Záverečných tridsať sekúnd nádhernej a vyrovnanej finálovej série sa v utorok v Trenčíne zmenilo na predčasné oslavy. Domácim bolo jasné, že s nepriaznivým výsledkom 1:5 už nič neurobia, tak si aspoň vychutnávali nekončiace sa povzbudzovanie verných fanúšikov. Banskobystričania sa zas nemohli dočkať konečného hvizdu, aby konečne vytvorili klbko radosti.
Faille: Kvôli takýmto zápasom hráme hokej
Zverenci Vladimíra Országha naskákali na ľad o čosi skôr, ale to už nikomu neprekážalo. Uznanlivým potleskom ich ocenili aj fanúšikovia Dukly. Staronoví šampióni sa objímali, fotili a nedočkavo čakali na zlaté medaily a majstrovský pohár.
„Úžasná séria, úžasný záver! Mysleli sme si, že za stavu 3:0 je už rozhodnuté, no súper vyrovnal. V siedmom zápase sme však všetkým ukázali, aký sme tím a čo dokážeme. Predviedli sme našu identitu,“ súkala zo seba slová jedna z hviezd finálovej série Éric Faille.
Vyzdvihol i silu Dukly. „Trenčín mal dobrý tím, nikdy sa nevzdával a potvrdil to v troch víťazných dueloch. No siedmy súboj sme vyhrali my! Práve kvôli tomu všetci hráme hokej, aby sme aspoň raz v živote vyhrali dôležitý zápas číslo sedem. Atmosféra bola skvelá. Slovenskí fanúšikovia sú úžasní. Ďakujem im,“ dodal kanadský útočník.
Lukášovi pomohol oddych
Spolu s Asselinom a Skalickým vytvorili najnebezpečnejšiu formáciu Banskej Bystrice. „S chlapcami sa mi hralo fantasticky. Sú to hokejisti na top úrovni. Som rád, že sme si pomohli navzájom a najmä celému tímu k titulu,“ vravel Pavol Skalický.
Pre 22-ročného krídelníka to bol už tretí titul v kariére. „Každý chutí ako prvý. Vyhrať niečo je vždy úžasné. Som nesmierne hrdý, že sme to dokázali aj po troch nepríjemných prehrách, keď Trenčín vyrovnal stav série. Užívam si každý zápas. Nikdy neviete, čo vás čaká. Každý zápas môže byť aj váš posledný,“ poznamenal. Zároveň prezradil, že pre zdravotné problémy asi odmietne pozvánku do národného tímu.
Do bránky Banskej Bystrice sa opäť postavil Jan Lukáš a znova bol výraznou oporou. „Uspeli sme aj vďaka širšiemu kádru. Vedeli sme, že keď sa niekomu niečo stane, máme ďalšieho hráča, ktorý ho dokáže zastúpiť. Neklesali sme na duchu. Vedeli sme, že musíme štyrikrát vyhrať a verili sme tomu. Prvý titul je pre mňa obrovský zážitok,“ usmieval sa na všetky strany. Bolo pre neho ťažké postaviť sa po predošlých nevydarených zápasoch do bránky?
„To, že som nezačínal šiesty duel, mi možno pomohlo. Oddýchol som si. Je to jedna z drobností, ktoré rozhodujú finále. Dôležitý moment? Za stavu 2:1 ma trafil puk, ktorý som vôbec nevidel… Základ bol, že sme rýchlo odpovedali na vedúci gól. V opačnom prípade by to domáci zabetónovali, hralo by sa nám ťažko. Mali sme viac šancí. Mohli sme rozhodnúť už v druhej tretine. Keby bolo vtedy 6:1, nik by sa nemohol čudovať,“ naznačoval Lukáš.
Bartánusovi sa triasli nohy
Štvorica výrazných opôr Bubela, Bartánus, Gélinas a Lamper trpela počas rozhodujúceho súboja len v civile. Zápas sledovala spoza plexiskla pri rolbe.
„Som úplne hotový. Nohy ma bolia ako po štyroch predĺženiach. Chvíľami sa mi až triasli. Nemohol som dýchať a cez prestávky som sa prechádzal v kabíne hore-dole. Je strašné sa len pozerať, keď nemôžete spoluhráčom pomôcť. Máte v sebe množstvo energie, ale nemáte ju ako dostať zo seba von,“ vysvetľoval Marek Bartánus v zadymenej šatni, kde to burácalo víťaznými pokrikmi a obľúbenými skladbami.
„My sme majstri, no a čo, no a čo, no a čooo,“ hrmelo v maličkej kabíne a jedno šampanské strieľalo za druhým.
V čom bol podľa Bartánusa najväčší rozdiel medzi predošlými súbojmi a siedmym stretnutím?
„Opäť sme hrali hokej z prvých troch zápasov a boli sme lepší. Urobiť posledný krok doma je veľmi ťažké, presvedčila sa o tom aj Dukla. Veľmi nám pomohlo vyrovnanie na 1:1, mohli sme ďalej hrať to, čo sme si nastavili. Za titul vďačíme skvelému tímu a partii. Išli sme za svojím cieľom, aj keď sa nám práve nedarilo. Všetci pochopili svoje úlohy v mužstve. To je základ úspechu,“ vysvetľoval.