Z plánovanej rozlúčky v Košiciach zišlo. Nezvažovali ste, že počkáte ešte dva týždne, či sa nepodarí v Skalici vyriešiť situáciu a posledný zápas odohráte potom?
Vôbec nie. Chcel som sa rozlúčiť práve v Košiciach, lebo som tam prežil najkrajšie roky kariéry. Vedel som, že viac už hrať nebudem. Zápas sa nehral, takže môj posledný zápas som odohral v posledný januárový deň s Nitrou.
Kedy ste sa definitívne rozhodli, že končíte?
Na druhý deň po spomínanom zápase s Nitrou. Keď som ráno vstával z postele, uvedomil som si, že to takto ďalej nepôjde. Bolo toho už priveľa.
Ako dlho vás trápili problémy s platničkami?
Začalo sa to asi pred troma rokmi. Pri tréningu ma seklo v krížoch a následne mi bolesť prešla do ľavej nohy. Lekári zistili, že mám prasknutú platničku, ktorá mi dráždila nervové korene, ktoré sú v krížovej oblasti. Skúšal som azda všetko – ozón a veľa rôznych cvičení. Nakoniec nebolo iné východisko, ako podstúpiť počas sezóny 2013/14 operáciu.
Odvtedy ste ešte získali titul s Košicami a podávali dobré výkony aj v Piešťanoch. Obmedzoval vás chrbát pri hre?
Postupne som začal trénovať a dostávať sa do tempa. No už som bol limitovaný v rámci prípravy. V každom mužstve som predtým zvykol vyhrávať silové aj kondičné testy. Moja hra bola založená na vynikajúcej fyzickej pripravenosti. Po návrate sa mi však pri niektorých cvičeniach ozývala bolesť v krížoch, takže som sa nemohol pripravovať na sto percent ako v minulosti. Nebol som na tom tak dobre kondične, silovo ani rýchlostne. Výkonnosť šla preto dole. No keď som nemal bolesti, stále som robil všetko pre to, aby som sa dostal späť do niekdajšej formy a ešte niečo dosiahol. Časom sa to však začalo zhoršovať, bolesti sa vrátili a v noci som sa budil na to, že som si necítil nohu. Vtedy som si uvedomil, že z tohto vlaku musím vystúpiť.
Foto: Vivanta/Peter Jesenský
Kedy vám po prvý raz napadlo, že koniec sa blíži?
Už v priebehu predošlého ročníka som pociťoval znížený komfort v krížoch. Zvažoval som, že skončím po sezóne. V lete som však dal chrbát do takého stavu, že som si myslel, že som schopný odohrať ešte jeden ročník. Dohodol som sa s Banskou Bystricou, ale vrátilo sa to a stupňovalo. Takže nad rozhodnutím skončiť som premýšľal dlhšie.
Zavážilo pri rozlúčke aj to, že ste pôsobili v Skalici, ktorá má problémy s peniazmi?
Vôbec nie. Moje rozhodnutie nesúvisí s tým, aká bola situácia v Skalici. Išlo vyložene o môj zdravotný stav. Ak by som hral kdekoľvek, dopadlo by to rovnako.
Nik vás neprehováral, aby ste si to ešte rozmysleli?
Bol som v kontakte s vedením Banskej Bystrice, no v klube vedeli, že ma chrbát výrazne limituje. Mám nejaké skúsenosti z play off a môžno rozmýšľali aj nad mojim návratom, ale keď som im popísal môj aktuálny stav, tak ma neprehovárali. V play off sa hrajú dva zápasy v priebehu dvoch dní a to už by moje telo asi nezvládlo ani pri premáhaní.
Ako by ste zhodnotili vašu kariéru?
Keď to porovnám s otcovými úspechmi, tak som sa mu ani zďaleka nepriblížil. Na druhej strane mám čisté svedomie, lebo viem, že kým som mohol hrať, tak som do hokeja dával všetko. Spravil som maximum pre to, aby som bol úspešný.
Foto: SITA, Jakub Julény
Ktoré obdobie bolo najkrajšie?
Krásne okamihy som zažil na viacerých miestach, ale najviac ich bolo v drese Košíc. Vyzdvihol by som dva momenty. Najprv titul v roku 2011, ktorým Košice dovŕšili majstrovský hetrik. Cením si aj siedmy zápas vo finálovej sérii s Nitrou pred dvoma rokmi. Bol som po operácii chrbta, len som sa do toho dostával a v play off som odohral iba dva zápasy, pričom to nebolo optimálne. Pred rozhodujúcim stretnutím sa ma generálny manažér Juraj Bakoš opýtal, či si verím a zvládnem to. Išiel som do toho, vďaka čomu som mohol byť pri výhre 6:0 a oslavách môjho posledného titulu priamo na ľade.
Boli pre vás rodeného Bratislavčana derby so Slovanom výnimočné?
Spomínam na ne rád. Vždy mali obrovskú kvalitu, ľudia sa zabávali a nikdy nechýbali ani poriadne emócie. Bolo to vybičované. Veľmi si cením, že som si získal priazeň košických priaznivcov. Keď som prichádzal, mal som z toho trošku obavy. Otec bol voľakedy prezident Slovana, ozaj som nevedel, ako ma prijmú. Aj teraz po skončení kariéry mám z Košíc viacerí pekné ohlasy, čo ma teší.
Pritom ste nikdy neskrývali, že Slovan je stále vo vašom srdci…
Keď som bol hráčom Košíc, nechal som v ich drese na ľade vždy všetko, čo vo mne bolo. No Slovan bol stále v mojom srdci, to sa nedá zmeniť.
Zostal vám v kariére nejaký nesplnený sen?
Nikdy som si nestaval vzdušné zámky. Keď som sa nezúčastnil na majstrovstvách sveta do osemnásť ani dvadsať rokov, tak som vedel, že do NHL to už asi nedotiahnem (smiech). Mal som túžbu hrať za Slovan a to je jedna vec, ktorá ma trochu mrzí – že som neodohral viac zápasov za Slovan. Za seniorskú reprezentáciu som nastúpil štyrikrát – nie je to veľa, ale aj tak si to veľmi vážim. Hrať za Slovensko je iste sen každého nášho hokejistu a mne sa to splnilo.
Viete už, čo budete robiť v najbližších týždňoch či mesiacoch?
Mám nejaké plány do budúcna, ale v prvom rade si chcem dokončiť magisterský titul a zdokonaľovať sa v jazykoch. Počas kariéry som vyštudoval bakalára na Vysokej škole manažmentu. Chcel som mať niečo za sebou, keď ukončím kariéru. No študoval som vždy tak, aby som sa mohol stopercentne koncentrovať na hokej. Školu som robil v takom tempe, aby netrpela moja životospráva, čo sa týka odpočinku či kvalitného spánku. Takže sa to dalo zvládnuť aj popri hokeji.