Kedy ste naposledy plakali?
Po olympiáde vo Vancouvri. Boli to dnes neopísateľné chvíle pre mňa. Chcem sa poďakovať fanúšikom, ktorí nám aj napriek tomu, že sme ich sklamali, pripravili úžasnú atmosféru. Toto si budem pamätať do konca života.
Čakali ste takú odozvu divákov?
Veľmi sme sa im chceli odvďačiť víťazstvom. Ďakujem aj chlapcom, za to, že sa všetci výborne pripravili a šli do zápasu na sto percent. Keď človek počuje, ako ľudia skandujú jeho meno, nemohol som udržať emócie. Bolo to krásne.
Už vám chýbal k dokonalej rozlúčke len gólik.
Šance boli, len v samotnej druhej tretine sme mohli dať aj šesť gólov, ale čo už. Bolo to úžasné hrať pri derniére s hráčmi ako Majo Hossa či Gáborík.
Chystáte nejakú rozlúčku?
Ale veď ja s hokejom nekončím. Dohral som len v reprezentácii.
V zápase už prakticky o nič nešlo, mohli ste hrať uvoľnene…
Turnaj mohol vyzerať úplne inak. Proti Čechom sme hrali zle, to je jasné, ale ak by sme dokázali zvrátiť duel s Nemeckom, všetko mohlo byť teraz inak. Už s tým nič nespravíme, mrzí nás to všetkých rovnako.
Foto: ČTK
Viete si predstaviť, čo by sa dialo v hale, ak by ste postúpili do bojov o medaily?
Uf, asi ani nie. Hrať pred takým publikom, to bolo niečo úžasné. Fanúšikom sme veľmi, veľmi vďační za skvelú podporu.
Hanlon je super chlap
Čas sa síce vrátiť nedá, ale ak by ste mohli, čo by ste spravili inak?
Mali sme sa viac vyvarovávať vylúčení. Bolo tam napríklad viac trestov za hru vysokou hokejkou. To však bolo asi spôsobené tým, že každý chcel. To nám zväzovalo ruky.
Veľká kritika sa zniesla aj na trénera Hanlona…
Podľa mňa je to super chlap! Kritiku si zaslúžime všetci, odo mňa až po posledného náhradníka. Beriem to realisticky, nehral som tak, ako som mohol. Asi nikto okrem Laca Nagya nemôže povedať, že odviedol svoje maximum.
Kedy ste sa cítili počas turnaja najhoršie?
Posledných šesť dní to bolo hrozné, a to nielen pre mňa, ale pre všetkých. Niekedy nám už ani tabletky na spanie nezaberali.
Budete sledovať zvyšok šampionátu?
Vôbec nie. Budem držať palce Čechom, napokon, v tíme mám veľa kamarátov.
Keď vám zavolá o rok Marián Hossa, či prídete reprezentovať, nezlomí vás?
Nie. Ja som sa už rozhodol. Chcem sa venovať mojej rodine a deťom. Možno sa raz prídem pozrieť na svoje deti, ako hrajú hokej (úsmev). Chcem pomáhať hokeju v Trenčíne a na Slovensku celkovo, pretože tento šport ide veľmi dole kopcom. Celá naša generácia by sa mala venovať hokeju doma, aby sme ho opäť pozdvihli, pretože ten úpadok je veľký.
Viete si predstaviť, že by ste boli generálny manažér ako Peter Bondra?
To nie. Síce platí, nikdy nehovor nikdy, ale neviem. Momentálne si chcem čo najviac oddýchnuť a pripraviť sa ešte na jeden rok do Jaroslavľu.
A potom na ďalšie a ďalšie?
Ja už mám svoje roky na to, aby som skončil. Neviem ešte presne, čo bude. V Rusku sa mi veľmi páči, ale mám to naplánované tak, že po ďalšej sezóne skončím.
Olympiáda mi pomohla
Čo bol váš najkrajší moment v reprezentácii a naopak najhorší?
Najväčší pád je asi tento neúspech, to sa nedá ani opísať. Strašne to bolí. A najväčší úspech? Jednoznačne tretie miesto z Fínska, keď sme porazili v súboji o bronz Čechov. A takisto olympiáda vo Vancouvri. Minulý rok ma posunul úplne niekde inde. Za svoju kariéru ďakujem svojej manželke, rodičom a celej rodine, ktorí ma prehovorili, aby som v reprezentácii ešte vydržal a hral na domácom šampionáte. Kebyže nie je mojej ženy, tak tento turnaj nezažijem. Je to síce obrovské sklamanie, ale aj tak, ďakujem, že som tu mohol byť.
Premietali sa vám pred zápasom v hlave spomienky na začiatky v reprezentácii?
To nie. Emotívne chvíle u mňa nastali až vtedy, keď ľudia začali skandovať moje meno a prišli za mnou najbližší chalani, s ktorými som toho veľa odohral. Či už to bol Majo Hossa alebo Mišo Handzuš. To bolo veľmi dojímavé.
Foto: Ľuboš Pilc
Kedy ste mali z hokeja najväčšiu radosť?
Tento rok, na olympiáde… Krásne chvíle som zažil v St. Louis s Mišom Handzušom, Ľubom Bartečkom a Lacom Nagyom, v Los Angeles s „Višňom“ (Ľubomír Višňovský). Na každý rok spomínam veľmi dobre. Olympiáda mi pomohla, hoci v klube Vancouvru som sa vtedy trápil. To však k hokeju patrí. Sú ťažké chvíle, ale aj krásne.
Smutno vám bude asi aj za partiou…
Tá bola super! To sa nedá ani opísať. Ak by som zavolal ktorémukoľvek chalanovi viem, že pre mňa spraví čokoľvek. Som rád, že som také niečo mohol zažiť. Verím, že títo chlapci ešte vytvoria dobrý kolektív a hádam sa im podarí niečo aj v budúcnosti uhrať.
Nemáme talenty ako Hossa a Gáborík
Máte obavy o slovenský hokej?
Určite áno. Nemáme žiadne talenty, hokej tu vôbec nenapreduje. Hokej, takisto ako futbal, urobil pre Slovensko za posledné roky skvelú reklamu. Posledné dni sa dala celá krajina dokopy a všetci nám fandili. Myslím si, že kluby potrebujú oveľa väčšiu podporu, aby sme mohli vychovávať nové talenty, pretože momentálne je to katastrofa.
Môže sa Slovensko o pár rokov spoliehať na Lucasa Demitru?
(smiech). To je ešte ďaleko. Uvidíme, čo z neho bude. My ho však do ničoho netlačíme. Má výbornú povahu, je šikovný, on si vyberie.
Čo chcete robiť v budúcnosti?
Chcem zostať pri hokeji. Pomáhať trenčianskej Dukle, mládeži. Osobne ma veľmi hnevá, že osemnástka vypadla z A-kategórie, že dvadsiatka sa trápi. Nemáme žiaden veľký talent, nikto nový nevyrastá. Keď mal Marián Hossa či Gáborík 16 rokov bolo jasné, že to budú veľké hviezdy a hráči s budúcnosťou v NHL. Musí sa toho veľa zmeniť. Chýbajú nám kvalitní tréneri, kvalitná práca s mladými hokejistami. Všetko je to o peniazoch, hokej je veľmi finančne náročný šport. Aj preto potrebujeme podporu „zhora“, od politikov.
Dukla Trenčín je asi vaša srdcovka…
A nielen moja! Hokejovo som tam vyrastal, klub ma posunul k NHL. Dukla má obrovské meno, ale treba jej pomôcť.
