Hokejový obranca Ľubomír Višňovský trénuje na štadióne, kde ho potlesk fanúšikov v minulej sezóne dojímal k slzám. Vo februári však zo Slovana zamieril do New Yorku Islanders, kde vďaka novej zmluve strávi najbližšie dve sezóny.
„Bolo mi za Bratislavou a fanúšikmi ľúto, ale cítil som to tak, že ešte patrím do NHL a chcem tam hrať. NHL je najlepšia liga na svete a môžem sa porovnávať s špičkovými hráčmi,“ rozhovoril sa v kabíne 36-ročný rodák z Topoľčian pomáhajúc synovi z mokrého výstroja.
Bude z Maxima hokejista?
To je vo hviezdach. Nechávam to celkom na ňom. Zatiaľ ho hokej baví, pýta sa ma na rôzne veci. Len je trochu viac hravý, nepočúva trénera a chce robiť hlúposti. Má však na to vek. Keď raz povie, že nechce chodiť na hokej, nútiť ho určite nebudem.
Vidíte sa v ňom?
Nie. Ja som začínal neskôr. Maxim má len štyri a pol, ale už korčuľuje sám, čo je dobre.
Máte za sebou výnimočnú sezónu. Napadlo vám pred odchodom do zámoria, čo všetko za pár týždňov zažijete?
Začal som v Slovane a veľmi ma to bavilo. Hrali sme solídny hokej a ľudia boli výnimoční. Maxo mal potom nejaké problémy a išiel na operáciu. Preto som povedal, že by som najradšej dohral sezónu v Bratislave. Nikdy som však nevravel, že už plánujem zostať doma natrvalo. Niektorí ľudia si to tak vysvetlili. Napokon som musel odísť do New Yorku. Na prekvapenie tam bolo fakt dobre. Cítil som, že tam mám v zostave svoje miesto. Tréner mi veril a nakoniec som dostal od klubu výnimočnú ponuku.
Vravíte, že vás Islanders prekvapili. Čo ste čakali?
Prekvapilo ma, aký útočný štýl sme produkovali a že nám to vychádzalo. Boli sme viac než vyrovnaným súperom aj najlepším tímom ligy. Čakal som, že v polovici sezóny odpadneme a pôjdeme výkonnostne dole, ale opak bol pravdou – zlepšili sme sa. Bolo to príjemné, trávil som na ľade veľa času a nastupoval som v najťažších situáciách. Cítil som sa potrebný.
Vedenie Islanders na vás trpezlivo čakalo a neskôr vás klub pustil na otočku domov. Čo to pre vás znamenalo?
S generálnym manažérom Gartom Snowom sa dobre poznáme, voľakedy sme proti sebe hrávali. Bol rád, že som do klubu prišiel a keď sme sa dohodli na novej zmluve, tak chcel ukázať ostatným, že New York napreduje a hráči sú pre neho dôležití. Taká menšia reklama. Po príchode do Islanders som sa dosť bál stretnutia s vlastníkom klubu Charlesom Wangom. Keď sme mali tímové fotenie tak som sa radšej zdržal v šatni dlhšie, aby som sa mu vyhol. Ale on si na mňa počkal asi desať minút, podal mi ruku a bol veľmi príjemný. Povedal mi, že ma chápe a na mojom mieste by spravil to isté. A potom dodal: Som rád, že si prišiel. Potešilo ma to.
Ako vás prijali spoluhráči a diváci?
Prvé tri zápasy to nebolo ľahké. Keď som mal puk, počul som z hľadiska bučanie. Bolo to nepríjemné, ale rátal som s tým a nenechal som sa rozhodiť. Veril som, že to nebude dlho trvať.
Zaskočili vás v klube ponukou na nový kontrakt?
