Slovan sa musel zaobísť bez svojho kapitána i najskúsenejšieho hráča. Štvornásobný medailista z majstrovstiev sveta však v domácich zápasoch bratislavského tímu pozorne sleduje výkony spoluhráčov a užíva si aj priazeň vďačného publika.
Veľmi prežívate zápasy v hľadisku? Svrbia vás ruky?
Veľmi. Atmosféra na štadióne je taká výnimočná, taká úžasná, že človeka vtiahne. Najmä keď vidím, že v tretej tretine je remíza alebo keď na konci zápasu sú trestné strieľania a ide o všetko. Vtedy neraz rozmýšľam, čo by som robil, keby som tam bol, čo by som skúsil na súperovho brankára. Myšlienky ma ťahajú na ľad medzi chlapcov. Zatiaľ mi to zdravotný stav neumožňuje. Snažím sa pracovať na tom, aby som dal čo najväčšiu šancu môjmu uzdraveniu.
Aký je váš zdravotný stav, čo sa týka hokeja?
Po troch mesiacoch od zranenia sa cítim dobre. Lekári mi dovolili individuálne trénovať, no zatiaľ nesmiem ísť do kontaktu. Na riadny hokej to ešte nie je, ale pozvoľna napredujem. I to ma teší, hoci by som privítal, keby to šlo rýchlejšie. Na bežný život som v poriadku, môžem robiť všetky veci.
Rozhovor vyšiel v hokejovom špeciáli Slovan play off KHL v sobotu 23. februára
Hlava už nebolí?
Teraz už nie. Prvé dva mesiace ma bolievala, ale teraz zvládnem aj tréning v posilňovni. Telo už teraz je schopné zniesť nejakú tú záťaž.
To, že opäť trénujete, naznačuje, že rozmýšľate o ďalšej sezóne?
(so zamysleným úsmevom) Hmm. Jednak nemám veľmi čo robiť, jednak stále dúfam, je to taká nádej, možno percentuálne malá, že sa pri ďalších vyšetreniach môj stav zázračne spraví. Lekári to veľmi nepredpokladajú, ale ako sa hovorí – nádej umiera posledná. Teraz sa na to spolieham aj ja. Snažím sa niečo robiť pre seba, udržiavať sa v kondícii. Či to bude na hokej, kedy to bude a či vôbec, to zatiaľ neriešim. Ukáže to budúcnosť.
Dá sa z toho odvodiť, že ešte neuvažujete o konci dlhej a úspešnej kariéry?
V hlave som ju ešte určite neuzavrel. Liečbu odhadovali lekári na dlhé mesiace, možno až pol roka. Kým neubehne táto doba, tak nejaké vážne rozhodnutia zatiaľ robiť nebudem.
Takto o rok bude zimná olympiáda v Soči. Máte ju niekde vzadu v hlave? Je to motív?
Momentálne nad tým neuvažujem. Zaujímam sa o to, aby som vyriešil zdravotný problém, ktorý ma sužuje a vyhol sa operácii. Niektorí lekári ju považujú za riešenie súčasného stavu. Momentálne je moja najväčšia motivácia vyhnúť sa operácii. Nič iné ma až tak nezaujíma. Keď to vyjde a bude všetko dobré, tak budem rozmýšľať aj nad nejakými inými vecami, ale momentálne ma zaujíma len moje zdravie.
Vráťme sa na ľad. Pred sezónou ste hovorili, že máte pred sebou jedinú métu – postup Slovana do play off o Gagarinov pohár. Považovali ste to za reálne? Bratislavský tím je v ruskej Kontinentálnej hokejovej lige nováčik, pre väčšinu hráčov je to nová súťaž…
Ja áno, veril som. Presne som to takto odhadoval, že sa v tabuľke budeme pohybovať medzi piatym až ôsmym miestom a budeme mať maximálne zaujímavý záver základnej časti. Ukázalo sa to ako reálne. Neodhadol som to zle, o to je to zaujímavejšie. Postup sme mohli vybojovať už v domácom zápase proti pražskému Levu. Veľmi ma potešilo, že sa tak stalo hneď v ďalšom zápase, prvom na poslednom výjazde. Chalani udržali trend, ktorý im úprinášal úspechy a zaslúžene postúpili. Fanúšikom pripravili príjemné prekvapenie, ba aj KHL. Na začiatku sa Slovanu veľmi neverilo, že by sa dostal do vyraďovacej časti. O to viac to hreje.
