Foto: Archív Jána Petroviča
Ale pracoval aj ako robotník, profesionálny vojak, vysokoškolský pedagóg. Donedávna pôsobil na prekladateľskom oddelení Európskeho parlamentu v Luxembursku.
„Môj život bol pestrý. Keď naň spomínam, kamaráti ma podozrievajú, že to všetko sa v jednom živote nedá prežiť,“ smeje sa bývalý špičkový cyklista Ján Petrovič, ktorý na budúci týždeň oslávi sedemdesiatku.
Na ktorom poste v športe ste sa cítili najlepšie?
Na to sa ťažko odpovedá. Reprezentoval som Československo a splnil sa mi sen. Tých, ktorých som obdivoval, som mal odrazu vedľa seba. Slávneho cyklistu Honzu Smolíka alebo Ivana Kučírka. Výborne som sa cítil aj po boku olympijského šampióna Tóna Tkáča, keď sme spolu viedli reprezentáciu. Päť rokov som bol členom výkonného výboru Svetového vojenského športu, na to si tiež rád spomínam. Skoro všetko, čo som v živote robil, ma bavilo, robilo mi radosť. To považujem za veľké šťastie.
Ale odborníci paradoxne tvrdia, že v cyklistike ste mohli dosiahnuť viac, keby ste sa jej naplno venovali…
To tvrdil známy tréner Jaromír Žák, ktorý priviedol k veľkým triumfom Tóna Tkáča. Mal pravdu, ale nebolo to tým, že by ma dráhová cyklistika nebavila. Mal som vždy široké pole záujmov.
Foto: Archív Jána Petroviča
Čo vás najviac rozptyľovalo?
Na prvé miesto som postavil vysokú školu, vyštudoval som pedagogický smer, telocvik s ruštinou. Individuálne plány neexistovali, ak som chcel poctivo študovať, cyklistika trochu trpela.
Nebol som maximálne sústredený na jednu vec, ako môj priateľ Anton, ktorý sa stal veľkým šampiónom. Cyklistika pre mňa znamenala veľa, ale nie všetko. A ako mladý športovec som nemal vedľa seba nikoho, kto by ma presvedčil, že mám na to, aby som bol najlepší.
Čo vás ešte bavilo?
Napríklad kultúra, umenie, poznal som veľa ľudí aj z tejto brandže, bol som pravidelný návštevník bratislavského Véčka. Mojím spolužiakom bol režisér Dušan Rapoš alebo budúci hokejový tréner Ján Filc, dodnes máme výborný vzťah. Priatelil som sa s hudobníkom, gitaristom Jurajom Burianom, elánistom Jánom Balážom, so spevákom Mekym Žbirkom. Mal som blízko k výtvarnému umeniu, často som navštevoval galérie.
Športovú kariéru ste uzavreli ako dvadsaťsedemročný. Prečo tak skoro?
Dôvod nebol v tom, že by ma dráha prestala baviť. Naopak, po olympiáde v Moskve 1980 som sa cítil výborne, mal som životnú formu. Ale Tkáč, ktorý bol odo mňa o kúsok starší, ma presvedčil, aby som s ním prebral československú reprezentáciu šprintérov. Boli sme výborní kamaráti, prijal som jeho ponuku.
Foto: Archív Jána Petroviča
Ale ako tréner ste dlho nevydržali…
Dva roky. Bola to pre mňa dobrá škola. Pripravoval som tréningové plány, robil celú administratívnu robotu. Jazdil som na motorke na dráhe so šprintérmi. Niekedy to bolo kaskadérstvo.
Na klopenom ovále v Brne som išiel v zákrutách v stokilometrovej rýchlosti, dotýkal sa stúpačkami betónovej dráhy a čakal som, že sa raz prizabijem (smiech). Vrátil som sa k tomu, čo som vyštudoval, stal sa učiteľom, nastúpil na FTVŠ UK. A urobil som si aj vedeckú ašpirantúru.
Na čo ste sa v nej zamerali?
Venoval som sa otázkam výberu talentovanej mládeže. Pod patronátom profesora Havlíčka, ktorý bol garant štátnej úlohy. Zorganizovali sme obrovské testovanie v cyklistike, veľa sme z toho publikovali, utvorili sme rovnice, ktoré sú dodnes platné.
Identifikovali sme talent na základe výsledkov vedeckého sledovania, ktoré pozostáva z množstva všeobecných, ale aj zo špeciálnych, antropometrických, fyziologických i psychologických testov. Predikcia výkonu na základe týchto parametrov je vysoká.
Čítajte aj Sagan začal s tisíckou na mesiac. Je to šibal, pripomínal Dubovského, vraví manažér. Ako oslavovali na jachte Tiňkova?
Ale napokon ste si obliekli uniformu a strávili ste v nej väčšinu profesionálneho života…
Nikdy som neplánoval, že zostanem v armáde. Začínal som na ceste v Interi pod vedením Kamila Haťapku, mojím tromfom bola všestrannosť, bol som rýchly, dobrý časovkár, zvládal som aj menšie kopce. Až neskôr som sa špecializoval na dráhu v Dukle Bratislava.
Kamaráti ma presvedčili, aby som vstúpil do armády. Najskôr som podpísal len na dva roky. Váhal som aj neskôr. Až som v uniforme strávil takmer tridsať rokov. Ako absolvent vysokej školy som získal hodnosť desiatnika a dotiahol som to na plukovníka.
Práca v armáde vám priniesla veľa zaujímavých možností. Na ktorú si najradšej spomínate?