Generálny manažér mi z ničoho-nič volal, aby som si vybral, či chcem zmluvu na jeden, dva alebo tri roky. Bolo to asi dva-tri týždne pred koncom prestupového kolotoča. Tušil som, že ak nepodpíšem nový kontrakt, tak ma vymenia. Zároveň sa však hovorilo, že sme v hre o play off a klub nebude meniť hráčov. Odvetil som, že chcem dva roky a rozmýšľal, akú sumu mi asi povie. Keď mi zavolal späť s konkrétnou ponukou, zostal som prekvapený. Zobral som si čas na rozmyslenie a čosi som k navrhovanej ponuke pridal. O chvíľu mi manažér volal späť a povedal sumu niekde medzi ich prvým návrhom a mojou predstavou. Prikývol som. Tak rýchlo som žiadny kontrakt v NHL neuzavrel (smiech).
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Všetko ste si dohadovali priamo s manažérom Snowom bez agenta?
Klub rokovali s agentom i so mnou, keďže máme so Snowom dosť kamarátsky vzťah. Agent Neal Sheehy robil fantastickú robotu, kým som bol v Bratislave. Trochu to v New Yorku žehlil. Bolo mi za Bratislavou a fanúšikmi ľúto, ale cítil som to tak, že ešte patrím do NHL a chcem tam hrať. NHL je najlepšia liga na svete a môžem sa porovnávať s špičkovými hráčmi. Rodina s tým súhlasila, potom už nebolo čo riešiť.
Prečo ste nepodpísali zmluvu na tri roky?
Cítil som to tak, že dva roky sú akurát. Mám tridsaťsedem rokov a stále si chcem nechať otvorené dvierka, aby som sa na záver kariéry vrátil do Európy, keď budem mať chuť.
Dokážete pochopiť Iľju Kovaľčuka, ktorý sa teraz vrátil do KHL?
Asi trocha stratil motiváciu hrať v NHL. Také obdobie počas kariéry príde asi na každého. Poviete si, že toho máte dosť a chcete ísť už domov. KHL nie je herne až tak náročná. Prekvapilo ma, že mu New Jersey dovolilo odísť. Asi si povedali, že nemá zmysel nasilu držať niekoho, kto už za vás nechce hrať.
Stihli ste sa v New Yorku zabývať?
Prenajal som si tam dom. Manželka zostala najprv na Slovensku, lebo malý chodil na rehabilitácie. Teraz už máme pripravený dom na ďalšiu sezónu, takže pôjdeme do hotového, čo je výhoda. Už to tam poznáme, vieme, čo ako. Bude to pre všetkých jednoduchšie.
Platí, že by ste chceli hrať na olympiáde v Soči?
(premýšľa) Myslím si, že celé to šialenstvo okolo mňa a reprezentácie vyvolali médiá. Po majstrovstvách sveta v roku 2011 som povedal, že v národnom tíme končím. Odvtedy sa však každý rozhovor so mnou skončil pri reprezentácii. Prestalo ma baviť vždy opakovať to isté, tak som povedal, že možno sa ešte raz vrátim. Tým som dal ľuďom nádej. Keď prišiel tréner Vůjtek, začal skúšať… Človek však potrebuje motiváciu, aby mohol reprezentovať. Bolo by zbytočné, keby som tam šiel z povinnosti a bol z toho otrávený. Jasné, niekto môže namietať, že ide o reprezentáciu našej krajiny. Súhlasím, ale zároveň si myslím, že som už niečo pre Slovensko odviedol. Veľa ľudí ma aj ohovára, čo ma zaráža. Veď som toho preskákal veľa nielen v seniorskej ale aj v juniorských reprezentáciách. Slovenský hokej mi pomohol, som za to vďačný, ale tiež som odviedol pre krajinu dosť práce. Nevravím, že Soči pre mňa nie je aktuálne, ale rozhodnutie ešte bude vo mne zrieť.
Od čoho sa bude odvíjať?
Od toho, ako sa budem cítiť počas sezóny, či budem mať chuť a či ma vôbec bude chcieť tréner vziať. Ak ma nenominuje, nič sa nestane. Chlapcom budem držať palce a fandiť slovenskému hokeju. Musím mať výkonnosť, chuť a silu. Možno si budem potrebovať radšej oddýchnuť a dočerpať energiu spolu s rodinou. Po olympijskom turnaji nás čaká ešte značná porcia zápasov. U nás je to tak: Jeden deň ťa ľudia nosia na rukách a na druhý deň narozprávajú veci, ktoré bolia. Je to ako keby sa teraz ľudia v Skalici začali sťažovať, že Žigo tam už nebude hrať. Ale on si tam svoje odohral, vždy tam bol najlepší hráč a keď sa rozhodol skončiť, treba to rešpektovať. Všetci mu môžu ďakovať, za to čo predvádzal.
Prečo ste nešli na Olympijské hokejové leto do Vysokých Tatier?
Nemohol som tam ísť. Vyskočili mi tri platničky a dostal som silný zápal, nasadili mi desaťdňové antibiotiká. Chodil som k terapeutovi a potreboval som si zničený chrbát dať do poriadku. Preto som sa manažérovi Ottovi Sýkorovi ospravedlnil. Mali tam veľmi pekný program, tomu verím, ale pre mňa bolo prvoradé zdravie. Vonkoncom nemám nič proti reprezentácii. Som vždy rád, keď sa stretnem s chalanmi a trénera i manažéra mám rád.
Spomeniete si ešte na olympijský turnaj vo Vancouvri a zápas o tretie miesto? Verili ste za stavu 3:1 v medailu?
Asi všetci sme vtedy verili, že máme medaili vo vrecku a už to len dohráme. Zrazu nám to z toho vrecka vypadlo. Bolo to asi najväčšie sklamanie mojej kariéry. Za desať minút sme stratili medailu, ku ktorej už možno nikdy tak blízko nebudem. Dosť dlho som bol z toho nešťastný. Mám zlato z majstrovstiev sveta, Stanleyho pohár mi síce chýba (smiech), ale cenný kov z olympiády by bol pre malé Slovensko malý zázrak.
Vymenili by ste zlato zo svetového šampionátu za bronz z Vancouvru?
Nie! Zlato je zlato a má obrovské miesto v mojej kariére. Žiadnu medailu by som za nič nemenil, jedine za zdravie rodiny.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Majú Islanders potenciál, aby získali Stanleyho pohár?
To nikdy neviete. Mužstvo chytí formu, v play off sa zomkne a môže dokázať hocičo. Preto by som povedal, že aj áno. Možno ešte doplníme káder a uvidíme.
Dlhé roky sa v lete venujete bicyklovaniu. tentoraz ste si vyskúšali aj netradičné preteky na Slovakia Ringu. Ako sa vám tam páčilo?
Bol to len doplnok prípravy. Chlapci chceli, aby som trochu akciu spropagoval, tak som im pomohol. Bolo to však veľmi príjemné a na budúci rok plánujeme ísť celú dvadsaťštyrihodinovku. Bicyklovanie je pre mňa skvelý doplnkový šport. Baví ma a cítim, že mi dodáva kondíciu i silu do nôh.
Plánovali ste zajazdiť si aj na trati Tour de France.
Koncom augusta chceme ísť na Mount Ventox. Už mám naštudované, kde nás čaká aké stúpanie. Uvidíme, či nám to časovo vyjde, lebo najdôležitejšia je pre mňa hokejová príprava. Ak to vyjde, bude to skvelé.
Budete si pýtať nejaké rady od Petrov – Sagana a Velitsa?
Nepoznáme sa osobne, ale sú to machri. Klobúk dole pred tým, čo robia. Držím im palce. Vrátil som sa z Tatier, kde som jazdil na sedemkilometrovom kopci s jedenásť až pätnásť percentným stúpaním. Tuším na Sliezsky dom. To bolo niečo strašné. Prvé štyri kilometre mi to ešte šlo, ale prepálil som tempo a potom akoby sa predo mňa postavila stena. A tí chlapci na Tour de France v nohách stodvadsať kilometrov a potom vylezú taký kopec dvakrát za sebou.