Zázrak spočíval v tom, že partia amerických amatérov, univerzitných študentov, zdolala nadrilovaný tím Sovietskeho zväzu a otvorila si cestu k olympijskému zlatu. Kým 8500 divákov v zaplnenej hale v Lake Placid oslavovalo so svojimi hrdinami nečakaný triumf, drvivá väčšina Američanov v tom čase ešte netušila, čo sa stalo…
Rýchlosť, kondícia, disciplína
Keď pár dní pred začiatkom olympijského turnaja zdolala zborná v prípravnom zápase Američanov hladko 10:3, zdalo sa byť všetko jasné. Ale nebolo. Sovieti sa na sklonku 70. rokov minulého storočia otriasli po niekoľkých neúspechoch (MS 1976 i 1977, Kanadský pohár 1976) a opäť vládli svetovému hokeju. Suverénne vyhrali majstrovstvá sveta 1979 na domácom ľade a v rozhodujúcom zápase takzvanej vyzývacej série zborná sfúkla z ľadu výber hviezd NHL po víťazstve 6:0.
Veteráni Boris Michajlov, Valerij Charlamov, Alexander Maľcev, či Vladimir Petrov si stále udržiavali skvelú fazónu a o slovo sa už hlásili ambiciózni mladíci ako Sergej Makarov a Vladimir Krutov. V bránke stále výnimočný Vladislav Treťjak. Sovieti útočili v Lake Placid na piate olympijské zlato za sebou a tréner Viktor Tichonov pred turnajom vyhlásil: „Čaká nás najdôležitejší turnaj za ostatné štyri roky. Tužíme po zlatej medaile a najťažším bude pre nás zrejme súboj s Československom.“
Americký výber viedol tréner Herb Brooks. Ako hráč reprezentoval USA na dvoch olympiádach (1964 a 1968) a v roku 1960 vypadol ako posledný z nominácie na ZOH v Squaw Valley, kde Američania zvíťazili. Po skončení kariéry pracoval ako tréner väčšinou na Minnesotskej univerzite a intenzívne sa zaujímal o európsky hokej. Svoj olympijský tím pre turnaj v Lake Placid formoval rok a pol. Vyberal si z niekoľkých stoviek adeptov, ktorí absolvovali prípravné kempy, kde sa okrem iného podrobili psychologickým testom. Reprezentáciu tvorili veľkí rivali z univerzitných tímov. Brooks ich zjednotil – aj proti sebe. Viacero tréningov či prípravných zápasov sa skončilo ostrými hádkami. Technická vyspelosť nebola silnou stránkou Američanov. Ich kouč preto stavil na rýchlosť, kondíciu a disciplínu.
Domáci vstupovali do turnaja ako outsideri, ale prvé dva zápasy ich naštartovali. Najskôr remizovali so silným Švédskom 2:2 a sebavedomie im dodalo nečakané víťazstvo 7:3 nad Československom. Ďalšie výhry nad Nórskom, Rumunskom a po obrate aj nad Nemeckom vyniesli Američanov do štvorčlennej finálovej skupiny, kde ich čakali ešte Sovieti a Fíni. Mužstvo Viktora Tichonova postúpilo suverénne s bilanciou päť víťazstiev a skóre 51:11.
Treťjak: Nemali ma vystriedať
Mnoho ľudí vnímalo súboj Američanov proti Sovietom viac než len športové zápolenie. Bola to jedna z bitiek studenej vojny. Sovieti vtrhli v roku 1979 do Afganistanu, americký prezident Jimmy Carter sa vyhrážal bojkotom moskovskej olympiády. Zverenci Herba Brooksa zaskočili favorizovaného súpera agresívnou hrou a aktívnym napádaním, no Sovieti v prvej tretine dvakrát o gól viedli a zdalo sa, že je otázkou času, kedy zlomia americký odpor. Lenže v posledných sekundách prvého dejstva Dave Christian nahodil spoza červenej čiary ľahký puk, ktorý Treťjak len vyrazil pred seba. Dvojica sovietskych obrancov akoby už čakala na sirénu, vrútil sa medzi nich Mark Johnson a vyrovnal.
