Majster sveta z Göteborgu 2002 pre pretrvávajúce problémy s kolenom predčasne ukončil kariéru. Je prvý z tímu majstrov sveta, ktorý dotiahol mužstvo z najvyššej slovenskej súťaže k prvenstvu, hoci s trénovaním si sprvoti netykal. S odstupom času hovorí o ceste svojich zverencov na vrchol i odhodlaní udržať sa na ňom.
Prišiel titul pre Banskú Bystricu v pravú chvíľu? Dozrel čas po dvoch striebrach?
(bodro) Boli by sme radšej, keby sme oslavovali už druhý titul, ale aj každý neúspech vás posúva. V prvom finále som pri mužstve ešte nebol, vlani nám neúspešné finále proti Nitre ukázalo veľa vecí, v ktorých sme sa museli zlepšiť. Poučili sme sa, v tejto sezóne sme boli silnejší, lepšie pripravení i odhodlanejší. A dočkali sme sa vytúženého triumfu.
Ktorý titul ste si viac užili – švédsky s Djurgardenom ako hráč alebo s Banskou Bystricou ako tréner?
Ťažko to porovnávať, je to niečo iné. Rovnaký je akurát neopísateľný pocit a neskutočné zážitky. Pre také chvíle človek hrá, preto tvrdo trénuje, ak má ambície. Mal som ambície ako hráč, mám ich aj ako tréner. V Djurgardene som zažil úžasnú sezónu, vyvrcholila prvenstvom. Bolo to neopísateľné a krásne – rovnako ako teraz doma, ale už v inej pozícii. Tým, že som ako tréner získal titul v Banskej Bystrici, je to niečo osobitné. Vždy sme si želali – partia Bystričanov, čo sme pôsobili v zahraničí – že sa po skončení kariéry vonku vrátime a získame pre Bystricu titul. Dosiahli sme to, je to niečo fantastické.
Bolo mužstvo silnejšie než pred rokom?
Určite. Hráčsky i takticky sme sa na play off nachystali lepšie. A to platí aj teraz, keď sme majstri. Opäť sa chceme posunúť vyššie, ešte viac robiť, zlepšiť niektoré veci, aby sme si víťazný štandard udržali. Budeme mať viac-menej nové mužstvo. V Banskej Bystrici je zvykom, že aspoň polovica tímu sa po sezóne obmení. Od prvého dňa pripravujeme mužstvo na to, aby do play off šlo fyzicky, mentálne a takticky maximálne odolné.
Taká je filozofia klubu – polovicu tímu v každej sezóne vymeniť? Dá sa hovoriť o kontinuite?
Filozofia nie, skôr stratégia. Aj pred rokom nám odišli viacerí hráči do lepších líg – KHL, nemeckej – najmä zahraniční. Sú to hokejisti, ktorí sa posúvajú za lepšími podmienkami, chcú napredovať. Potom máme hráčov, ktorí už dosiahli výkonnostný strop, pozvoľna pôjdu dolu. Tých obmieňame podľa situácie, nahrádzame ich mladými, ktorí výkonnostne rastú, majú hlad po úspechu. Iste, jadro mužstva je dané a pre nás prvoradé – herne i charakterovo. Okolo neho skladáme tím tak, aby bol typologicky vyvážený.
Prekonali ste v majstrovskej sezóne aj nejakú krízu?
Krízové momenty prídu vždy. Ani najšpičkovejšie mužstvo sa nevyhne výkyvom. Inak – netriasla sa pod vami stolička? To tréneri cítia…
Je vždy na manažmente, ako sa rozhodne – či podrží trénera a odídu nejakí hráči. V minulej sezóne sa netriasla, ale v predminulej, keď sme sa dostali do finále a ja som už bol prvým trénerom, nešlo všetko podľa plánu. Manažment ma podržal, no bolo treba prebudovať mužstvo. Prišla časť sezóny, keď sa nám nedarilo, vymenilo sa veľa hráčov, nie všetci zapadli do systému. Vtedy ma klub podporil, dostali sme sa do finále. V budovaní tímu sme pokračovali – a výsledkom bol prvý titul.
Z majstrovského tímu však odišli všetci legionári. Nie je to príliš veľký rez do mužstva?
Keď vyhráte titul, sú hráči z majstrovského tímu v kurze. Mali sme skupinu veľmi kvalitných hráčov, vedeli sme, že nebudeme mať šancu mužstvo udržať – aj keď sme si nemysleli, že až toľkí odídu. Nemohli sme konkurovať ponukám, aké dostali. Je to však normálny jav vo svetovom hokeji. Svedčí to aj o tom, že v klube pracujeme kvalitne. Všetci šli do lepšieho – či do kvalitnejšej ligy, či za lepšími zmluvami.
Ako vyhľadávate legionárov?