Keď som vstúpil do vojenského školstva, stretával som sa so zaujímavými múdrymi ľuďmi. Medzi nimi boli profesori Květoň Holcr či skvelý psychológ Bruno Miglierini, ale aj iní. Mali medzinárodný kredit, často som ich počúval s otvorenými ústami, bol som prekvapený, na aké kapacity som narazil v tomto prostredí. V armáde som prešiel viacerými funkciami, ale skoro vždy súviseli so športom.
Čítajte aj Kto vôbec vyhral? Sagan v cieli perlil a spomínal reparát. Vyjadril sa aj ku Cavendishovmu útoku
Bolo aj obdobie, keď ste mu velili?
Prvý minister v ére samostatnosti Andrejčák si vybral za šéfa armádneho športu Tkáča, ktorý ma opäť oslovil a bol som jeho pravou rukou. Čoskoro sa dal na podnikanie a prebral som jeho funkciu. V tom čase som stále pripravoval nejaké koncepcie, zastupoval som armádny šport v štátnom fonde telesnej kultúry, v Slovenskom olympijskom výbore, bol som členom rôznych poradných orgánov ministra, to všetko prinášalo aj more administratívy. Pod strechu armády patril aj hokej a futbal a tie mi dali poriadne zabrať.
V čom?
Mal som pod palcom trenčiansky hokej i banskobystrický futbal. V ére ministra Kanisa v roku 1999 som sa stal krízovým manažérom, kontrola odhalila prechmaty v hokeji, spreneverenie peňazí. Robil som nepopulárne kroky, odvolával ľudí, likvidoval dlhy, formoval nový tím… Zlá situácia bola aj v Banskej Bystrici, tam sme odhalili neuveriteľné kšefty…
Boli to ťažké kauzy. Mal som systémovo vyriešiť armádny futbal i hokej. Najprv sa stali príspevkovými organizáciami, neskôr odišli zo štruktúr ministerstva obrany, osamostatnili sa. Ale zažil som aj príjemnejšiu tvár mojej práce, keď som pôsobil v spoločnosti vojenskej elity, vysokých šarží z celého sveta.
Foto: Archív Jána Petroviča
Ako ste sa medzi nimi ocitli?
V Dubaji ma zvolili do výkonného výboru CISM, čo bola organizácia svetového armádneho športu. Spolu s predstaviteľom Afriky, skvelým chlapíkom, bývalým boxerom z Botswany, sme boli jediní plukovníci medzi generálmi a admirálmi. Stretávali sme sa štyri razy do roka v rôznych kútoch sveta.
Nielen u nás, ale aj v iných krajinách sa športová špička často sústreďuje vo vojenských kluboch. Organizovali sme armádne svetové hry a na nich štartujú vždy mnohí prominentní športovci, olympijskí a svetoví šampióni. Dokonca som kandidoval aj na šéfa európskej organizácie, ale k voľbe už nedošlo.
Prečo nie?
V rezorte obrany sa často striedali ministri a každý mal iné predstavy o armádnom športe. Na začiatku roka 2001 nastúpil do funkcie Jozef Stank a ten nebol športu naklonený. Vyhlásil, že armáda ho nepotrebuje a tým ani mňa.
Môj najlepší flek v armáde paradoxne napokon nesúvisel so športom. Vymenovali ma za zástupcu vedúceho oddelenia kultúry a stal som sa členom štátnej delegácie, keď sa podpisoval druhý protokol Haagskeho dohovoru o ochrane kultúrneho a prírodného dedičstva.
Ocitol som sa medzi diplomatmi a veľvyslancami z celého sveta. Podieľal som sa na tvorbe slovenského zákona. Bola to zaujímavá práca, ktorá ma nesmierne bavila. Dostal som sa aj do oblastí, kde som nikdy v živote nebol, navštevoval som významné pamiatky u nás i v Európe.
Čítajte aj Čo to stvárajú? Sagan sa vyhol komickému stretu, smial sa on aj komentátori. V cieli zvážnel
Ako športovec ste pôsobili v Československu, ako funkcionár na Slovensku. Kedy bol na tom šport lepšie?
V Československu, o tom niet pochýb. Kto nepatril aspoň do širšej svetovej špičky, nikam ho neposlali, ani na preteky do Budapešti. Reprezentovať mohol len ten, kto mal predpoklady skončiť vo svetovej konkurencii v prvej tretine štartového poľa. Ak bol niekto na chvoste, to bol turista, nie reprezentant. Po rozdelení sa zrazu otvorili možnosti tým, ktorí by sa do nominácii, rôznych výberov, mužstiev nikdy nedostali.
Je dobré, že sa zvoľnili kritériá a na šampionáty cestujú aj priemerní zástupcovia v slovenských dresoch?
Keď si to zaplatia alebo ich podporí nejaký sponzor, je to iné, ale štát by také akcie nemal financovať. Nečudujem sa, že peniaze potom chýbajú. V každom prípade by sa mali sprísniť kritériá a reprezentačné dresy by sa nemali rozdávať zadarmo. Športovci v nich behajú od rána do večera, dostanú sa na každé podujatie, nemusia o miesta bojovať. Potom si ani šancu reprezentovať nevážia.
Súhlasíte, že šport je finančný podvyživený, ako sa často hovorí?
Nie je to len v tom. Myslím si, že peniaze sa často niekde strácajú. Mali by sme byť dôslednejší v kontrole, pozerať sa na to, ako sa s nimi nakladá. Mám pocit, že sa nevyužívajú efektívne.