Gregor: Hokej potrebuje chlapcov z ulice

18.10.2017 10:00
Dušan Gregor
Dušan Gregor naposledy velil extraligovej striedačke v Piešťanoch. V sezóne 2015/2016 im pomohol zachrániť najvyššiu súťaž, no do ďalšieho ročníka už nenastúpili. Autor: ,

Zišli trochu z očí, no nielen v slovenskom hokeji zanechali výraznú pečať. Dušan Gregor (55) i Ján Jaško (58) - prvý má federálne zlato s Duklou Trenčín, druhý so Slovanom Bratislava - ostali pri hokeji aj po hráčskej kariére.

Dali sa na trénerskú dráhu – a dosiahli medailové úspechy doma i v zahraničí, viedli slovenskú reprezentáciu do 20 rokov. V súčasnosti však vo vrcholovom hokeji chýbajú. Otvorene hovoria o dôvodoch, prečo je to tak, otvárajú pomyselnú trinástu trénerskú komnatu, približujú radosti i sklamania, reagujú na zmeny v slovenskom hokeji. Netaja, že je stále ich srdcovou záležitosťou.

Z trénera manažér firmy

Vždy šiel svojou cestou, najradšej strmšou – ako hráč i šéf lavičky – hoci hrozila aj pádmi.

„Aspoň si v zlomových situáciách človek otestuje svoje schopnosti a možnosti,“ prízvukuje Gregor. Naposledy velil extraligovej striedačke v Piešťanoch. V sezóne 2015/2016 im pomohol zachrániť najvyššiu súťaž, no do ďalšieho ročníka už Piešťany nenastúpili – licenciu od nich odkúpil Liptovský Mikuláš.

„V extralige sme sa s vypätím síl udržali, do klubu som prišiel dva mesiace pred súbojmi o záchranu. Zvládli sme ju, o to viac ma mrzelo, že najmä z ekonomických dôvodov už kúpeľné mesto nepokračovalo. Mrzelo ma, že som tam nemohol po návrate zo zahraničného angažmánu zúročiť svoje skúsenosti. V hokeji som preskákal všeličo, pôsobil som v popredných kluboch na Slovensku, v Česku, v Rusku alebo Kazachstane. Bol som prekvapený, ako sa zhoršili podmienky na hokej na Slovensku. Ak hráči nemajú aspoň základné podmienky, limituje to ich výkonnosť i profesionálny prístup. Aj to je však jeden z kamienkov v mozaike problémov slovenského hokeja,“ vraví trenčiansky rodák.

Už druhú sezónu drží hokejový pôst. „V minulej som ponuky na prácu mal, ale nie všetky dávali istotu serióznej práce a do zahraničia som už nechcel, čo teraz vnímam ako chybu… Vždy som bol maximalista, no napríklad bez spoločnej letnej prípravy, podmienok a istej finančnej disciplíny ťažko mužstvo niekam posuniete,“ pripomína.

Dušan Gregor na lavičke Dukly Trenčín.
Dušan Gregor na lavičke Dukly Trenčín. Autor: SITA

A tak si dožičil od dunenia mantinelov oddych.

„Oslovil ma dlhoročný rodinný priateľ so zaujímavým návrhom na post manažéra v zahraničnej firme. Povedal som si, že to skúsim. Aj v hokeji som neraz šiel do neprebádaných terénov – a nestratil som sa.“

Titul s Duklou a ruská skúsenosť

Priznáva však, že adrenalín zo striedačky mu chýba.

„Nebudem predsa hovoriť niečo iné než čo cítim. Spočiatku som si myslel, že hokej vytesním z hlavy, no sám som prekvapený, ako mi chýba. Ak sa niečomuvenujete podstatnú časť svojho života a zažili ste aj veľa neopakovateľných chvíľ, ktorých sa inde sotva dočkáte, na to nemôžete zabudnúť.“

Ktoré považuje za najkrajšie v pozícii trénera?

„Určite titul s DuklouTrenčín v roku 2004. Tri roky sme formovali majstrovský tím s fantastickými ľuďmi i hráčmi, mal som obrovský priestor a dôveru. Rád spomínam i na prvenstvo s Martinom v Kontinentálnom pohári a na bronz v slovenskej extralige, i na pôsobenie v Liberci. Samozrejme, aj pri reprezentácii do dvadsať rokov,“ sumarizuje. Vysoko si cení aj neobyčajne silnú, viac ako trojročnú ruskú skúsenosť.