Má to určitý proces. V minulej sezóne nám naozaj veľmi záležalo, kto príde. Hráčov sme si overovali do detailov – nielen u agentov. Tí ich ponúkajú, hráčov vychvália. O hokejistoch, ktorí sú pre nás zaujímaví, som sa zhováral s ich trénermi, generálnymi manažérmi, bývalými spoluhráčmi. Do tímu musia pasovať hokejovo i ľudsky. Aby sa nestalo, že príde hráč a zistíme, že je zranený alebo má zdravotné ťažkosti, prípadne charakterovo nevyhovuje. U nás sa utvorila vynikajúca kabína. Aj preto, že sú v nej fantastickí lídri – či Mišo Handzuš, či Tomáš Surový, ale i ďalší skúsení chalani. Veľkí profesionáli vedia šatňu zomknúť.
Máte posledné slovo pri príchode hráčov?
Je to o kompromise, manažment nám posunie hráčov, o ktorých sa zaujímame. Vždy to posudzujeme tímovo: prezident klubu, generálny manažér, tréner brankárov, môj asistent, ja. Sadneme si a rozhodneme.
A posledné slovo?
(so smiechom) Ako kedy. Väčšinou sa zhodneme.
Poznáte platy hráčov? Kto bol najdrahší?
Nie. Platy hráčov nepoznám, ani ma nezaujímajú. Kto si čo vyrokuje, to má, každý je strojcom vlastného šťastia. Ak si podpísal zmluvu, musíš byť s ňou spokojný a už len hraj. Pre mňa je najdôležitejšia výkonnosť, nie kto koľko zarába. To vie manažment, a ak niekto nepodáva adekvátne výkony k platu, riešime to. Pre mňa je podstatné, aby chalani boli pripravení, aby sme im utvorili podmienky na ich hokejový rast. Trúfam si povedať, že u nás sú možno najlepšie v lige, čo sa týka videosystému, taktických analýz i starostlivosti o hráčov.
Foto: SITA
Čaká vás skorší začiatok sezóny – Liga majstrov. Ako k nej pristúpite? Nebudete oslabení?
Liga majstrov je veľká prestíž. Sme radi, je to odmena za titul. Áno, budeme mať obmenené mužstvo s viacerými novými tvárami. Musia si na seba zvyknúť, to je normálny proces, nie všetko pôjde od začiatku hladko. Pre nás je to veľká výzva, budeme sa snažiť odohrať ju najlepšie, ako budeme vedieť – najmä pre našich fanúšikov. Uvidia atraktívne mužstvá z kvalitných líg; trošku nevýhoda je v tom, že začíname v auguste, keď mužstvo ešte formujeme, zohráva sa. Našou prioritou je extraliga, no nič nepodceníme ani v Lige majstrov.
Pred časom ste vraveli, že ste nikdy o trénerstve neuvažovali. Kedy sa to zmenilo a prišli ste trénerstvu na chuť?
Áno, to je najväčší paradox. Keď sa mi začali problémy s ľavým kolenom, bolo viac-menej jasné, že sa moja kariéra blíži ku koncu a budem musieť rozmýšľať, čo ďalej. Predpokladal som, že ostanem pri hokeji, venoval som mu celý dovtedajší život. Jediné som vedel určite – že nechcem byť trénerom. Videl som, aké je to stresujúce povolanie, aká je to náročná práca. Oveľa náročnejšia ako byť hráčom. Uvažoval som o manažérovi, možno o skautovi. Až prišla ponuka na asistenta trénera.
Čo vás presvedčilo?
Nič… Ukončil som kariéru, asi pol roka som bol mimo hokejového diania. Hokej mi chýbal, prišla ponuka od Juraja Kovala, šéfa banskobystrického klubu – či by som nechcel byť asistentom trénera Milana Staša. Prečo nie? – povedal som si. Priznávam – postupne ma to chytilo. Zrazu som zistil, že som opäť v hokejovom režime, len som zmenil hráčsku kabínu za trénerskú. Začalo ma to baviť. Milan Staš a neskôr i Miro Chudý mi výrazne pomohli.
Mali ste trénerský vzor?
Ani nie, no dosť výrazne ma ovplyvnil Fín Alpo Suhonen. Hoci bol v Banskej Bystrici veľmi krátko, pamätám si na to ako dnes. Zaujalo ma jeho vizionárstvo. Pred piatimi-šiestimi rokmi hovoril, ako by mal fungovať profesionálny hokejový život v klube. Ako pristupovať k hráčom, ako klásť dôraz na detaily. A presne tak to funguje, ako vravel. Vo Fínsku to tak mali zažité, dlho trénoval aj vo Švajčiarsku. Inšpiroval ma vo veľkom, mentálne ma posunul.
Ste mladý tréner. Kto vám tyká, kto vyká?
Nie je jednoduché, keď do klubu, v ktorom ste pôsobili a všetkých poznáte, takmer so všetkými ste hrávali, príde 34-ročný tréner. S hráčmi, s ktorými som hrával, si tykám. Noví, ktorí prichádzajú do mužstva, mi vykajú. Keď sú plus-mínus môj ročník a predtým sme sa poznali, zachovávam tykanie. Autorita však nesúvisí s tykaním alebo vykaním. Je to o vzájomnej úcte hráčov voči trénerovi a naopak, o vzájomnom rešpekte. Vzťah s hráčmi máme založený na určitej dôvere, do našej kabíny majú kedykoľvek otvorené dvere. Ak má niekto problém, môže prísť.
V nadchádzajúcej sezóne bude vaším asistentom Kanaďan Dave Hunchak. Kedy príde?
V polovici júla, keď pôjdeme na ľad. Môj asistent Rišo Zedník po sezóne avizoval, že sa chce viac venovať rodine, na dlhší čas odišiel za ňou do Ameriky. Hľadali sme namiesto neho vhodného adepta. Rád sa obklopujem ľuďmi, ktorí ma posunú. Nepotrebujem človeka, ktorý bude len pritakávať. Je veľmi dôležité, aby sme mali rovnaký pohľad na hokej, čo sme s Rišom mali. Na deväťdesiat percent sme sa zhodli, o niektorých veciach sme debatovali. O tom to je, aby sme sa jeden od druhého učili. Dave pripadal do úvahy ako jeden z kandidátov, mal som s ním dva-tri dlhšie rozhovory. Rozprávali sme sa o veľa veciach.
Ako ste naňho došli?
Dostali sme tip od agenta. Považujem za veľmi dôležité, že pôsobil v juniorke, pracoval s mladými hráčmi, bol asistent trénera, aj hlavný. V zámorí veľmi dobre pracujú s mládežou, kladú veľký dôraz na detaily, ktoré nám neraz chýbajú. Klub i mňa môže posunúť vpred.
Banská Bystrica sa orientuje na posily zo zámoria. Súvisí to s herným štýlom?
Mne sa páči, nechcem povedať, že zámorský štýl, lebo hokej sa globalizuje. Nepovažujem za správne deliť ho na zámorský či európsky, lebo Kanaďania a Američania hrajú možno viac európsky ako európske tímy. Uprednostňujem priamočiary hokej, v hokejovej terminológii juh – sever, hore – dolu, nie do strán. Priamy ťah na bránku, čo najviac striel, tlak do bránky.
Foto: SITA, Ján Viazanička
Bolo to tak aj pred vaším príchodom?
Keď som prišiel, začali sme to s Mirom Chudým takto uplatňovať. Aj preto sme sa začali orientovať na zámorských hráčov. Nie vždy všetko vyšlo, vo veľa veciach sme sa aj poučili – aj vo výbere hráčov. V uplynulých dvoch rokoch sme však vybrali kvalitných legionárov. Ako hráč v NHL som vyznával priamočiarejší štýl. Sedí mi, to je môj pohľad na hokej. Netvrdím, že je najlepší, každý štýl ma svoje za i proti. Takýto hokej Bystrici vyhovuje, vždy sa tu hralo skôr silovejšie a priamočiarejšie.
V minulosti platilo pravidlo, že tréner majstrovského tímu dostal post asistenta trénera slovenskej reprezentácie. Asistentom v nej ste už boli. Neláka vás návrat?
Čo sa týka slovenskej reprezentácie, pre mňa bola vždy veľká česť reprezentovať. Ako hráč i asistent. Momentálne však nemám ambíciu byť pri národnom tíme.
Keby prišla ponuka?
Ani vtedy. Som stále kvázi relatívne mladý tréner, potrebujem napredovať. To znamená každodenný styk s hokejom, byť na ľade každý deň. Komunikovať s hráčmi, robiť analýzy, skúšať nové veci. Som nastavený tak, že odkoučujem všetky zápasy od prípravy až po posledné stretnutie v sezóne. Je ich približne osemdesiat. Tréner reprezentácie od augusta do polovice marca odkoučuje sedem zápasov. Nasledujú prípravné pred majstrovstvami sveta plus šampionát – približne 25 stretnutí. Cítim, že sa potrebujem vzdelávať a rozvíjať, mám isté rezervy v koučingu. Hlavný tréner reprezentácie má byť absolútne nachystaný, na majstrovstvá sveta sa nemá ísť učiť.
Zaujímali sa o vás iné kluby?
Ááá… Niečo sa rysovalo, no tým, že chcem byť v Bystrici pri formovaní nového tímu, som nič nehľadal. Tréneri sú často rozchytaní pred sezónou, ba už pred koncom predchádzajúcej. A z ligy, do ktorej by som prípadne chcel ísť, nič neprišlo. Dostal som ponuku z môjho klubu, rýchlo sme sa dohodli. Potom ma síce oslovili aj z cudziny, ale to už bolo bezpredmetné. Som spokojný tam, kde som.