Dvaja kamaráti, s ktorými pred štyrmi rokmi vystúpil na šiestu najvyššiu horu sveta Čo Oju, už nie sú medzi živými. Anton Dobeš a Peter Šperka sa stali v Himalájach obeťami teroristov.
„Tonka Dobeša som poznal tridsaťpäť rokov. Už ako chlapci sme obaja radi čítali knižky o horolezectve a potom sme si ako spolužiaci na priemyslovke začali plniť sny. Hory nás chytili za srdce a už nás to držalo po celý život,“ spomína Džugan. S partiou chodili najradšej do Roháčov, ktoré si Dobeš zamiloval. „Vravel, že keď bude najhoršie, utiahne sa tam na Partizánsku nemocnicu, kde bude rozjímať a meditovať.“
Prvou spoločnou expedíciou dvoch priateľov boli malé Himaláje v Indii. „Pokus vyliezť na Kedardom nám nevyšiel pre záchranárske práce. Tonko sa postaral o kamaráta, ktorému ošetril palec na nohe. Zachraňovať iných bol jeho údel,“ dodáva Milan Džugan. Na Kedardom sa vrátili s Dobešom o dva roky neskôr a na vrch vysoký 6831 m úspešne vystúpili.
S myšlienkou absolvovať výstup na Čo Oju prišiel Peter Šperka. „Navrhol, či pôjdeme s ním. Bol to úžasný pocit, že môžeme ísť na osemtisícovku. Ani táto výprava sa nezaobišla bez komplikácií. Štvrtý člen, Stanislav Poliak, ochorel. Museli sme ho okamžite previezť nižšie. Samozrejme, že sa o neho staral najmä Tonko, on bol na to expert. Na vrchole sme potom stáli traja, vyšlo nám počasie,“ hovorí horolezec z oravského Tvrdošína.
Vrcholom horolezeckej kariéry Dobeša s Džuganom mal byť Mount Everest, ku ktorému sa vybrali v roku 2012. Výstup na strechu sveta však nevyšiel. Vinou zlého počasia i zranenia (Džugana zasiahla do ruky padajúca skala).
„Obaja sme to ťažko niesli, hoci Tonko to tak nedával najavo. Myslím, že aj výpravu na Nanga Parbat vnímal ako reparát za Everest. Keby stál na vrchole, Everest by vymazal z pamäte,“ tvrdí tichým hlasom Milan Džugan. On by zasa najradšej vymazal z pamäte minulý pondelok…
Posledná rozlúčka s Petrom Šperkom sa uskutoční dnes v Hornom Smokovci, Antona Dobeša pochovajú v stredu v Uhrovci.