Úspešnú hokejovú kariéru definitívne uzavrel a v piatok sa s ním oficiálne rozlúčia v Banskej Bystrici pred prípravným duelom proti Slovanu.
„Mal som šťastie, že som mohol dlhé roky robiť to, čo ma najviac bavilo – hrať hokej. Zostanem pri ňom aj naďalej. V akej pozícii, to sa ešte uvidí,“ tvrdí niekdajší výborný center, ktorého aj v zámorí svojho času považovali za jedného z najlepších defenzívnych útočníkov na svete.
Kedy ste sa rozhodli, že ukončíte kariéru a rozlúčite sa s fanúšikmi?
To, že sa pred zápasom so Slovanom uskutoční moja rozlúčka, nie je moje rozhodnutie. Neplánoval som tento krok nijako oznamovať. Vedel som, že už hrať nebudem, ale na oficiality príliš nie som. Ľudia z vedenia klubu prišli za mnou, že by mi chceli pripraviť poďakovanie za posledné roky. Zápas so Slovanom má výhodu, že pri tom budú aj Vlado Országh a Paľo Rybár. Privolil som a následne klub aj oficiálne vyhlásil, že sa lúčim.
Prečo už nepokračujete na ľade?
V podstate som už počas minulého leta vedel, že v kariére pokračovať nebudem. Moje zápästie je v takom zlom stave, že nie je v poriadku ani na bežný život. Hrať hokej sa s ním nedá. Keby som sa snažil nasilu pokračovať, robil by som sám sebe zle.
Takže vám zdravotný stav uľahčil rozhodovanie?
Presne tak. Kedy bolo zápästie v poriadku, ešte by som hral. Asi je jednoduchšie, keď príde koniec prirodzene z objektívnych dôvodov. Mám viacero kamarátov, ktorí tiež nevedeli prestať s hokejom. Milujú ho a keby mohli, hrajú ho aj sto rokov. Tiež však väčšinou skončili zo zdravotných dôvodov. Asi to tak má byť, že nás vypne a príde koniec.
Foto: Ivan Majerský
Obmedzuje vás len zápästie alebo máte vážnejších zdravotných problémov viac?
Zápästie je dôvod, prečo nemôžem pokračovať v kariére. Bolí ma pri písaní i viacerých ďalších úplne bežných činnostiach. Chrbát aj kolená tiež nemám v ideálnom stave, ale s tým by sa ešte dalo hrať a výraznejšie ma neobmedzujú ani v bežnom živote. Zápästie mi v posledných rokoch robilo problémy a hokej som si už neužíval tak, ako by som chcel.
Pôvodne ste mali podstúpiť operáciu vo februári počas zimnej olympiády v Pjongčangu, no odložili ste ju, aby ste pomohli Banskej Bystrici. Už ste ju absolvovali?
Ešte nie. Celú jar som strávil v Amerike, domov sme prišli až v lete. Na jeseň po skončení prázdnin sa musím rozhodnúť, čo so zápästím urobíme. Konzultoval som možnosti aj s lekárom v Chicagu, ktorý mi ho operoval prvýkrát. Vravel, že ani jedno z riešení nie je dobré. Treba si len vybrať najlepšie zo zlých.
Očakávate, že vás dnes na ľade premôžu emócie?
Sám som na to zvedavý. Skôr si myslím, že nie. S koncom kariéry som dávno vyrovnaný. Len sa cítim neistý, keď mám rozprávať pred fanúšikmi do mikrofónu. Nemám rád rozlúčkové zápasy, rôzne vyhlásenia a vystúpenia. Dobré je aspoň to, že by celá ceremónia nemala dlho trvať. Uvidíme, čo mi vlastne pripravia.
Nad rozlúčkovým zápasom ste neuvažovali?
Možno by bolo pekné stretnúť viacerých bývalých spoluhráčov, aj tých, ktorí nie sú zo Slovenska. No to sa dá aj pri iných príležitostiach. Rozlúčkové a exhibičné zápasy nemám rád. Viem, že celá pozornosť by bola na mne a mal by som sa čo najviac venovať divákom. Necítim sa v takejto pozícii komfortne. Nechcel by som, aby takto vyzeral môj posledný zápas. Som úplne spokojný s tým, ktorý som odohral posledný naplno. Bola to najlepšia rozlúčka, veď sme s Banskou Bystricou vyhrali titul. Je pekné to tak nechať a takto si to navždy pamätať.
Foto: Robert Hüttner
Aký náročný bol pre vás prvý rok bez hokeja?
Bol najmä rozlietaný. Kým som hral hokej, mal som takmer všetko nalinajkované. Presne som vedel, kedy mám tréning, zápas, kedy mám oddychovať a že musím dobre jesť aj spať. V takomto rytme vám neostáva veľa voľného času a aj počas neho často premýšľate práve nad hokejom. Teraz si už môžem robiť čo chcem – nemusím sa hýbať, keď sa mi nechce a nič ma neobmedzuje v jedle ani pri spánku. Keďže mám malé deti, snažím sa tráviť čo najviac času s nimi. Je to fajn.
Niektorí bývalí športovci priznávajú, že prvý rok po ukončení kariéry majú na blízkych ešte menej času. To sa vám nestalo?
Snažil som sa, aby sa to nestalo. Je pravda, že som mal pár povinností, ktoré sa mi až tak nepáčili. Napríklad, keď som bol viackrát celé dni v Bratislave. Ale potom som bol s rodinou dosť. Určite nie menej ako v pozícii hráča.
Stále ste sa pohybovali v hokejových kruhoch. Vyhovuje vám to?
