od trénera očakávať latu. Navyše, ani pre mňa by to nebolo dobré – veď v ostrom zápase ma aj tak nikto nebude šetriť.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Tipsport Liga #Rudolf Huna #MHk 32 Liptovský Mikuláš #HK Dukla Ingema Michalovce #Gabriel Spilar
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku