Stelesňuje úspech Slováka v českých podmienkach. Ombudsman Českého olympijského výboru, popredný funkcionár, ale tiež rešpektovaný právnik, podnikateľ, majiteľ poradenskej spoločnosti Pragocon nedávno oslávil sedemdesiatku a patrí medzi najvplyvnejších mužov českého športu.
Ako sa žije Slovákovi v Prahe tridsať rokov po rozdelení spoločného štátu?
Ďakujem za opýtanie, nesťažujem sa. Ale rád by som vás poopravil. Ja sa cítim stále ako Čechoslovák. Nemôže mi to nik zazlievať, viac ako polovicu života som prežil v Československu. Mám silné korene na Slovensku, ale v Prahe žijem čoskoro 53 rokov.
Foto: ČTK / Šimánek Vít
Ako ste sa sám ocitli v mladom veku v hlavnom meste?
Prišiel som tam hrať futbal. A, samozrejme, študovať, bol som začínajúci stredoškolák. Prestupná stanica bola Bratislava. Tréneri tvrdili, že som talentovaný brankár. Najskôr som stál v bránke Podlužian, ešte som neskončil základnú školu, prestúpil som do Spartaka Bánovce. Mal vtedy prvoligové dorastenecké mužstvo, skončilo v súťaži tretie v konkurencii tradičných veľkých klubov. Najlepším strelcom bol neskorší majster Európy – Marián Masný. Dal v sezóne štyridsať gólov.
Boli ste v jednom tíme?
Nie, bol o tri roky starší, ale už vtedy sme sa na neho pozerali ako na veľkú hviezdu… Strávil som v Bánovciach iba sezónu. Prestúpil som do Slovana. Na Tehelnom poli ma viedol legendárny tréner, rytier v kopačkách, ako ho volali, skvelý lekár Ivan Chodák.
To ste mali výborne rozbehnutú kariéru…
Bol som chlapec, sníval som, že raz budem reprezentovať Československo. Na turnaji na Morave si ma všimli zástupcovia Slavie, ozvali sa trénerovi Chodákovi. Kluby sa rok dohadovali. Už som trénoval na Slavii, ale prestup ešte nebol spečatený… V tom čase som pociťovať bolesti v kolene, na chvíľu ustúpili, ale keď som už zarezával v Prahe, opäť sa ozvali. Mal som poškodený meniskus. Dnes to už nie je až taký problém. Pred vyše polstoročím to bola často fatálna záležitosť v športovej kariére. To bol aj môj prípad.
Čítajte viac Nováčik v reprezentácii má netradičný koníček. Veľa mojich spoluhráčov to asi nerobí, vraví mladý Slovák. Ramsay? Počul som na neho len chvály
Vrátili ste sa domov?
Nie, ale bola to pre mňa zložitá situácia. Zvykal som si na iné prostredie, inú mentalitu ľudí. Ocitol som sa najprv v Bratislave, potom v Prahe, bez prítomnosti rodičov a zázemia. To nebolo ako teraz, keď deti žijú v Austrálii a majú s najbližšími denný kontakt, vidia sa na obrazovke, debatujú spolu aj hodiny.
Ako to bolo vo vašom prípade?
Mal som veľkú podporu rodičov, ale rozdeľovalo nás takmer 400 kilometrov a v praktickom živote som si musel poradiť, naučil som sa samostatnosti, zodpovednosti. V Bratislave som absolvoval dva ročníky na strednej ekonomickej škole so zameraním na zahraničný obchod, ale v Prahe som ako športovec nemohol na nej dostať individuálny študijný plán. To bolo možné na gymnáziu, tak som začal zasa od prvého ročníka. Po maturite som vyštudoval právo na Karlovej univerzite.
Ako sa zmenila situácia v čase delenia republiky? Neuvažovali ste, že sa vrátite na Slovensko?
Bola to dilema, zložité rozhodovanie. Pracoval som ako manažér na federálnom ministerstve zahraničného obchodu a bol som aj šéf disciplinárnej komisie futbalového zväzu. V Prahe som žil už vyše 20 rokov, bol som ženatý, manželka mala tiež svoje zamestnanie.
Zoznámili ste sa v Prahe?
Nie, manželku som si doviezol z domu (smiech). Poznali sme sa z Bánoviec. Študovala pedagogiku v Nitre a prestúpila na Karlovu univerzitu. Syn má v rodnom liste miesto narodenia Trenčín. Iba vnučka Laura je rodená Pražanka. Ale ak by ste spolu hovorili, nezistíte to. Hovorí bezchybne po slovensky.
Čo teda rozhodlo, že ste zostali v Prahe?
Keď sa delila republika, o moju prácu prejavovali záujem aj na Slovensku, dostal som ponuky pokračovať v oblasti zahraničného obchodu a tiež na Slovenskom futbalovom zväze. Zostali sme z čisto praktických dôvodov. Uvedomovali sme si, že by sme museli radikálne zmeniť život. Nie je dôležité, kde človek žije, ale ako žije, aké má možnosti, aké nájde uplatnenie.
