Na štadión prichádza vždy prvý a opúšťa ho medzi poslednými. Ján Beniak (61) pracuje viac ako dvadsať rokov ako kustód futbalových mužstiev. Dnes vyrazil na cestu so slovenskou reprezentáciou, ktorú čakajú kvalifikačné zápasy na Islande a v Lichtenštajnsku.
Beniaka prvý oslovil Weiss
Pobaliť výpravu na takú púť nie je maličkosť. Batožina reprezentácie na tieto dva zápasy váži viac ako tonu. Keď futbalisti cestovali na MS 2010 do Afriky či na európske šampionáty 2016 a 2020 vážila skoro dve tony.
"Do jednej hliníkovej debny, ktorú používame, sa zmestí viac ako tridsať kilogramov, najmä oblečenia, ale aj rôzneho iného materiálu. Potrebovali sme ich tridsať.
Na jeden zápas pripravujeme vždy tri súpravy dresov – na predzápasový tréning, na zápas a rátame aj s rezervou. Vezieme dresy, tričká, tepláky, šuštiakové súpravy, kopačky, spoločenské oblečenie…
Na veľkých turnajoch musia mať futbalisti aj verziu oblečenia bez reklamy, pre nás to znamená zbaliť zo všetkého raz toľko. Každý hráč si berie so sebou ešte tašku do pätnásť kilogramov s osobnými vecami," približuje Beniak.
Vybral si ho Vladimír Weiss ešte v roku 2000, keď začínal ako tréner v Artmedii Petržalka. Budoval nielen mužstvo, ale aj silný realizačný tím, dával dokopy ľudí, ktorí sa mali starať, aby všetko fungovalo na profesionálnej úrovni.
„Spočiatku som mal viac úloh, točil som sa okolo hráčov, ale aj materiálneho zabezpečenia, prípravy ihriska a podobne. Až postupne sme sa začali špecializovať a som asi prvý kustód u nás, ktorý už robil to, čo táto funkcia naozaj znamená,“ hovorí Beniak, ktorému akoby táto práca bola šitá na mieru.
Je presný, precízny, pedantný, keď sa do niečoho pustí, musí byť všetko tip-top.
Ale mohol sa vo futbale pustiť aj po inej ceste. Hrával v druholigovej Matadorke a získal aj trénerské vzdelanie. „Ale trénerstvo ma nelákalo. Ak by som sa mu aj venoval, tak skôr na nižšej, možno amatérskej úrovni, nie vo veľkom futbale.“
Trénerom sa do ich práce nikdy neplietol, nemudroval o tom, čo urobili zle a ako by to spravil on. "Mám svoj názor, ale nikomu ho nevnucujem. Moja úloha v tíme je iná. Takmer vždy som zažil špičkových trénerov.
Foto: WWW.SKSLOVAN.COM
Rešpektoval som ich. Ale keď nastupoval do reprezentácie Ján Kozák, mal som z neho trochu obavy, mal povesť prísneho a nekompromisného muža, nevedel som, čo od neho čakať.
Bol som prekvapený, inak pôsobil v klube a inak v národnom mužstve. Bol nielen veľký odborník, ale aj príjemný človek, dobre sa mi s ním spolupracovalo."
Prvú zaťažkávaciu skúšku zažil v roku 2005, keď Artmedia postúpila do skupiny Ligy majstrov.
„Nabehli komisári UEFA a všetko malo prísne pravidlá, na oblečení merali veľkosti značky oblečenia, na akej ploche v centimetroch štvorcových môžu byť na teplákoch, dresoch, aké veľké reklamy sponzorov môžeme mať a podobne. S ničím podobným som sa dovtedy nestretol.“
Zbiera dresy a štvorlístky
Postupne sa aj jeho práca vyvíjala, ujasňovali sa jeho povinnosti, získaval skúsenosti. Dnes už má zabehaný svoj rytmus. Pripravuje celé mužstvo na cestu, balí ho podľa toho, na aký dlhý čas odchádza, koľko ho čaká tréningov, koľko zápasov. Na každé stretnutie musí mať nachystané vždy dve sady dresov.
"Keď sme sa s Artmediou rozbiehali a hrali sme s Celticom v Glasgowe v Lige majstrov, pricestovali sme so sadou štyroch dresov, čo je nadštandardné, ale všetky boli v rôznych farbách. Nečakali sme, aké problémy nám to prinesie.
Jánovi Ďuricovi roztrhli v zápase dres a rovnaký sme nemali. Nemohol pokračovať, lekár Peter Malinovský ho narýchlo zošíval svojou ihlou.
Ďurica hral v jednom zápase s dvoma rôznymi číslami na drese. Rozhodca napokon súhlasil, aby si vzal dres od Šoltisa, ktorý nenastúpil."