„To bol ten neprebádaný terén, na ktorý som vstúpil,“ zdôrazní. „Do ruskej Vyššej hokejovej ligy som šiel preto, aby som si vyskúšal niečo nové – a trénersky sa opäť posunul. Prišiel som do neznáma, do náročného prostredia a veľkej konkurencie. Musíte sa o všetko postarať sám, zvyknúť si na inú mentalitu. Buď prežijete, alebo nie. Prežil som, získal neoceniteľné skúsenosti.“

Triumf s kazašskou Saryarkou Karaganda, s ktorou vyhral titul vo Vyššej hokejovej lige, čo je po KHL najviac cenená súťaž v Rusku, ho katapultoval do Admiralu Vladivostok v nadnárodnej Kontinentálnej hokejovej lige. „S ponukou viesť Admiral ma oslovil Alexander Mogiľnyj. Ani som si nestihol zo Saryarky doniesť meč, ktorý mi venoval brat prezidenta klubu. Nestihli sme vybaviť formality,“ vyťahuje zaujímavosť jeden z piatich slovenských trénerov, ktorí viedli klub KHL.

Peniaze nie sú všeliek

„Som vďačný za príležitosť, ktorú som v Rusku dostal. Neľutujem ani jediný deň. Hoci som viedol Admiral len pol sezóny, dalo mi to veľa. Spoznal som hokejové prostredie, v ktorom je všetko podriadené maximálnemu úspechu. Mohol som ostať vo Vladivostoku aj ako asistent, avšak držím sa zásady – buď všetko, alebo nič,“ vracia sa k najnáročnejšiemu trénerskému chlebíku.

V súčasnosti si ho nenatiera, na hokej nechodí, ale dianie v ňom pozorne sleduje.

„Všelijakých rečí a predsavzatí sme sa napočúvali dosť. Do vedenia zväzu prišli noví ľudia. Miroslava Šatana si vážim, pustil sa do neľahkej práce. Držím mu palce, nech nastaví taký systém, aby slovenský hokej vyšiel zo začarovaného kruhu a napredoval. Ale nie som si taký istý, či smer, ktorý je nastavený, je najsprávnejší. Problémy v slovenskom hokeji sú oveľa komplexnejšieho charakteru než ako sú niekedy interpretované. Až čas zhodnotí a ukáže, či nastúpil na správnu cestu. Peniaze v hokeji chýbajú, ale nie sú všeliekom. Obrovskú škodu vidím v tom, že hokej sa stal športom s veľkou finančnou záťažou pre rodinu. A preto nie je prístupný pre všetky deti rovnako. Zastávam názor, že ulica vychovala a vychová najlepších hokejistov…Lebo hokej si vyžaduje veľa driny a odriekania.“

Jaško: Mestám by mali viac pomôcť samosprávy

Obrazne: na čo korunný princ doma trikrát siahal, vynahradil si v maďarskom Székesfehérvári. Tam sa stal Ján Jaško, bývalý československý reprezentant, kráľom s tromi majstrovskými titulmi. V slovenskej extralige sa zadosťučinenia z opojnej zlatej bodky nedočkal, na extraligový triumf nedosiahol, a tak „len“ druhé miesta mali rôznu príchuť. Trpkú i povzbudzujúcu.

Ján Jaško na striedačke Popradu, s ktorým sa v...
Ján Jaško na striedačke Popradu, s ktorým sa v sezóne 2010/2011 prebojoval až do finále extraligy. Autor: Peter Jesenský

Zlyhanie po drobných chybičkách

Pripomenieme: azda najbližšie k majstrovskej korunovácii mal počas výluky v NHL v zaujímavej sezóne 2004/2005. Na domácej scéne korčuľovali slovenské hviezdy z profiligy, v drese Zvolena vzbudzoval rešpekt útok Országh, Handzuš, Zedník. V rozhodujúcom zápase dramatickej finálovej série však Jaškovi zverenci doma podľahli bratislavskému Slovanu v zostave s Miroslavom Šatanom i Zdenom Cígerom; zranený obranca Ľubomír Višňovský sledoval dramatický súboj zo striedačky.

