„Od malička sme nastupovali spolu. Hrať s Matúšom je najľahšie. Viem, ako rozmýšľa a kde asi bude. Na ľade sa cítime,“ priznáva krídelník Liptovského Mikuláša Jakub Sukeľ (23), ktorý v nedeľu zažiaril nádherným víťazným gólom v súboji s Novými Zámkami (1:0). Jeho dvojča Matúš pôsobí v Slovane v KHL, hrá za reprezentáciu a vlani sa zúčastnil aj na olympiáde v Pjongčangu.
Ako veľmi chýba váš brat Liptovskému Mikulášu v lige?
Počítali sme s ním. Do Slovana šiel na poslednú chvíľu, bola to pre nás veľká strata. Všetci chalani, tréneri aj ľudia z vedenia mu však doprajeme angažmán v KHL. Mal možnosť vyskúšať si to a ukázal svoje kvality. Sezóna mu vyšla. Mám z neho radosť.
Verili ste, že ponúknutú šancu tak dobre zužitkuje?
Chvíľu už v Slovane bol, pred dvoma rokmi. Odvtedy dozrel, nabral viac skúseností a je z neho lepší hokejista. Začiatok v náročnej súťaži nebol pre neho ľahký, ale tréner Országh ho podržal a on následne dokázal, že vie plniť úlohy, ktoré mu dávajú. Vybojoval si pevné miesto v zostave. Sme v neustálom kontakte a keď sa dá, rád sa na neho idem do Bratislavy pozrieť.
Podľa čoho vás môžu ľudia rozoznať?
Ťažko poradiť. Vraj sa viac usmievam. Aspoň Marek Uram to hovorí. Nedávno som mal zlomený nos, mám na ňom jazvu, možno podľa nej. Istý čas som mal kratšie vlasy ako Matúš. Máme trochu rozdielne účesy, ale to si všimnete, len keď sme niekde spolu. Ak nás vidíte oddelene, je vaša šanca rozoznať nás nízka (smiech). Blízki a kamaráti s tým nemajú problém a aj chalani v šatni sa to zväčša rýchlo naučia.
Foto: SITA, Jakub Julény
V Liptovskom Mikuláši ste mali svojho času dva páry dvojčiat. Okrem vás aj Róberta a Richarda Hunovcov…
Priznám sa, že s nimi som mal na začiatku aj ja problém. No časom si vždy nájdete črtu, podľa ktorej dvojčatá rozoznáte.
Ste si s bratom aj hokejovo podobní?
Myslíte výkonnostne? (rozosmeje sa) Matúš je center, takže máme trochu odlišný herný štýl. Veci, v ktorých sme dobrí, však máme rovnaké. Za našu prednosť považujem najmä korčuľovanie. Matúš má aj vynikajúci prehľad v hre. Verím, že aj v tomto sa mu podobám. Okrem toho sme rovnako vysokí, takže nevyznávame práve silový hokej, skôr korčuliarsky.
Vždy ste hrávali v jednom útoku?
V žiakoch vždy. No neskôr, v dôležitom období pri prechode do juniorky, ma potrápili zranenia a tam sa naše kariéry trochu vzdialili. Matúš šiel do projektu osemnástky, neskôr aj do dvadsiatky, ja som zväčša maródoval. Keď sme boli v jednom tíme, nastupovali sme spolu. Výnimkou bolo, keď sa už medzi mužmi parádne chytil v útoku s Uramom a Kriškom. Darilo sa im a nemal som šancu dostať sa medzi nich. Vlani v baráži sme však znova nastupovali spoločne a darilo sa nám. Hrať s ním je najľahšie. Veľmi ma to baví.
Posunul sa na vyššiu úroveň. Veríte, že si ešte spolu zahráte?
Stále verím, že sa stretneme v jednom tíme a zahráme si spolu. A nemyslím niekedy na konci kariéry, ale teraz keď sa Matúšovi darí – v nejakom lepšom klube. Ideálne čo najskôr.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Spomenuli ste zdravotné problémy. Čo vás pribrzdilo?
Trikrát mi operovali rameno. Hnevalo ma posledných štyri-päť rokov. Chvíľu som hral, potom som sa zranil a pauzoval. A stále dokola. Keď získal Matúš bronz na juniorskom šampionáte, bol som na operácii. Nebolo to jednoduché, ale vždy som to bral ako realitu. Zaťal som zuby a trénoval ďalej. Vždy som veril, že raz Matúša dobehnem. Rekonvalescencia po poslednej operácii trvala až pol roka, ale rameno po nej drží. Azda sa už problémy nevrátia.
Využili ste niekedy veľkú podobu v škole alebo mimo nej?
Dakedy dávnejšie áno (smiech). Ku koncu strednej školy, keď sme sa venovali hokeju a v škole sme netrávili veľa času, sme to párkrát využili pri písomkách. S učením sme na tom boli zhruba rovnako, bolo to skôr o tom, kto mal akurát viac času. V hokeji si nás na súpiske nikdy nepomýlili až do začiatku tejto sezóny, keď mi napísali, že som Matúš.
V nedeľu dosiahol Liptovský Mikuláš len prvé víťazstvo na vlastnom štadióne. Dôležité?
Veľmi dôležité. Teraz sa láme sezóna a rozhoduje sa, kto pôjde do baráže. Ťahali sme sériu šiestich prehier, o to dôležitejšie je, že sme zvládli duel s Novými Zámkami. Prehrala aj Žilina, sme o krok bližšie k naplneniu cieľa. Dal som najkrajší gól doterajšej kariéry. Potešilo ma, že som pomohol k výhre.
Rozhodne sa o účastníkovi baráže už v piatok?
Verím, že áno. Pokúsime sa zvládnuť zápas v Žiline a nenaťahovať to do posledných kôl. V Žiline sa síce nehrá ľahko, mali by sme ale mať väčšie sebavedomie ako domáci.
TV Pravda: Miroslav Šatan o blížiacich sa majstrovstvách sveta na Slovensku (vysielané 12. 2. 2019):
Nemalo vaše mužstvo na viac?
Začiatok bol celkom dobrý, ale celá sezóna je veľmi náročná. Strašne dlho sme hrali domáce zápasy v Spišskej Novej Vsi. Nemali sme vlastný štadión ani šatňu. Približne v polovici sezóny to na nás doľahlo. Budeme radi, ak sa zachránime. Škoda toho, lebo sme dokázali, že vieme hrať so všetkými súpermi a každého aj zdolať. Teoreticky ešte stále máme šancu aj na predkolo play off, ale myslíme najmä na to, aby sme sa udržali nad Žilinou.
Necítili ste sa ako bezdomovci?
Neprial by som to nikomu. Stále sme sledovali, ako sa vyvíjajú práce na zimáku a čakali sme, kedy ho dorobia. Výstroj sme si buď brávali domov alebo nechávali v posilňovni. Ťažká situácia, najmä na psychiku. Škoda, že keď na prvý domáci zápas prišlo veľa ľudí, sklamali sme ich prehrou s Detvou.