Celú kariéru prežil v legendárnom tíme Dukly Praha a na olympijských hrách v Tokiu 1964 výrazne prispel k zisku striebra. V septembri oslávil osemdesiat rokov.
Spomínate si ešte na slávnosť, keď vás dekorovali za najlepšieho futbalistu Československa?
Bola to pre mňa mimoriadna udalosť, ale niečo podobné som nečakal, bol som z toho trochu vyšinutý, mimo. Keď som potom videl tabuľku s bodmi, hovoril som si, že to museli zle spočítať.
Čakali ste, že zvíťazí niekto iný?
Samozrejme, mal som 24 rokov a ešte štyri roky predtým som bol hráčom Iskry Partizánske, kde som robil prvé futbalové kroky. O niečom podobnom sa mi ani nesnívalo. Predo mnou vyhrali anketu legendy, od ktorých som sa učil.
Najprv Ján Popluhár a potom Josef Masopust. V tom roku skončili za mnou. V desiatke najlepších boli i ďalšie veľké mená ako Jozef Adamec, Ivo Viktor, Ladislav Kuna… Môj spoluhráč z Dukly Masopust mal trochu výhrady…
Nepáčilo sa mu, že ste vyhrali?
Bol som stále začiatočník, on uznávaná autorita. V roku 1962 získal Zlatú loptu pre najlepšieho futbalistu Európy, patril k lídrom československého tímu na MS v Čile, kde ČSSR hrala vo finále s Brazíliou.
Vnímal ma ako učňa a dlho ma nebral príliš vážne, myslel si, že sa šéf Dukly Rudolf Kocek zbláznil, keď ma bral. Nečudoval som sa mu, vedel som dobre behať, ale s futbalom to bolo horšie…
Dostali ste niečo za triumf v ankete?
Šijací stroj poľskej výroby Lucznik. Stále ho máme doma, je funkčný, ale už nik na ňom nešije. A ešte kameru, to bola vtedy novinka. Dnes sú najlepší futbalisti bohatí ľudia. Keď som zostal po vojenčine v Prahe, nemal som kde bývať.
Nastúpil som do armády, bol som reprezentant, dali mi hodnosť podporučíka a plat 1230 korún. Ale plzeň stála u Schnellů dve koruny… (smiech)
Vaša cesta do veľkého futbalu bola špeciálna. Začínali ste veľmi neskoro…
Niečo také by sa dnes nemohlo stať. Nastúpil som ako štrnásťročný do učilišťa v Partizánskom, kde bola fabrika na topánky, a učil som sa za obuvníka. Mal som si vybrať nejaké krúžky. Viete, čo som si vybral? Gymnastiku, atletiku a fotokrúžok. O futbale nebola reč.
Kedy sa stal futbal vašou prioritou?
S tréningom som začal ako pätnásťročný. Pamätáte si na meno Tóno Hrušecký? Bol to jeden z motorov slávneho trnavského mužstva v šesťdesiatych rokoch. Pochádzal od nás, bol o niečo starší, hrával za dorast Partizánskeho, obdivoval som ho a vravel som si, že raz by som chcel vedieť hrať futbal ako on.
V doraste bolo viacero talentovaných futbalistov, viedol ich riaditeľ školy Masarovič, ktorý kedysi strieľal góly za Slovan. Bol to výborný mládežnícky tréner, ktorý predbehol dobu. Aj mne veľmi pomohol.
V čom najviac?
Naučil ma veľa vecí. Bol som vysoký len 172 centimetrov, ale výborne fyzicky pripravený a vyskočil som vyššie ako urastenejší chlapi. Aj neskôr, keď som už pôsobil medzi reprezentantmi v Dukle, prehlavičkoval som ich.
Pomohlo mi, že som mal výbornú kondíciu. Keď tréner Vejvoda robil s nami testy a hodnotil výsledky, krútil len hlavou, ako je to možné. Pýtal sa ma, čo som dovtedy robil, kde som trénoval. Mal som veľkú výhodu, že som bol odolný, že som to aj zdravotne vydržal.
V tom čase som si v tréningu poriadne nakladal, bez kontroly lekárov, bez potrebnej regenerácie. Prvý raz som zažil masáž, keď som už pôsobil v Dukle.
Ako ste sa dostali ako neznámy futbalista do nabitého tímu Dukly Praha, ktorá vtedy patrila medzi najlepšie v Európe?
Pôvodne som rátal, že narukujem do ČH Bratislava. Ale šéf Dukly Kocek si ma všimol na jednom juniorskom turnaji a zaujal som ho. Vyžiadal si ma. Ako obyčajný dedinský chlapec, začínajúci futbalista som sa ocitol v Prahe medzi samými futbalovými esami.