Áno. Tým, že mám hokej stále rád a trochu mu aj rozumiem, plánujem pri ňom zotrvať. Len ešte neviem, v akej forme. Človek v mojej situácii hľadá a zvažuje, čomu sa bude venovať. Začínate akoby od nuly. Niečo sa skončilo a začína sa akoby nová kariéra. Prichádza veľa spoznávania, nových vecí a učenia sa. Je to veľmi zaujímavé a môže to byť prospešné. Mal som šťastie, že moje zamestnanie bolo zároveň mojím hobby. Chcem, aby ma bavilo aj to, čo budem robiť teraz.
Chytilo vás trénovanie alebo by vám viac pasovala manažérska pozícia?
Trénovanie by ma asi bavilo viac. No mám malé deti a trénerstvo je časovo veľmi náročné. Obzvlášť ak pracujete v klube, nemáte voľný žiaden voľný víkend. To som zažíval počas kariéry a vždy som si hovoril, že po jej skončení chcem mať víkendy voľné. Preto ma momentálne takáto pozícia až tak neláka.
Zvládnuť úlohu asistenta pri reprezentácii by bolo z tohto pohľadu jednoduchšie?
Áno, bolo by to úplne iné. Veľa nad tým v súčasnosti premýšľam. Keby som však túto pozíciu mal vykonávať podľa mojich predstáv, pribudlo by mi veľa cestovania, komunikácie s hráčmi a ich sledovanie. Stále zvažujem, čo bude pre mňa najlepšie. V Banskej Bystrici je veľa zanietených ľudí, ktorí chcú pracovať s mládežou. Veci sa zlepšujú, sú tu naozaj šikovní ľudia. Pomáhať doma a snažiť sa vychovať hráčov pre NHL je pre mňa ďalšia lákavá alternatíva.
Trúfli by ste si skombinovať viac pozícií?
To nie. Nikdy nie je dobré sedieť na viacerých stoličkách naraz. Treba si vybrať jednu a venovať sa jej naplno. Stalo sa mi to minulý rok, nemalo to dobrý výsledný efekt a ani ja som s tým nebol spokojný. Plus som bol poriadne rozlietaný. Musím sa skrátka rozhodnúť.
Mali ste čas zrekapitulovať si kariéru? Na čo najradšej spomínate?
Priznám sa, že som nad takýmito vecami počas roka vôbec nepremýšľal. Príde to, len keď sa ma pýtajú novinári. Úspechov bolo dosť. Mal som veľké šťastie na kvalitných trénerov a spoluhráčov, s ktorými som mohol vyhrať aj najcennejšie trofeje – Stanleyho pohár, titul majstra sveta a pre mňa bol veľmi výnimočný aj domáci titul s Banskou Bystricou. K tomu treba prirátať aj strieborné medaily zo šampionátov. Olympiáda vo Vancouvri 2010 je pre mňa krásna a zároveň veľmi trpká spomienka. Najkrajšie však je, že som hral hokej, ktorý ma strašne bavil a mohol som sa mu venovať veľmi dlho. Nie každý má to šťastie, že robí roky to, čo ho najviac baví.
Táto možnosť pre vás znamená viac než trofeje?
To si zase netrúfam povedať. Nerád porovnávam, čo je viac a čo menej. Každý vie, že vyhrať Stanleyho pohár je najťažšie na svete, ale všetky úspechy do seba zapadajú a súvisia spolu ako puzzle.
Máta vás nejaký moment, ktorý by ste z kariéry najradšej vymazali?
Samozrejme, boli aj ťažšie stráviteľné prehry. Mám tri, ktoré ma mrzia doteraz. Aj prehry však patria k hokeju a športu všeobecne. Prvou je olympiáda vo Vancouvri, druhou finále majstrovstiev sveta v Petrohrade a poslednou môj posledný zápas v NHL – prehrali sme v predĺžení siedmeho finále konferencie s Los Angeles. Keby sme postúpili, myslím si, že by sme vyhrali po druhý raz Stanleyho pohár. Tento moment je zo spomínaných troch najčerstvejší a veľmi dlho som sa s ním vyrovnával.
Michal Handzuš o sebe
To, že si vás ľudia zaškatuľkujú, patrí k životu a obzvlášť v NHL. Aby ste sa naplno presadili, musíte urobiť viaceré dôležité rozhodnutia. Pán tréner Ján Selvek o mne v jednom rozhovore povedal, že keď ma viedol v Poprade, nečakal, že by som sa mohol tak dlho udržať v NHL.
Má úplnú pravdu, ani ja si nemyslím, že v tom čase som vyzeral ako hráč, ktorý v NHL odohrá viac než tisíc zápasov. Nikdy som nebol výborný korčuliar, nemal som činnosť, ktorou by som nad ostatnými vynikal o niekoľko tried. No mal som hlavu, vďaka ktorej som sa vedel vždy vhodne prispôsobiť situácii.
Splnil som, čo odo mňa tréneri chceli. Keď ma žiadali, aby som hral brániaceho útočníka – robil som to. Mal som však aj roky, keď som hral v prvých päťkách a viac sa venoval ofenzíve. Najmä v závere kariéry sa mi často stávalo, že odo mňa tréneri chceli, aby som hral na krídle a pomáhal mladším centrom.
Dokonca ma to postretlo aj skôr – už vo Philadelphii po mojej bodovo najvydarenejšej sezóne. Do mužstva prišli Mike Richards a Jeff Carter a ja som putoval na krídlo.
V NHL som vydržal tak dlho aj preto, že som sa vždy dokázal prispôsobiť. Keby som sa orientoval len na body a ofenzívu, určite by som tam neodohral toľko sezón.