Vytiahol ho Vůjtek
Kapitán. Príklad klubovej vernosti. Obľúbenec fanúšikov. Sexsymbol. Pohoďák. Pár najčastejších prívlastkov, ktoré charakterizovali odchovanca Jaroslavľu.
„Vytiahol som ho do prvého mužstva. Keď som prišiel do Lokomotivu, akurát začínal medzi mužmi. Najprv som ho poslal rozohrať sa do iného tímu, no keď proti nám strelil v príprave tri góly, zavolal som ho naspäť. Šikovné ľavé krídlo sa vedelo ako úhor prešmyknúť medzi obrancami. Mimo ľadu bol veľmi družný a priateľský chlapík. Veľmi rád cestoval, spoznával nové miesta. Sám sa naučil po anglicky,“ spomína tréner slovenskej hokejovej reprezentácie Vladimír Vůjtek. Jaroslavľ doviedol v rokoch 2002 a 2003 k ruskému titulu. V minulej sezóne klub prehovoril skúseného českého kouča k opätovnému návratu.
Získal bronz, čo sa vedeniu, ktoré netajilo najvyššie ambície, málilo. To mu možno zachránilo život – Lokomotiv mu nepredĺžil zmluvu. Siedmeho septembra sa v Jaroslavli zastavil život. Mesto ostalo popoludní v obrovskom šoku po tom, ako sa krátko po štarte zrútilo lietadlo s hokejovým tímom. V Minsku, kde mal odohrať svoj prvý zápas v novom ročníku ruskej Kontinentálnej hokejovej ligy, ho čakali márne. O život prišli všetci hráči, medzi nimi aj slovenský útočník Pavol Demitra.
Päťsto dolárov pre Soničku
Pod dátumom 7. septembra je v podrobnej evidencii dobročinnej petrohradskej organizácie AdVita medzi prispievateľmi i meno Ivan Leonidovič a suma 500 tisíc rubľov pre Dianu Ibragimovovú. Štedrý darca odoslal peniaze šiesteho, siedmeho skontroloval prevod. Že šlo o jaroslavľského hokejového miláčika, zistil až známy bloger.
„Viem, že do nebeskej večnosti sa listy nepíšu. Ale ak by to bolo možné…“ neskrývala veľký žiaľ Jelena Korenejevá z Podporožia, matka malej Soničky. Sedemnásť dní po leteckej tragédii oslávila šieste narodeniny. Bola najmladšou zo šiestich detí, ktorým Ivan začiatkom marca 2007 zaslal 166 tisíc rubľov. Soňke dal 500 dolárov. Mala jeden a pol roka – ako Ivanova dcéra Sašenka.
„Keď Soňka ochorela, mala štyri mesiace. Plakať mi nepomohlo, muža nemám. Sadla som s ňou do auta a šli sme 300 kilometrov do Petrohradu. Na oddelení detskej onkológie v 31. nemocnici dcérke diagnostikovali opuch pravého oka. Po prvom týždni som zaplatila 60 tisíc rubľov. Finančne nám pomohol starý otec – a potom aj moje materské mlieko. Lekári mi prízvukovali, aby som sa nestresovala a chorú dcérku čo najdlhšie dojčila. A tak som si vravela, že urobím všetko pre to, aby som ju zachránila,“ opísala denníku Sovetskij sport príbeh o postupnom Soničkinom uzdravovaní.
Darček pre Sašku
Bezmocnosť vystriedal optimizmus. Predchádzali mu vyšetrenia v Londýne, ťažké hraničné stavy po chemoterapiách, ale najmä čoraz väčšia nádej, že sa z toho dostane. Na kontroly chodila raz za tri mesiace, teraz raz do roka. Pravým okom vidí na 60 percent. Keby ste nevedeli, že mala problémy, nevšimli by ste si to.
„Sonin otec žije, no nepomáha nám. Váňa je v mojich očiach naozajstný muž. O takom môžno len snívať…“ hovorí pani Lena. „Soňke som už povedala, že Váňa Tkačenko, ktorý jej posielal peniaze, zomrel po páde lietadla. A že mal dcérku v jej veku.“ Na to malá Soňa vzala zo skrine pohár medu a plyšového psíka, svoju najobľúbenejšiu hračku. „To je odo darček mňa pre Sašku Tkačenkovú,“ povedala takmer dospelo mame a spolu začali písať ďakovnú pohľadnicu.
Žije v našich srdciach
Snívala, že bude tancovať, teraz sa učí chodiť. Šestnásťročnej Diane Ibragimovovej z Voroneža lekári diagnostikovali leukémiu. Jej vážne ochorenie si vyžadovalo transplantáciu kostnej drene a dlhé a drahé liečenie. „Keď sme sa dozvedeli, akú má dcéra chorobu, naša rodina dostala silný úder. Strácali sme pôdu pod nohami,“ opisovala ťažkú situáciu mama Jelena Anatolievna. „Diana veľmi chce žiť, byť šťastná. Veľmi prosím Boha, aby mi ju nevzal. Nemohla by som bez nej žiť…“
Diane poslal Ivan Leonidovič svoj posledný príspevok. Niektoré ruské zdroje tvrdia, že jeho tehotná manželka mu v ten osudný deň pred letom prezradila, že čakajú vytúženého chlapčeka. Dve dcérky sa im narodili po dovolenkách na Maldivách. „Budeme musieť zmeniť miesto, aby do rodiny prišiel aj syn,“ žartoval Tkačenko v jednom rozhovore. Toto leto dovolenkovali na gréckom ostrove Korfu – a pošťastilo sa.
