Mladí slovenskí hokejisti mali pred majstrovstvami sveta hráčov do 20 rokov, ale aj počas turnaja, odvážne vyhlásenia. Pri spätnom pohľade – pre mnohých – zbytočne veľkohubé. Bez debaty, zdravé sebavedomie je vlastnosť, ktorú športovci potrebujú. Bez nej nemajú šancu uspieť.
Slováci ňou vo všeobecnosti príliš neoplývajú. Ak jej aj majú dostatok, zväčša ich ostatní považujú za namyslených či arogantných. Tréner Ernest Bokroš mal výhodu, že jeho zverenci zdravo sebavedomí boli. Mnohým fanúšikom to imponovalo.
Avšak len do druhého či tretieho zápasu, v ktorých podľahli Švédom a Fínom 2:5 resp. 1:5. Dve výborné tretiny proti USA a poľahky zvládnutý duel s Kazachstanom sú príliš málo, čo neskrývajú hráči ani tréner. Na ľade mali ukázať podstatne viac.
Generácia okolo Martina Fehérváryho nevyužila šancu výraznejšie sa zapísať do pamäti fanúšikov. Sympatické výkony na MS osemnásťročných v Poprade a Spišskej Novej Vsi spred dvoch rokov sú už zabudnuté. Na ostro sledovaných dvadsiatkach mladí Slováci neponúkli k povinnému postupu do štvrťfinále žiadnu pridanú hodnotu.
Konečné ôsme miesto nie je veľké prekvapenie a pre reálne uvažujúceho fanúšika ani tragédia. Slovensko postúpilo do semifinále za jedenásť rokov len dvakrát. Je však veľká škoda, že mladíci nedokázali vieru vo vlastné sily premietnuť do výkonov. Absolútne nepotvrdili avizovanú ofenzívnu silu a totálne zlyhali v najdôležitejšom zápase turnaja – vo štvrťfinále.