Oslabili sa po takom dlhom čase aj väzby so Slovenskom?
Ani na chvíľu som nestratil kontakt. V Podlužanoch žili moji rodičia, na Slovensku mám dve sestry s rodinami, pomerne široké príbuzenstvo. Pravidelne som komunikoval s médiami, s futbalovými funkcionármi. A stal som sa aj generálnym riaditeľom VUB Consult, spoločnosti, ktorá sa starala o majetkové podiely Všeobecnej úverovej banky v českých firmách. Bol som takpovediac v slovenských službách. Vlastne som nikdy zmenu po rozdelení štátu dramaticky nepociťoval.
Čo tí, čo prišli do Prahy až po rozdelení? Je komplikovanejšie začínať tam teraz pracovať a žiť?
Samozrejme, mnohé sa zmenilo. Vtedy bolo iné spoločenské zriadenie, bola iná ekonomika, iné právne podmienky, legislatíva. Poviem to úplne z praktického hľadiska. Ak chcete dnes začínať v Prahe, musíte rátať okrem iného s tým, že sú tu najvyššie náklady na život. Ale zároveň aj najširšie možnosti, vrátane uplatnenia na trhu práce. Globálne podmienky sú mladej generácii všeobecne známe.
Majú Slováci výhodu oproti iným cudzincom, alebo to majú ťažšie ako v minulosti?
Ťažko sa zovšeobecňuje. Ale môžem sa oprieť o rôzne výskumy a prognózy. Ak padne otázka, ku ktorému národu majú občania Česka najbližšie, na prvom mieste sú jednoznačne Slováci. Z historického pohľadu i jazykovej nebariéry, spôsobom života, zvykmi… Stačí sa pozrieť, koľko športovcov pôsobí v českých tímoch, koľko umelcov tu žije, koľko hercov a herečiek hrá v českých filmoch a seriáloch, v českých divadlách. Podobne je to aj v rôznych firmách. Slovenská stopa v spoločenskom, ekonomickom, športovom, kultúrnom živote je azda silnejšia ako za federálu.
Čítajte viac Calzona či Guľa si kufor nevybaľujú, nepočúvajú reči o perspektíve a sedia na trojnohej stoličke. Práca trénera nie je pre plačkov
Sú aj vzťahy lepšie? Kedysi sa viedli polemiky, kto na úkor koho žije a podobne…
Po tridsiatich rokoch tieto problémy logicky ustúpili, takéto polemiky neexistujú už ani na oficiálnej, ani na pivnej úrovni. Zažil som, že keď sa predstaviteľov firiem či tímov pýtali, koľko u nich pôsobí cudzincov, na Slovákov podvedome zabudli. Keď ich na to upozornili, tvrdili, že ich ako cudzincov vlastne ani neberú. Akoby federácia v tomto zmysle stále fungovala.
Neprehlbuje sa najmä u mladšej generácie jazyková priepasť?
Platí, že Slováci rozumejú češtine viac ako Česi slovenčine. Dôvody sú asi jasné. Keď berieme do úvahy televízne vysielanie, knihy, filmy, celkovo českú kultúru, je sledovanejšia na Slovensku, viac ako slovenská v Čechách. Na Slovensku bežne dostanete kúpiť české noviny, časopisy, ale v Prahe slovenské nezoženiete. A žije tu množstvo Slovákov.
Viete koľko?
V Prahe asi stotisíc.
Stretávajú sa?
Majú na to dosť rôznych príležitostí. Dobre funguje Slovensko-český klub, Dom Slovákov v Českej republike i Spoločnosť zahraničných Slovákov. Slováci vydávajú svoj časopis a spomenuté organizácie pripravujú množstvo rôznych, najmä kultúrnych podujatí. Sám sa na niektorých zúčastňujem. Aspoň tri-štyrikrát za rok navštívim aj Podlužany, kde som vyrastal.
Chodíte tam aj na futbal? Vraj klub podporujete…
V Podlužanoch som prežil detstvo a robil prvé futbalové kroky, na to sa nezabúda. Ak mi to čas dovolí, idem sa pozrieť aj na zápas. Klub vznikol v roku 1953, vtedy som sa narodil, takže som starý ako podlužanský futbal. Obec má bohatú tradíciu, od prvej zmienky ubehlo vyše 700 rokov.
Udelila vám aj čestné občianstvo…
Myslím, že som jediný. Vždy, keď o tom hovorím, trochu ma to pobaví, ale musím dodať, že si to vážim, vnímam to ako veľkú poctu.
Mimochodom, podobnú vám udelil Trenčiansky samosprávny kraj a od Spoločnosti slovenských velikánov ste pri príležitosti 100 rokov od narodenia Alexandra Dubčeka dostali zlatú medailu…
To sú práve ocenenia, ktoré som si prevzal za upevňovanie vzťahov Čechov a Slovákov, za neformálnu a priateľskú spoluprácu, nielen v oblasti športu.
Čítajte viac Kapitán a vodca tímu. Slovenský reprezentant si dlhšie nezahrá, ide na operáciu
Športu sa popri práci venujete takmer celý život. Ako dlho v ňom pôsobíte ako funkcionár?
