Volali ho basketbalový Mozart. Petrovič bol nielen talentovaný, ale aj nesmierne pracovitý. „V Šibeniku mal kľúče od telocvične. Ráno o šiestej vstal a šiel trénovať. Najradšej bol sám. Rozložil si v telocvični stoličky a okolo nich dribloval. Doma sa vešal v kuchyni na dvere, chcel čo najviac vyrásť. Bol nesmierne húževnatý, neuspokojilo ho, aký je dobrý, chcel byť ešte lepší. Jeho povahu azda najlepšie vystihol jeden psychológ v Madride, ktorý povedal: Dražen je anjel v súkromnom živote, ale diabol na ihrisku,“ spomína na syna Biserka Petrovičová.
„V družstve sme sa zvykli baviť o čomkoľvek – o hudbe, o vtipoch, ale Dražen vždy obrátil reč na basketbal. Preňho bola táto hra všetkým,“ vysvetlil pre ESPN ďalší z hviezdnej éry juhoslovanského a chorvátskeho basketbalu Toni Kukoč.
Boli ako bratia
V roku 1988 sa v horskom stredisku v Rogle chystalo družstvo Juhoslávie na olympijský turnaj v Soule. K už žiariacej hviezde Petrovičovi dali tréneri na izbu o tri a pol roka mladšieho Vladeho Divaca. Medzi Chorvátom a Srbom sa postupne vytvoril blízky, veľmi priateľský vzťah. Televízia ESPN o nich nakrútila pútavý dokument s názvom Once Brothers (Kedysi boli bratia).
Basketbalisti Juhoslávie boli na prelome 80. a 90. rokov na vrchole. Po striebre v Soule vybojovali o rok neskôr zlato na ME v Záhrebe a v roku 1990 triumfovali aj na svetovom šampionáte v Argentíne. Po finálovom triumfe nad Sovietskym zväzom došlo k momentu, ktorý navždy poznačil vzťah Petroviča a Divaca. Jeden z fanúšikov vtrhol na palubovku medzi oslavujúcich hráčov s chorvátskou vlajkou, Divac mu ju vytrhol z rúk a odhodil.
„Povedal som mu, že táto vlajka sem nepatrí, lebo zvíťazila Juhoslávia,“ vysvetľoval s odstupom rokov Divac. Zdanlivo banálny incident médiá na Balkáne, kde sa stupňovalo napätie, ešte viac rozmazali. V Chorvátsku v tom čase silnela túžba po nezávislosti. A Petrovič bol hrdý Chorvát…
„Priateľstvo si budujete celý život, no zmariť sa dá v priebehu sekundy. To bol aj náš prípad,“ priznal s odstupom rokov smutným hlasom Divac.
Na klubovej scéne žiaril Petrovič najskôr v juhoslovanskej lige v drese Cibony Záhreb a výraznú stopu zanechal aj v Reale Madrid, hoci zaň odohral jedinú sezónu. Potom odišiel za oceán. Začiatky v NBA boli pre neho veľmi náročné. V nabitom kádri Portlandu dostával málo príležitostí a ťažko to znášal. „Vraveli sme mu, Dražen, buď trpezlivý, tvoj čas príde, ale evidentne sa tým trápil,“ konštatoval vtedajší tréner Portlandu Rick Adelman.
Výmena z Portlandu do New Jersey bola pre Petroviča vykúpením. Konečne dostal na palubovke priestor, aký potreboval. Prepracoval sa medzi uznávaných strelcov a osobnosti súťaže. „Bolo vždy vzrušujúce nastúpiť proti Draženovi. Hral s obrovským nasadením a agresivitou. Nikdy nebol nervózny, hral proti mne rovnako, ako ja proti nemu. Zviedli sme niekoľko dobrých bitiek, len škoda, že ich bolo tak málo,“ vzdal hold členovi basketbalovej Siene slávy najlepší hráč histórie Michael Jordan.
Patril všetkým Chorvátom
Na OH 1992 v Barcelone doviedol Petrovič Chorvátov do finále basketbalového turnaja proti Tímu snov z USA. O rok neskôr, v júni 1993, hralo Chorvátsko v Poľsku kvalifikačný turnaj majstrovstiev Európy. Petrovič sa po vypadnutí New Jersey v play off NBA ponáhľal za svojimi krajanmi. Poradili by si aj bez neho, ale on bol kapitán, najväčšia osobnosť a nechcel v tíme chýbať.
Chorvátsky tím sa vracal domov letecky z Frankfurtu nad Mohanom, ale 28-ročný Petrovič sa na letisku od výpravy odpojil a rozhodol sa cestovať autom s priateľkou. Nebola skúsená šoférka, v zlom počasí si neskoro všimla na ceste skrížený kamión a nestihla ubrzdiť. Unavený Petrovič v aute spal a už sa nikdy neprebral. „Sedeli sme v lietadle, keď sme sa nad Mníchovom dostali do poriadnej búrky. Bolo to o piatej, v tom čase bol niekde pod nami…“ spomínal zlomeným hlasom v dokumente Dino Radja.
V Chorvátsku je Petrovič dodnes uznávanou legendou. V Záhrebe po ňom pomenovali námestie, športovú halu Cibony, postavili mu sochu, otvorili múzeum. „Tri mesiace po synovej smrti som bola na cintoríne, keď ku mne podišiel starší pán s vnukom, zapálil sviečku a povedal mi: Nebuďte smutná, vy ste ho porodili, ale patril nám všetkým. Tie slová mi dodali obrovskú energiu,“ vyznala sa Biserka Petrovičová.