Kým si rozhodcovia overovali, či gól padol ešte pred koncom tretiny, Sovieti odišli do kabíny. Keď gól uznali, šesť hráčov v červených dresoch sa muselo vrátiť, aby dohrali poslednú sekundu. Sovieti prišli bez Treťjaka! Namiesto neho sa postavil do bránky Vladimir Myškin. „Myslím, že ma vtedy nemali vystriedať. Aj predtým som spravil občas nejakú chybu, no veril som si a môj výkon mal stúpajúcu tendenciu. Myškin je skvelý brankár, ale nebol pripravený na taký tlak,“ spomínala na zápas brankárska legenda. Tichonov s odstupom rokov tvrdil, že pokyn k striedaniu Treťjaka dali sovietski funkcionári.
Sovieti ešte raz v zápase viedli (3:2), ale v treťom dejstve sa prejavila americká kondícia. Tichonov stavil na osvedčených veteránov Charlamova či Michajlova (a nie na mladíkov Krutova alebo Makarova), ktorým sa Američania korčuliarsky vyrovnali, ba ich prevýšili. Gólmi Johnsona a kapitána Mikea Eruzioneho domáci otočili skóre. „Prvýkrát som videl Sovietov ako prepadli panike. Iba nahadzovali puk dopredu dúfajúc, že tam niekoho nájde,“ spomínal Jim Craig. Sovieti v závere ani neodvolali brankára. Túto možnosť údajne ani nenacvičovali na tréningoch, Tichonov jej neveril.
„Jedenásť sekúnd. Už odpočítavame posledných desať. Päť sekúnd do konca zápasu! Veríte na zázraky? Áno!“ kričal Al Michaels. Komentátorom olympijského turnaja sa stal vďaka tomu, že medzi reportérmi televízie ABC bol jediný, kto v minulosti reportoval hokejový zápas, súboj ZSSR – ČSSR na zimnej olympiáde v Sappore. Vedľa Michaelsa a spolukomentátora Kena Drydena, brankára Montrealu Canadiens, sa tiesnil rýchlokorčuliar Eric Heiden. S piatimi zlatými medailami najväčšia osobnosť hier v Lake Placid totiž nedostala vstupenku do hľadiska. V USA nevysielali zápas naživo, ale zo záznamu o pár hodín neskôr. Väčšina Američanov si to ani neuvedomila. V dobe bez internetu, či teletextu nebolo ťažké výsledok utajiť.
So zlatom do NHL
Sovieti po zápase športovo gratulovali súperom, niektorí sa pri tom aj usmiali. Keď Johnson a Eric Strobel čakali na dopingovú kontrolu, pristúpil k nim Michajlov a povedal: „Dobrý zápas!“ O prvenstvo na turnaji však museli Američania ešte bojovať v nasledujúcom zápase proti Fínom. A hoci po dvoch tretinách prehrávali 1:2, opäť slávila úspech ich húževnatosť – vyhrali 4:2.
Olympijské zlato bolo pre väčšinu hráčov odrazovým mostíkom k profesionálnej kariére. Trinásť hráčov si zahralo v NHL, traja z nich (Broten, Ramsey a Christian) nastúpili na vyše 1000 zápasov. Tréner Brooks získal lukratívny angažmán v New Yorku Rangers a neskôr koučoval aj ďalšie kluby v NHL. V roku 2002 sa dostalo hrdinom z Lake Placid ďalšej pocty – zapálili olympijský oheň zimných olympijských hier v Salt Lake City. Brooks bol jedným z koučov amerického výberu na turnaji.
V roku 2004 uviedla spoločnosť Walta Disneyho do kín film Miracle (Zázrak) s Kurtom Rusellom v úlohe trénera amerického tímu. Herb Brooks sa na tvorbe filmu aktívne podieľal, no premiéry sa už nedočkal. Zomrel v auguste 2003 vo veku 66 rokov pri autonehode.