Odvtedy si už na podobnú situáciu dáva pozor. Okrem dvoch sád dresov jednej farby vozí aj náhradné a špeciálnu žehličku. Keď sa niečo prihodí, vie okamžite nažehliť na dres číslo i meno.
Ale ani to niekedy nepomôže. Spomína si na moment, keď na ME 2016 vo Francúzsku zlomili v zápase s Anglickom Petrovi Pekárikovi nos, zakrvavil si dres, musel si ho prezliecť, ale opäť sa mu pustila krv.
„Takto sme mu vymenili tri dresy, na tretí sme mu museli už dožehľovať meno i číslo. Napokon si ho menil ešte raz, ale to už dostal svoj prvý dres, ktorý sme medzitým vyčistili a vysušili,“ opisuje kurióznu príhodu.
Na štadión prichádza minimálne štyri hodiny pred výkopom.
"Kompletne pripravíme šatňu trénerom i mužstvu. Keď prídu hráči na štadión, čo býva spravidla hodinu a pol pred začiatkom, každý má na svojom mieste už všetko pripravené, oblečenie, kopačky.
Každý zápas je špecifický, podľa toho, v akej súťaži hráme. Je presne určené, aké reklamy môžu mať na sebe hráči a lekári či maséri, ktorí vybiehajú na plochu. To musíme ustrážiť," zdôrazňuje.
Ján Beniak je veľký zberateľ štvorlístkov a dresov. Otvára peňaženku, v ktorej má vylisované desiatky štvorlístkov.
Foto: ARCHÍV JÁNA BENIAKA
"Mám ich všade, na rôznych miestach, v taškách, doma. Ale špeciálne ich nezbieram, nechodím po trávniku a nehľadám ich. Štvorlístky priťahujú moje oči.
Málokto mi to verí, ale jeden z nich som objavil, keď som išiel na bicykli. Padol mi do oka. Mám na ne šťastie. A verím, že nám šťastie aj prinášajú."
Jeden štvorlístok opatruje už trinásť rokov. Našiel ho na štadióne v Senci deň pred odletom na svetový šampionát do Afriky v júni 2010. „Na MS sme postúpili cez majstrov sveta Talianov do osemfinále. Ale viem, že to nebola len zásluha štvorlístka,“ usmieva sa.
Bohatá je aj jeho zbierka dresov. Má ich bezmála dvesto. Pre neho nie je problém získať dres hráča z tímu, v ktorom pôsobí. „Mám však aj skoro všetky dresy tímov, s ktorými sme s Petržalkou, so Slovanom i s reprezentáciou hrali,“ dodáva.
Jurza začínal u Vengloša
Keď na jar 1962 cestovali československí futbalisti na svetový šampionát do Čile, vo výprave nebol ani jeden masér. Jiří Jurza (73) si podobnú situáciu už nevie predstaviť.
"Je to jednoduché. Ako sa zvyšovali nároky na hráčov, potrebovali aj nevyhnutný servis. Vývoj rýchlo napreduje. Preto nerád porovnávam jednotlivé obdobia ani moje začiatky so súčasnosťou.
Menil sa futbal a menila sa aj starostlivosť o hráčov. U nás boli priekopníkmi masér Dežko Rašla v Spartaku Trnava či Cyril Blažíček v Interi už v šesťdesiatych rokoch," pripomína.
Rodák zo Znojma narukoval v roku 1968 do Košíc a ako masér pôsobil najskôr v hokeji, kde sa stretol s viacerými reprezentantmi na čele s legendárnym brankárom Jiřím Holečkom.
Po troch rokoch sa sťahoval do Bratislavy. Na Tehelnom poli začínal tréner Jozef Vengloš a Jurza sa stal členom jeho realizačného tímu.
"Jozef Vengloš sa vrátil z Austrálie, získal tam veľa poznatkov a presadzoval v práci rôzne novinky. Spolupracoval s rôznymi odborníkmi, lekármi, kondičnými špecialistami, ale aj so psychológom.
Uvedomoval si nevyhnutnosť komplexnej prípravy futbalistov i mužstva. Veľa debatoval s hráčmi, robil medzi nimi osvetu, vedel, čo je pre nich dobré," pokračuje Jurza.
Foto: SKSLOVAN.COM
Pod jeho rukami sa striedali generácie futbalistov v Slovane Bratislava i slovenskej reprezentácii. V najúspešnejšom slovenskom futbalovom klube je služobne najstarší, tento rok oslávi päťdesiat rokov v jeho službách.
A v slovenskej reprezentácii absolvoval 150 stretnutí, takým číslom sa nemôže pochváliť ani jeden hráč či tréner ale ani málokto ďalší z realizačného tímu.
„V reprezentácii som začínal, keď sa jej ujal Dušan Galis, poznali sme sa spolu aj z klubu. Zažil som niekoľkých trénerov národného tímu a cením si, že so všetkými som vychádzal, rešpektovali moju prácu, prikladali jej značný význam.“
Keď sa pred polstoročím udomácňoval v Slovane, bol v klube jediný masér. Postupne pribúdali ďalší, teraz sú štyria. Na jediné majstrovstvá sveta, na ktorých sa zúčastnil, cestovali traja.
