Ako ste sa spoznali?
Poznali sme sa dvadsať rokov, pričom posledných osem či desať rokov sme sa stretávali veľmi často. Boli sme veľmi blízki priatelia. Spoznali sme sa pri hokeji, no a následne sme sa začali stretávať aj pri iných príležitostiach.
V Trenčíne sa stretla veľká partia hokejistov, kamarátov na čele s Paľom Demitrom. V čom spočívala sila tohto kolektívu?
Asi v tom, že sa stretla partia dobrých chalanov, pričom v nej nebol nikto, kto by ju nejako rozbíjal. Samozrejme vždy tam musí byť niekto, kto by všetkých stmelil a dal ich dohromady. Paľko bol človek, ktorý toto všetko robil. Aj preto neviem, čo bude ďalej. Niekto bude musieť na seba zobrať úlohu vodcu…
Mal dobré organizačné schopnosti?
To teda áno! On bol naozaj mozog celej partie. Nestretávali sme sa len spontánne. Či už sme sli na večeru, zahrať si futbal, bowling alebo na koncert vždy to musel niekto zorganizovať a väčšinou to bol práve Palino.
Akú vlastnosť ste si na ňom najviac vážili?
To, že to bol veľký dobrák, na každého. Bol priamy, čestný, povedal každému to, čo si myslel… Jednoducho, bol to strašne dobrý človek.
Na ktorú príhodu s Paľom nikdy nezabudnete?
My sme tých príhod mali teda naozaj dosť. Spomeniem jednu z Vancouvru. Stalo sa to tri mesiace pred olympiádou, keď sme sa vracali z večere. Ja som šoféroval, zastavili nás policajti a akosi som trošku nafúkal. Zobrali nám auto a nechali nás spoločne na dialnici iba v košeliach. V ľahkom snežení sme následne museli pešo kráčať niekoľko kilometrov domov (úsmev).
Bol aj známy poľovník…
Mal až neuveriteľnú trpezlivosť. Dokázal hodiny sedieť pokojne na posede a čakať. Poľovačky boli pre Paľka veľkým oddychom a relaxom, bral to ako taký útek od bežného sveta. Keď skončil v Los Angeles a ešte nemal podpísanú zmluvu s Vancouvrom, sme často chodievali do lesa. Dokonca mám taký pocit, že aj kontrakt s Vancouvrom podpísal na posede.
Foto: Archív Petra Haviera
Radil sa s vami o hokejových krokoch?
Áno. Veľmi často sme rozoberali všetky jeho kroky.
Čo ste si teda mysleli o jeho odchode do Jaroslavľu?
Vo veľkom sme to prebrali, či má ísť do Ruska alebo nie. Aj toto leto rozoberal či sa ešte vráti do Lokomotivu alebo už nie. Napokon po dohode s Karlom Rachůnkom si ešte povedali, že jeden rok v Rusku odohrajú. Palino hovoril, že ak by nešiel Karel, nevráti sa do Ruska už ani on. Bol blízko k tomu, aby sa upísal pražskej Sparte, už-už to tak vyzeralo, že tam pôjde, no keďže Rachůnek napokon zostal v Jarosavli, zostal tam aj Palino…
Jaroslavľ na prvý dojem nepôsobí ako najkrajšie mesto, no Paľo v rozhovoroch nikdy nedal na toto miesto dopustiť. Viete, čo ho až tak uchvátilo?
Paľko tu bol veľmi šťastný a spokojný. Ja som aj volal jeho Majke a povedal som jej, že mesto vyzerá veľmi šedo a depresívne, no jemu sa tu naozaj páčilo. Napokon, keby tu nebol spokojný, tak by tu nevydržal ani mesiac. Krátko po tom, ako do klubu v sezóne 2010/2011 nastúpil, podpísal zmluvu na ďalší rok, a to bolo už v novembri. On to nerobil kvôli peniazom, nemal na to dôvod. Jednoducho nechcel ešte skončiť s hokejom, bol tu naozaj spokojný. Tým, že rodinu mal doma, chodil za nami každý mesiac aspoň na tri-štyri dni, následne mesiac vydržal a zasa šiel domov. Keď bol sám mohol sa venovať dôkladnej regenerácii. V NHL sa naňho v posledných rokoch lepili zranenia, zatiaľ čo tu bol v pohode. Mal dosť času na tréning i na následný oddych. Napokon, tak ako bol po letnej zaberačke pripravený po fyzickej stránke na nový ročník ešte asi nikdy predtým ani nebol.
Paľko je stále s nami
Siedmeho septembra sme sedeli na záhrade s pánom Vůjtekom a Hossovcami a rozmýšľali sme nad tým, že či je to vôbec možné, že Paľko odišiel. V tom sa objavil malinký, ryšavý, podvýživený kocúrik, ktorý bol krátko pred uhynutím. Vtedy som si povedal, že sa ho ujmime, spravme dobrý skutok a postarajme sa oňho. Kocúrika sme si nechali, moji susedia Fero a Marika Hossovci si ho osvojili, dali mu meno Paľko a spoločne sa oňho staráme. Už je z neho veľký kocúr, nikam nechce ani chodiť. Paľko je teda stále s nami.
Pri odlete na začiatok novej sezóny sa však 7. septembra stala osudná tragédia. Ako si na ten deň pamätáte?
Volali nám z Jaroslavle ešte skôr ako to bolo v médiách. S Palinom som pritom ja asi tri hodiny predtým hovoril… Nemohol som tomu uveriť. O desať minút neskôr to už bolo, bohužiaľ, potvrdené. Nevedel som čo mám ani robiť, bál som sa to zavolať Majke. Tá sa to napokon dozvedela až dve-tri hodiny po nehode.
Čo bolo potom?
Ten pocit… Nedá sa opísať. Nikto tomu nechcel uveriť, že sa to stalo, a že sa to stalo práve Paľkovi. Takému úžasnému človeku. Nechcelo sa to dostať do hlavy. Ale bohužiaľ, taký je život. Keď sme si už všetko ako-tak uvedomili, museli sme ísť po Paľkovo telo. Ministerstvo vnútra nám poskytlo vládny špeciál a šli sme do Moskvy po Palina. Otočkou sme sa vrátili do Bratislavy a následne do Trenčína.
Foto: Archív Petra Haviera
Skutočnosť, že odišiel výnimočný človek sa potvrdila aj vtedy, že po jeho odchode zavládol na Slovensku obrovský smútok, žialil celý národ…
Ja som z toho celého bol ešte o to viac zronený, že som za ním nemohol prísť poslednýkrát na hokej. My sme boli traja veľkí kamaráti – Tomáš Kopecký, Palino a ja. Takmer celé leto sme boli spolu, posledný víkend sme spoločne strávili na horách a v polovičke augusta sme sa už rozdelili. Tomáš letel na Floridu, Paľko do Ruska a ja do Chorvátska. Po týždni mi Palino volal so slovami: ‚Zbaľ sa, hráme týždeň turnaj v Rige a prídi aspoň na deň, dva za mnou.‘ Nebral som to veľmi vážne, no na druhý deň mi oznámil, že našiel let Split – Riga, nech sa dostavím. Ja som však bol v Chorvátsku s rodičmi a nemohol som odísť. Teraz ma to mrzí.
Keď niekto povie meno Pavol Demitra, čo vám prebleskne hlavou ako prvé?
(po dlhom uvažovaní) Že tu už nie je.