Otec bol skvelý líder mladých, spomína syn trénera Brooksa
Dan Brooks sledoval víťaznú púť amerických hokejistov na zimnej olympiáde v roku 1980 ako prominentný divák z hľadiska arény v Lake Placid. Na striedačke domáceho tímu totiž koučoval jeho otec – legendárny tréner Herb Brooks. Hoci šiel Brooks junior spočiatku v otcových šľapajách, napokon uprednostnil pred hokejovou kariérou profesiu finančného poradcu.
„V tom čase malo pre Američanov víťazstvo nad Sovietmi obrovskú cenu, ale ani vo sne by mi nenapadlo, aký význam mu budú pripisovať o tridsať rokov neskôr,“ zaspomínal si pre Pravdu.
Počas zimnej olympiády v Lake Placid ste mali dvanásť rokov. Kde ste sledovali zápas medzi USA a Sovietskym zväzom a čo si z neho pamätáte?
Bol som na tribúne, na samom vrchu, kde organizátori vytvorili miesto pre osobitých návštevníkov. Do tejto kategórie som patril aj ja. Sledoval som dianie na ľade priamo nad Treťjakovou lapačkou.
Boli ste po zápase v kabíne? Ako to tam vyzeralo?
Po zápase proti Sovietom som sa tam nedostal, ale bol som v kabíne po poslednom súboji proti Fínom. Všetci boli vo vytržení.
Vnímali ste ako chlapec výnimočnosť víťazstva amerického tímu nad zbornou?
V tom čase malo pre Američanov víťazstvo nad Sovietmi obrovskú cenu, ale ani vo sne by mi nenapadlo, aký význam mu budú pripisovať o tridsať rokov neskôr.
Navštívil váš otec po roku 1980 Sovietsky zväz alebo Rusko?
Od sedemdesiatych rokov minulého storočia strávil za železnou oponou množstvo času a mal veľa priateľov v Sovietskom zväze, Československu… Vnímal však aj to, že ľudia tam nežijú slobodne a trpia nedostatkom základných životných potrieb. Preto mal predstavu, že by do týchto krajín mohli americké firmy vyvážať svoje produkty.
Ako sa zmenil život vašej rodiny po zimnej olympiáde 1980?
Zmenilo sa veľmi. Otec začal zarábať oveľa viac peňazí a stal sa celebritou.
Olympijské zlato otcovi otvorilo dvere do NHL. Ako veľmi túžil po Stanley Cupe?
Veľmi rád by ho získal. Cítil, že najväčšiu šancu by mal s New Yorkom Rangers. Mali vtedy výborné mužstvo, ale neprešli v play off cez mestského rivala Islanders.
Ako ovplyvnil triumf v Lake Placid popularitu hokeja v USA?
Výrazne. Hokej sa stal populárnejším aj na juhu krajiny, kde o ňom dovtedy veľa ľudí nechyrovalo.
V roku 2004 nakrútila spoločnosť Walt Disney Pictures film Miracle (Zázrak). Vášho otca stvárnil Kurt Russell. Do akej miery bol film odrazom skutočnosti?
Podľa mňa tak asi na 85 percent. A myslím si, že Kurt Russell stvárnil môjho otca ako staršieho muža, než bol v roku 1980.
Čítal som, že otec trávil veľa času v záhrade vášho domu v Turtle Lake. Bola to mimo hokeja jeho najväčšia vášeň?
Presne tak. Veľmi rád sa staral o stromy, kríky, rastliny. Pôsobilo to na neho ako terapia. V záhrade našiel pokoj a ticho.
Čo znamenal pre neho hokej?
Všetko! Narodil sa preň. Bol skvelý líder mladých.
Vás draftovalo St. Louis Blues, no nikdy ste si nezahrali v NHL. Ako blízko ste boli kariére v profilige?
Odohral som štyri roky za Denverskú univerzitu. St. Louis Blues odo mňa chceli, aby som pokračoval v nižších súťažiach, no ja som nemal záujem.