Tento rok je to už 45 rokov. Mal som 24, bol som ešte študent práva, keď ma oslovil konzultant mojej ročníkovej práce Emil Banič, známy funkcionár, šéfoval federálnej disciplinárnej komisii. Stal som sa jej najmladším členom.
Vydržali ste v nej neuveriteľných 31 rokov, z toho 21 na jej čele. Riešili ste aj najväčšiu korupčnú kauzu v českom futbale…
Venoval som sa jej intenzívne dva roky – 2004 a 2005, hoci súdne ju uzavreli až v roku 2012. Ukázalo sa, koľko ľudí protizákonným spôsobom profituje na futbale. Všetci, ktorí mali skončiť pred súdom, respektíve disciplinárkou, pred nimi aj skončili a tresty si odpykali. Ale rôznych prehreškov, podvodov, porušení pravidiel bolo veľa, ako funkcionár som spoluposudzoval asi 18-tisíc káuz.
Môžete po takých skúsenostiach ešte veriť futbalu?
Musím sa ho zastať. Je v tom nevinne, je to najpopulárnejšia hra. Korumpujú ho však ľudia, ktorí v ňom pracujú. Dobrý futbal si dokážem stále vychutnať. Keby som stále rozmýšľal, čo všetko sa môže odohrať v zápase, tak sa už nikdy nevyberiem na štadión a doma si nezapnem televízor.
Sledujete ho stále?
Samozrejme, veľmi pozorne. Pohybujem sa v športovom prostredí. Už dvanásty rok som ombudsmanom Českého olympijského výboru. Z titulu tohto postu nesmiem pôsobiť v inej športovej funkcii. Ale stretávam sa s problémami všetkých zväzov a športovcov, teda aj futbalistov.
Čo rieši športový ombudsman?
Za ten čas, čo som v tejto funkcii, som riešil 230 sťažností, podnetov, sporov. Ombudsman je mentor, vyjednávač medzi dvoma stranami, ktoré riešia nejaký problém. Veľa z nich sa týka diskriminácie kolektívu, jednotlivcov, šikanovania, sexuálneho obťažovania, ale napríklad aj problémov s nenominovaním športovca do reprezentácie. Snaha je, aby sa tieto situácie vyriešili pod strechou športu, lebo na súdoch to môže byť záležitosť aj na viac rokov a je to aj zásah do športovej autonómie. O finančných nákladoch ani nehovoriac.
Čítajte viac Dodrží zmluvu so Slovanom alebo ho sexi manželka obmäkčí? Pani Borjanová plače za Milanom, synovi odporučila, aby nebol brankárom
Dá sa právnou cestou riešiť otázka spravodlivosti nominácií?
Je to zložitá vec, ale mávam také podnety. Športovec má pocit, že došlo k diskriminácii, lebo tréner je zaujatý. Môžem si vyžiadať stanovisko štatutárneho predstaviteľa zväzu. Dá sa to riešiť, pokiaľ sú nejaké jasné nominačné kritériá a športovec ich splní, alebo ak je tento problém merateľný číslami, časmi, metrami, niekto podáva lepšie výkony a prednosť dostane trénerov obľúbenec.
Na Slovensku sa veľa diskutuje o opodstatnenosti či neopodstatnenosti účasti Vladimíra Weissa v národnom tíme. Ako je to v kolektívnych športoch?
Veľmi komplikované. Tréner má dve základné práva: nominovať alebo nenominovať. Vyberá si hráčov, ktorí sa mu hodia do koncepcie, systému hry, spĺňajú jeho predstavy o prístupe… To všetko musí zohľadniť a potom aj preberá plnú zodpovednosť za výsledky i hru.
Mnohí sa usilujú stále živiť myšlienku dlhodobých spoločných česko-slovenských súťaží. Tieto hlasy sa objavujú aj vo futbalovom hnutí. Sú to reálne predstavy?
Nemyslím si to. Poviem jeden príklad. Často počúvam, že chýbajú kedysi obľúbené derby Slovan – Sparta, zvýšili by záujem divákov. Pred deviatimi rokmi sa stretli tieto tímy v skupine Európskej ligy, išlo o veľa, rátalo sa, že malý štadión na Pasienkoch bude vypredaný, ale prišlo len necelých sedemtisíc ľudí…
V čom vidíte problém?
Kedysi v popredných kluboch pôsobili reprezentanti, kádre sa fakticky nemenili, mužstvá hrali aj desať rokov v približne rovnakej zostave, fanúšikovia na oboch stranách poznali prakticky všetkých hráčov. Kluby nemali legionárov, chodilo sa na osobnosti a na veľké derby medzi Prahou, Brnom, Ostravou na jednej strane, Bratislavou, Trnavou či Košicami na druhej. Za tridsať rokov vyrástla v oboch krajinách nová generácia fanúšikov a niekdajšiu rivalitu už natoľko nevníma. Myšlienky na zrod spoločnej súťaže sú už len v rovine spomienkovej nostalgie.