„Áno, väčšina nás favorizovala na titul, mali sme ho na dosah. V poslednom zápase však naše úsilie stroskotalo na drobných chybičkách. Stalo sa, čo sa stať nemalo,“ priznáva s odstupom času niekdajší obávaný zakončovateľ. Do finále s kolegom Róbertom Spišákom priviedol v sezóne 2010/2011 aj Poprad, čo sa bralo ako príjemné prekvapenie, avšak na silnejšie Košice vo východniarskom vyvrcholení už nestačil.

„Sezónu sme začínali v neistote a vo veľkých peripetiách, časom sa situácia utriasla a odmenou bol nečakaný postup do súboja o zlato,“ podotýka. V ďalšom ročníku sa nitriansky rodák po dvadsiatich rokoch vo vrcholovom hokeji rozlúčil s pôsobením v slovenskej extralige.

Dôležitá spätná väzba

Naznačuje, že pod jeho odchod sa podpísalo aj nemalé sklamanie – možno aj z nesplnených predsavzatí.

„Dvadsať rokov medzi mužmi stačilo. Neraz som mal pocit, že my, tréneri túžime po úspechu viac než naši zverenci. Vždy som mal na hráčov vysoké nároky, zdôrazňoval som im, že ak chcú niečo dosiahnuť, ich povinnosťou je neustále tvrdo pracovať. Nie každému to bolo po vôli a chuti. Niektorí mi dali za pravdu, keď sa o tom presvedčili počas angažmánu v zahraničí, že inak to byť nemôže. Chýbala, prípadne nefungovala spätná väzba – bez nej spolupráca neexistuje. U detí sa mi spätná väzba dostáva – od nich aj od rodičov,“ pochvaľuje si nitriansky rodák súčasnú viacvrstvovú pozíciu: generálneho manažéra, trénera, ekonóma i správcu v hokejovom klube Altis Orava.

Z mestského ruchu sa utiahol do Námestova, päť rokov sa intenzívne venuje výchove hokejovej omladiny.

„Povedal som si, že bohaté skúsenosti, ktoré som získal počas hráčskej i trénerskej kariéry, investujem do oravských detí. Sú pracovité a skromné, táto práca je zmysluplná, napĺňa ma. Vidím hokej z iného pohľadu – od najnižšieho stupňa, základného od prípravky po dorast,“ približuje a vzápätí konkretizuje, čo má na starosti.

„V prípravke máme do päťdesiat detí od troch do sedem rokov, pracujú s nimi štyria tréneri. Vo všetkých kategóriách registrujeme do stotridsať chlapcov – žiakov, mladší a starší dorast. Po talentovanom brankárovi Dávidovi Borákovi siahla Skalica,“ menuje Jaško adepta pre reprezentáciu do sedemnásť rokov.

Čas, trpezlivosť, koncepcia

Situáciu v slovenskom mládežníckom hokeji dôverne pozná.

„V najmladšom veku je veľmi dôležitá kvantita, z nej potom vzíde aj kvalita. Talentované deti máme, v oravskom regióne však zaostávame v podmienkach aj infraštruktúre. Rodičia z okolitých obcí musia voziť deti tri-štyrikrát do týždňa na tréningy. V Székesfehérvári pred pätnástimi rokmi zvážali deti zo škôl autobusom na povinné korčuľovanie. Viem si to predstaviť aj u nás – v spolupráci samospráv a škôl. Oceňujem, že nové vedenie hokejového zväzu pripravuje projekty na výdatnejšie podchytenie mládeže i na skvalitnenie infraštruktúry,“ podotkne.

„Všetci cítime, že sme pár rokov zaspali, preto musíme čo najskôr zaceliť kvalitatívnu medzeru v generačnej kontinuite. Chce to čas, trpezlivosť a koncepčnú prácu. Kolektívne športy stoja na tímovosti – a tú potrebujeme na všetkých úrovniach.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Ján Jaško #Dušan Gregor
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Elite frézia color

Elite frézia color

35,99
Perla Cala Frézia Violet

Perla Cala Frézia Violet

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk