„Zatiaľ je všetko, ako má byť,“ tvrdí strieborný medailista zo svetového šampionátu 2012 z Helsínk.
Podľa dosiahnutých bodov v produktivite si v tejto sezóne utvoríte osobné maximum. Žilina vám tak sadla?
Sadla. Poznám trénera, vie, čo odo mňa môže očakávať. Zatiaľ si sezónu užívam. Pred príchodom do tímu som hovoril, že si chcem schuti zahrať, mať radosť z hokeja. Mám ju aj vďaka šikovným spoluhráčom a výbornému kolektívu. A keďže sa darí aj mužstvu, je všetko, ako má byť. Dúfam, že nám to vydrží a do play off pôjdeme zo štvrtého miesta. Tak vysoko Žilina po základnej časti ešte nebola.
Čomu za to vďačí?
Jednoznačne tímovému odhodlaniu. Žičlivá atmosféra v kabíne sa odzrkadľuje i na ľade. Nezačali sme dobre, no potom sa naše výkony zlepšili – a v tabuľke sme stúpali nahor. Aj vďaka útočnej efektivite, dávame dosť gólov. Chýr, ktorý šiel v minulých sezónach o Žiline, že patrí do dolnej polovice tabuľky a spravidla hrá baráž o záchranu, v tomto ročníku neplatí. Už si to uvedomili aj súperi.
Dávajú si väčší pozor na úderné útočné trio H – Hovorka, Hruška, Handlovský? Máte v ňom pozíciu strelca?
My sa sústreďujeme na svoju hru. Keď prišiel z Košíc Radim Hruška, prešiel som z centra na pravé krídlo, som univerzál. Je jedno, kto dá gól, oveľa dôležitejšie sú víťazstvá.
Aj vy ste sezónu začali v Košiciach. Čo sa stalo, že ste skoro odišli? Neľutujete to?
Neľutujem, urobil by som tak opäť, no rozišli sme sa korektne. Niektoré situácie nezodpovedali tomu, ako sme o nich predtým hovorili. Týkali sa mojej pozície v tíme, niektorých vzťahov. Hlava mi to nebrala, pri mojej emotívnejšej povahe by som nespokojnosť dával najavo – a to by nebolo dobré. A tak som radšej vedeniu klubu poďakoval a rozlúčil sa.
Keď pred rokmi postúpila Žilina do najvyššej súťaže, trénoval ju váš otec. Poradil vám Žilinu on alebo prejavila záujem spontánne?
Keď otec viedol Žilinu, ja som hrával v Martine a v Liptovskom Mikuláši; boli sme súperi. Áno, rozprávali sme sa o tom, čo by bolo pre mňa najlepšie, ale rozhodnutie nechal na mňa. Vo vrcholovom hokeji som toho preskákal už mnoho. Žilina mi vyšla ako najlepšie riešenie.
Žilinský klub tradične zverejňuje platy, váš je najvyšší – štyritisíc eur. Od toho sa odvíja aj najväčšia zodpovednosť. Cítite tlak?
Ani nie. Mám dosť skúseností, aby som sa s ním vedel vyrovnať. V Košiciach som chcel silnejšiu pozíciu v tíme, v Žiline ju mám – a som v hernej pohode.
Do slovenskej najvyššej súťaže ste prišli po ôsmich sezónach z českej extraligy. Považujete pôsobenie v nej už za uzavreté?
Ešte by som ho neuzatváral. V lete prichádzalo do úvahy aj pokračovanie vo Vítkoviciach, trošku sa to naťahovalo, nechcel som už dlhšie čakať.
A slovenská reprezentácia?
Mám ju v hlave, ale to nie je otázka na mňa, ale na jej trénera. S reprezentáciou som dosiahol svoj najväčší úspech. Ak tréneri usúdia, že by som jej mohol pomôcť, bol by som veľmi rád.
Kde máte striebro z Helsínk? Hrá sa s medailou váš trojročný syn?
Medailu mám doma, syn zatiaľ uprednostňuje iné hračky. Je môj najväčší fanúšik, chodí na každý zápas.
Pribudne k cennému kovu z reprezentácie klubová medaila? Žilina už raz slovenský titul získala…
Na medailový klubový úspech stále čakám. Zatiaľ sa sezóna vyvíja pekne. A úplne najkrajšie by bolo, keby sme vyhrali posledný zápas v súťaži…