"Afrika 2010 mi priniesla najväčší zážitok. Zdolali a vyradili sme Talianov. Obhajcov titulu a na MS. Čo viac sme si mohli želať? Aj my sme sa na šampionát starostlivo chystali.
Brali sme so sebou veľa potrebných vecí, bez ktorých sa už nezaobídeme. Prostriedky na masírovanie, emulzie, krémy, masti, obväzy, tejpovacie pásky. Starali sme sa o kompletný pitný režim, iontové nápoje a podobne."
Aj pozícia masérov je už oveľa komplexnejšia, čo potvrdzuje aj názov ich profesie, ktorý sa už používa. Stali sa z nich fyzioterapeuti.
"Veľký význam v príprave má regenerácia. Neexistuje tréning a potom niečo navyše. Regenerácia sa stala súčasťou tréningového procesu. Aj jej formy sa postupne vyvíjali.
Najskôr sa v príprave objavili regeneračné výklusy, potom strečingové cvičenia, ktoré sa robili pred i po tréningu. To všetko hráčom pomáhalo, čoraz viac využívali všetky možnosti, ktoré im moderná regenerácia ponúkala."
Masíroval Holečka aj Ondruša
Špičkového odborníka zlákali aj do zahraničia. Šesť rokov pôsobil v arabskom svete, v Kuvajte, Saudskej Arábii i Ománe. A zažil tam aj dosť kurióznych situácií. „V Kuvajte som chodil do paláca masírovať syna predsedu vlády. V tom čase bol šéfom squashového zväzu,“ dodáva.
Jeho rukami prešli slávne generácie futbalistov. Spomína na známe mená, výborný vzťah mal najmä s kapitánom československej reprezentácie Antonom Ondrušom alebo oporou národného tímu Kolomanom Goghom.
„Ale do tejto generácie patrili aj ďalší výborní futbalisti zo Slovana, Jokl, bratia Čapkovičovci, Masný, Švehlík… Priatelili sme sa, boli to moji vrstovníci. Navzájom sa poznali aj naše rodiny a na masážnom stole sa aj viac zdôverovali.“
Jurza sa tešil obľube aj medzi hráčmi z mladších generácií. Výrazná bola najmä tá, ktorej lídrom bol Peter Dubovský a ktorá priniesla na Tehelné pole posledný federálny titul.
Foto: Michal Zeman
"Za dlhý čas, čo som pôsobil v reprezentácii, som spolupracoval aj s mnohými hráčmi z iných klubov, postupne väčšina hrávala už v zahraničí a rád som s nimi debatoval o tom, aké sú trendy v popredných kluboch, čo všetko robia v regenerácii a podobne.
Aj v našej oblasti je dôležité, aby sa človek stále učil a študoval. Verím, že najdôležitejšia je vždy poctivá práca, Nijaké úspešné mužstvo sa bez nej nezaobíde. Platí to o všetkých, ktorí v klube a okolo tímu pracujú. U hráčov je talent dôležitý, ale bez driny to nikdy nejde."
Medzi masérom a hráčom vždy vládol špecifický vzťah. Potvrdzuje to aj Jurza.
„O maséroch sa vraví, že sú spovedníci hráča. Ale nie je to automatické, vzťah sa buduje postupne a dlhodobo. Kedysi boli hráči v tíme aj desať rokov, takže to bolo iné, výborne sme sa poznali. A neboli medzi nimi ani legionári z celého sveta, neexistovali také výrazné kultúrne rozdiely.“
Dozvedel sa vždy veľa vecí, o ktorých iní netušili. „Hráč sa niekedy potrebuje vyrozprávať, prezradí veľa aj zo súkromia. Ich spovede som si nechával vždy pre seba, nevykladal som ich ďalším. S takými poznatkami som sa inak pozeral aj na zápasy a výkony hráčov.“
Jurza si spomína na situáciu, keď sa jednému z opôr tímu dlhší čas nedarilo.
"Niekedy išlo o úplne banálne dôvody, ktoré trápia hociktorého z nás. Žil v garsónke s manželkou a dieťaťom, ktorému rástli zuby, niekoľko nocí plakalo, nevyspali sa. Vravel mi, že sa necíti dobre, nie je vo svojej koži.
Videl to aj tréner Vengloš a pýtal sa ma, čo sa s tým chalanom deje, či neviem niečo viac, či sa mi neposťažoval. Tak som mu o jeho problémoch povedal, aby zbytočne nestrácal čas a nehľadal iné dôvody.
Bolo však veľa vážnejších vecí, o ktorých som s nikým nehovoril a nikdy sa to ani tréner nedozvedel," uzavrel.