„Zohýbam kolená a klaniam sa až po zem matke Ivana Leonidoviča za to, že vychovala takého úžasného syna a človeka. Boh si berie najlepších – a v tomto je nespravodlivý. Obraciam sa k nemu s prosbou, aby vzal Ivana hneď do Raja a umožnil mu, aby odtiaľ z Nebies sa mohol dívať na deti, ktoré pomohol zachrániť. Dvakrát zachraňoval aj moju Dianu, za čo som mu nekonečne vďačná, lebo s ňou zachraňoval aj mňa. Odišiel neobyčajný a nezištný človek s úžasným a chápajúcim srdcom. V našich bude žiť navždy,“ napísala do kondolenčnej knihy Lokomotivu Jelena Anatolievna Ibragimovová.
Túžil zahrať svojej Maríne
Šesťročného Ivana priviedol k hokeju starší brat. Jeho veľká záľuba sa mu prirodzene stala i profesiou. „Keď som mal šestnásť rokov, rozmýšľal som o vysokoškolskom štúdiu – politológii alebo histórii. Uprednostnil som však hokej – a neľutujem,“ uviedol v jednom rozhovore. Komsomoľskej pravde opísal, ako sa zoznámil so svojou Marínou. „Jej mladší brat bol môj najlepší priateľ. Bývali sme v jednom dome v susedných vchodoch. Najprv sme sa spolu prechádzali, keď som mal šestnásť, začali sme sa stretávať častejšie. Náš spoločný román sme začali prvého mája. V tento deň si pripomíname začiatok nášho vzťahu.“
Obľúbili si taliansku kuchyňu, radi cestovali, k srdcu im prirástlo Francúzsko. „Mám ešte niekoľko túžob. Naučiť sa po francúzsky a taliansky, už dlhšie ma láka hra na gitare. Ruská lenivosť ma k tomu neprinútila (so smiechom). Akonáhle zvládnem prvú pesničku, zahrám ju Maríne,“ načrtol svoje zámery na svojej webovej stránke. Už ich nenaplní, nečakaná smrť mu to prekazila.
Život je šanca mať rád, pripomína legenda Elán. Legenda Ivan Leonidovič Tkačenko ju využil ako málokto.
Pri mínus osemnástich stupňoch sme grilovali šašlik, spomína Peterek
Český útočník Jan Peterek nielen hrával s Ivanom Tkačenkom v jednom útoku počas dvoch majstrovských sezón Lokomotivu (2002,2003), ale stal sa aj jeho veľmi dobrým priateľom. Rodinným. „Sadli sme si povahovo i ľudsky. Ťažko sa to vysvetľuje, ľahko sa to cíti,“ hovorí v súčasnosti 40-ročný skúsený útočník Třinca. Spomeniete si na prvé stretnutie s Ivanom Tkačenkom?
Keď som prišiel do tímu Lokomotivu, Ivan ako mladík a odchovanec Jaroslavľu bojoval o miesto v zostave. Neušlo sa mu, no tréneri ho poslali rozohrať sa do Nižného Novgorodu, mužstvu, s ktorým sme sa stretli na prípravnom turnaji v Ufe. Ivan bol najlepším hráčom súpera, dal nám i nejaké góly – a onedlho ho tréner Vůjtek zavolal späť. Priradil ho na ľavé krídlo do môjho útoku, vpravo nastupoval Sergej Koroľov. Porozumeli sme si. Ako sa stali zo spoluhráčov aj blízki priatelia? Ste o osem rokov starší.
Časom sme zistili, že máme blízke názory, podobný pohľad na svet, príbuzné koníčky. Fungovala vzťahová chémia, povahovo sme si vyhovovali, takže sme sa začali navštevovať aj s rodinami, neskôr sme absolvovali i spoločné dovolenky. Moja manželka si porozumela s Ivanovou Marínou, aj po tom obrovskom nešťastí sú v kontakte. Ivan s Marínou tvorili veľmi pekný a milý pár. Vďaka Ivanovi som bližšie spoznal ruský život i zvyky, zoznámil ma s jeho viacerými priateľmi, jeho rovesníkmi. Nikdy nezabudnem, ako sme v zime pri mínus osemnástich stupňoch na dači grilovali šašliky. Zohrievala nás vodka, vonku bolo meter snehu. Udržiavali ste priateľstvo aj po vašom odchode z Jaroslavľa?
Samozrejme. S rodinami sme strávili spoločnú dovolenku v Chorvátsku i na Maldivách. Teraz dvojnásobne ľutujem, že som toto leto nešiel na dovolenku na grécky ostrov Korfu. Ivan tam prenajal tam dom, pozval aj nás. V tom termíne sme niečo mali, a tak sme sa dohodli, že sa určite stretneme o rok… Nabudúce už nebude. Keby sa to dalo vrátiť… Ako som sa mu chcel pochváliť, že som sa s Třincom stal majstrom českej extraligy a po dvoch ruských som na staré kolená získal aj český titul. Čo najviac charakterizovalo Ivana Leonidoviča?
Hoci zarábal veľa peňazí, ostal normálny pohodový chlapík. Optimista a pozitivista, držal sa pri zemi. Na pohrebe v Jaroslavli som sa opäť stretol asi s tridsiatimi našimi spoločnými priateľmi. V smútočnej debate pozvoľna prišla reč i na to, či mal niekto z nás s Váňom nejakú negatívnu skúsenosť. Nik si nespomenul, že by čo i len zo žartu s niekým vybabral. Vyznieva to možno cynicky, že sme sa takto pýtali pri jeho rakve. Potvrdili sme si, že sme prišli o vzácneho priateľa. Čo ste si pomysleli, keď ste sa dozvedeli o jeho veľkodušnej finančnej pomoci ťažko chorým deťom?
Nevedeli o tom ani jeho najbližší priatelia. Prekvapilo ma to, ale zasa – ani som sa veľmi nečudoval. Zapadá to do jeho profilu neskutočne dobrého človeka.