Foto: TASR
O čo ste opierali svoj optimizmus v súvislosti s účasťou v play off? O vašu krátku skúsenosť z KHL?
Opieral som ho o to, že som vedel, aký štýl uprednostňuje tréner Rostislav Čada. Vedel som, že budeme hrať bojovne, s dobrým obranným systémom, ako sme hrali aj na majstrovstvách sveta. Rusi takýto systém nemajú radi, sú naň tak trošku alergickí. Aj keď som dobre vedel, že v niektorých iných mužstvách KHL je hráčska kvalita vyššia ako u nás, predpokladal som, že našou oduševnenosťou, húževnatosťou a dodržiavaním taktiky ich budeme vedieť riadne otráviť a v každom zápase sa budeme biť o víťazstvo. Čo som nečakal a čo je pre mňa najväčším a príjemným prekvapením doterajšieho priebehu, sú výkony brankára Jara Janusa. Mužstvu to veľmi uľahčil a má veľkú zásluhu na tom, že pred koncom základnej časti sme mali pred súpermi, ktorí takisto bojujú o play off, nádejný náskok. Vyzeralo to lepšie, než som predpokladal. Spôsobil to faktor Janus.
Do ruskej Kontinentálnej hokejovej ligy ste nazreli pred dvoma rokmi v moskovskom Dyname. Neprehováralo vás jeho vedenie, aby ste ostali?
Tam som odohral len šesť zápasov, zlomil som si ruku v zápästí. Aj preto moje pôsobenie nedopadlo tak, ako som očakával ja i klub. Zhovárali sme sa aj o ďalšej sezóne, ale z rodinných dôvodov z toho zišlo, ostal som na Slovensku.
Ak by ste pokračovali v Dyname, vyhrali by ste aj Gagarinov pohár…
No, asi by som ho získal… Čo už. Ale zasa – užil som si titul so Slovanom.
Zaujímali sa o vás ruské médiá?
Prekvapilo ma, že Rusi ma dosť poznajú. Povedal by som, že viac než v iných krajinách. Zaregistroval som to počas môjho pôsobenia v Dyname. Vtedy ma to najviac zaujalo, v tejto sezóne až tak nie.
Dynamo, obhajca trofeje, je súperom Slovana v prvom kole play off. V čom je jeho najväčšia sila?
Je to azda najťažší súper, aj keď nie neporaziteľný. Má veľmi dobre zložené mužstvo, vybalansované. Jednotlivé päťky sú veľmi vyrovnané. V iných mužstvách sú medzi nimi väčšie rozdiely. Nie je náhoda, že Dynamo skončilo v základnej časti vysoko. Jeho silný prvý útok Ovečkin, Bäckström, Komarov po skončení výluky odišiel do NHL, sila mužstva poklesla. Veľkou bojovnosťou a húževnatosťou môžeme favorita potrápiť, ba i prekvapiť.
Zápasy Slovana sa stávajú v Bratislave kultovou záležitosťou. Navštevujú ich ľudia z blízkeho i vzdialenejšieho okolia. Viete ich k niečomu prirovnať z vašej kariéry?
Ani neviem, k čomu by som to prirovnal. Aj pre mňa je to niečo úplne nové, je to nová etapa aj pre slovenský hokej i samotný Slovan. Dúfam, že káhael sa bude v Bratislave hrať dlhé roky, že nejde o nejaký dočasný projekt. Mali sme možnosť odohrať náš premiérový ročník, od ktorého sa môžeme odraziť do ďalších.
