V šiestom zápase série chcel veľmi dať gól a posunúť svoj tím do posledného možného, siedmeho na ľade Košíc. V riadnom hracom čase i predĺžení sa dostal do šancí, no nedal, čo dával najavo mohutnou gestikuláciou či búchaním hokejky o ľad. V samostaných nájazdoch mal tri pokusy na prekonanie mladíka v košickej bránke Júliusa Hudáčka, no talentovaný gólman mu všetky tri zneškodnil. I napriek tomuto momentu si vyslúžil od fanúšikov, spoluhráčov i protihráčov mohutný potlesk. Následne ako kapitán prebral striebornú medailu.
Aké sú vaše prvé pocity po takomto zápase?
Ťažko sa mi rozpráva o tom, čo sa stalo. Bolo to v mojich rukách. Dosť som z toho sklamaný. V hokeji som toho zažil už veľa, ale to, čo sme spravili v Skalici pre hokej, pre našich fanúšikov je niečo úžasné. Toto tu ešte nebolo!
Skalica spravila ďalší krok vpred, keď sa dostala až do finále. Pred sezónou by ste ho asi brali.
Ja chcem ako kapitán poďakovať všetkým chlapcom, som na nich hrdý, za to čo dokázali, aj keď som na nich musel niekedy skríknuť. To však k tomu patrí, hokej je o emóciach. Sezóna bola výborná, dlhá, chceli sme ju natiahnuť čo najdlhšie, túžili sme ísť ešte do Košíc a hrať siedmy zápas. Uznávam veľkú silu súpera, majú silné formácie, prakticky každá päťka môže dať gól, čo je strašná devíza. Pre týchto chlapcov z toho môže plynúť len a len veľké ponaučenie. Dúfam, že budúci rok bude ešte lepší ako tento rok.
Z pohľadu celého finále, mrzí vás niečo?
Samozrejme sa nájdu veci. Napríklad v tom poslednom zápase sme dvakrát nevyužili kompletnú presilovku 5 proti 3, za to sa pyká. To sme úplne odflákli.
Zápletka šiesteho zápasu bola ako z pera majstra hororu Alfreda Hitchcocka, no scenár bol napísaný vo váš neprospech, čo sa ukázalo pri nájazdoch…
Veľmi som sa na tie nájazdy tešil, šiel som na tri a ani jeden som nedal Pokašľal som to… Aj ja sa mám stále čo učiť. Každý profesionál sa učí z podobných zápasov. Keby som dal ten gól, tak sa psychická výhoda do siedmeho duelu presunie na našu stranu. Pár dní ma to všetko, samozrejme, ešte bude mrzieť. Ako hráč som spravil pre tento tím všetko čo som mohol a čo je najdôležitejšie, držali sme spolu ako mužstvo, hoci nie vždy to tak vyzeralo. Chcem sa okrem hráčov poďakovať aj trénerom, pánovi Oremusovi, Faithovi i pánovi Chlebcovi, ktorý s nami bol v úvode sezóny. Rovnako by som chcel poďakovať i vedeniu a spoznorom, že nám umožnili napríklad letieť na piaty zápas série do Košíc.
V Göteborgu ste povedali Petrovi Bondrovi po jeho nepremenenom semifinálovom nájazde v rozstrele proti Švédsku, nech sa nebojí, že vy ten gól dáte (aj ho napokon dal). Upokojovali ste hráčov aj teraz?
Nie to nie. Bola to trošku iná situácia. Ako hokejista som hral v NHL 14 rokov, mám toho za sebou dosť, ale vidíte… Keď ide hokejista sám na brankára a neuspeje, tak dlho rozmýšľa, kde sa stala chyba. Bolo to v mojich rukách. Opakujem, človek sa musí učiť ešte.
Extraligová sezóna sa pre vás skončila, no hokejová ešte nemusí. Nezvažujete návrat do reprezentácie?
V roku 2005 som po MS vo Viedni povedal, že končím s reprezentačnou kariérou. Treba dať prednosť mladším hráčom, dravším. Prajem všetkým chlapcom, ktorí pôjdu do Švajčiarska, aby tam uspeli, pretože budúcnosť slovenského hokeja je kritická. Preto dúfam, že vyrastú noví, skvelí hráči.
Vy ste však dokázali, že v slovenskej ligy ste suverénne najlepší…
O to ide. Ja dúfam, že ste si uvedomili, aká súťaž to je. Kvalitné zápasy sa hrali až v play-off a je jedno, či to boli duely prvého kola v Trenčíne, ktoré sme vyhrali 4:0, či potom sedemzápasová séria so Slovanom a teraz finále s Košicami. Toto sú však zápasy, ktoré by sa tu mali pravidelne odohrávať. Chyba je však taká, že sa neodohrávajú. Je to dosť zaujímavé, že sa tak deje len v play-off. Práve o to ide. Ak by sa hral počas celej sezóny špičkový hokej, bol by to prínos pre všetkých, chlapci by sa zlepšovali, posúvali vpred a boli by prínosnejší aj pre reprezentáciu.
Tej sa v posledných rokoch už tak nedarí ako v čase, keď ste hrávali na národný dres vy…
Momentálne to chlapcom ide, v príprave zatiaľ všetko vyhrávajú. Je potrebné, aby hráči dávali do toho srdce, pretože bez neho sa nedá hrať. Ja dúfam, že všetky tímy, nielen Skalica, Košice či Slovan budú pracovať najmä s mládežou, pretože ona je našou nádejou do budúcnosti. Budúcnosti reprezentácie.
Ako zdolaný finalista by ste mali hrať v predkole Ligy majstrov. Môže byť aj toto výzva do novej sezóny?
Ešte presne neviem, či to tak je, či tú Ligu majstrov budeme hrať, keďže zväz sa môže rozhodnúť aj pre druhého po základnej časti, čo bol Slovan. Zistím si to… Nemám ani prehľad, aké majú naši hráči zmluvy, ale táto partia by mala zostať pokope. Preto budem isto apelovať na vedenie, aby všetci zostali.
Košický brankár Miroslav Lipovský sa vyjadril, že by sa rád vrátil domov, do Skalice (v Košiciach má zmluvu ešte na jeden rok). Koho osobne by ste do tímu prijali ešte vy?
Ja nikoho nepotrebujem, táto partia je ideálna, veď vidíte, čo sme dosiahli. Zapracovali sa mladí hráči do tímu, a neberajú skúsenosti. Práve o ne ide, aby sa mohli posúvať viac vpred. Tí chlapci na to majú, len to v nich treba prebudiť, pretože niekedy spia a to nie je dobré. Musia si uvedomiť na čo majú. Pred mojím príchodom do tímu sa tu hralo o siedme, ôsme miesto, a teraz posledné dva roky získavame medaily. Takže ako vidno, dá sa to, len treba na to srdce a niekedy aj zvýšiť hlas.
V Skalici máte zmluvu ešte na dva roky. Zostanete v klube alebo sa necháte zlákať ponukami ruských klubov?
K tomu sa teraz nebudem vyjadrovať. To by boli unáhlené reakcie, nechcem sa tým zaoberať.