Zažili ste v Bratislave na hokeji niečo, čo ste predtým nezažili?
Vyzdvihnem jedinečnú atmosféru. Podobnú som zažil len na majstrovstvách sveta v Ostrave v roku 2004 a na šampionátoch v Bratislave, keď sme v roku 1995 z B-kategórie postúpili medzi elitu i pred necelými dvoma rokmi. To sú však zápasy reprezentácie, keď podujatie trvá dva týždne, no klubová súťaž trvá celú sezónu. Stretnutia sú neustále vypredané, ľudia majú problém dostať sa na hokej. Mesto chytila hokejová horúčka. Je to veľmi pekné a som rád, že som toho súčasťou.
Zaujala vás choreografia na poslednom zápase základnej časti?
Hala žije, a pozitívne je, že nejde len o hokej. Jeho návšteva sa stáva pomaly takým zážitkom ako návšteva divadla. Diváci odchádzajú domov s určitými pocitmi, ktoré inde nezažijú. Radi chodia do hľadiska a opäť sa doň s očakávaním vracajú. Keď vidia dobrý hokej a tešia sa z víťazstiev spolu s nami, tak odchádzajú domov veľmi spokojní.
Čiže – ako v NHL?
Myslím si, že atmosféra na zápasoch Slovana prekoná aj atmosféru stretnutí v NHL. Aj keď v zámorí sedí v hale osemnásťtisíc divákov, neurobia takú perfektnú kulisu na tribúnach ako desaťtisíc v Bratislave. Z toho, čo som v hokeji zažil a videl, dovolím si povedať, že v Bratislave je atmosféra číslo jeden na svete. Doteraz u mňa vyhrával Montreal, ale Bratislava ho predstihla. Z atmosféry bol unesený aj Žeňa Malkin. Po zápase s Magnitogorskom sme trochu podebatovali o hokeji i živote. V Pittsburghu tiež býva vypredané na každý zápas, no dianie v aréne graduje len chvíľami. Pri góloch hľadisko síce vybuchne, ale to, čo Jevgenij videl tu – ľudí o polovicu menej, hluku o polovicu viac – ho príjemne prekvapilo.
V jednom rozhovore ste povedali, že by ste nechceli, aby váš syn prešiel takou hokejovou drinou ako ste prešli vy. Ako ste to mysleli?
Povedal som, že neviem, či by som chcel. A stále to neviem. Myslel som na veľkú drinu a odriekanie, bolesti, únavu a všetky tie veci s tým spojené, ktoré hokejista musí položiť na oltár, keď chce byť úspešným profesionálom. Vyžaduje si to určité obete. To už bude na ňom, či bude ochotný ich znášať, či vôbec bude chcieť to všetko podstúpiť.
Zatiaľ to ako vyzerá – budete mať hokejového nástupcu?
Mirko má necelých sedem rokov, chodí s prvákmi do prípravky Slovana. Snažím sa, aby bral hokej ako koníček, aby z neho nemal stres. Keď sa mu chce ísť, ideme na tréning, keď sa mu nechce, tak nejdeme. Nenútim ho. Keď ho hokej bude baviť, budeme ho podporovať.
Je ďalej než ste boli vy v jeho veku?
V siedmich rokoch? Nepamätám si, na akej úrovni som bol vtedy, ale myslím si, že asi je. Dnes začínajú deti skôr. Korčuľovať som začal v šiestich rokoch, syn v piatich.
Tohtoročný svetový šampionát Slováci opäť začnú v Helsinkách, vrátia sa do známeho prostredia. Spomeniete si občas na strieborný vlaňajší?
Samozrejme. Keď niekde prídem, ľudia mi to radi pripomenú a ja som tiež rád, že to pripomínajú. Je to príjemné. A stále ešte čerstvé.
Viete si predstaviť, kde budete o päť rokov? Čomu sa budete venovať?
Neviem, zatiaľ nad tým neuvažujem. Určite však už budem v hokejovom dôchodku.