Nie a nie dať gól
Koketoval so zámorím, sezónu odohral v juniorskom tíme Belleville Bulls. Na majstrovstvách sveta 2008 do dvadsať rokov v Česku bol so štyrmi gólmi najlepším strelcom slovenskej reprezentácie a jeden z jej kľúčových hráčov. „V Nitre mám dva roky na to, aby som ukázal, čo vo mne je,“ vravel vtedy odhodlane.
Aj medzi mužmi začal sympaticky. V sezóne 2008/2009 zaznamenal sedemnásť gólov, pridal šestnásť asistencií – a dostal od trénera Jána Filca pozvánku do slovenskej reprezentácie. Pre mladíka motív ako hrom, ale aj skúška charakteru. Nie je veľa takých hráčov, ktorí si v prvej sezóne medzi mužmi oblečú najcennejší dres.
„Pekne sa na to spomína, no z toho nevyžijem. Nemyslím si ani, že by mi napršalo do nosa. Možno som si v podvedomí myslel, že sa mi nič nemôže stať, všetko je na veľmi dobrej ceste. Veril som tomu možno viac, než som mal,“ vraví Erik. Ba chvíľu sa hovorilo i o jeho prechode do bratislavského Slovana. „Pri rozhodovaní doliehalo na mňa veľa vplyvov. Napokon som sa rozhodol pokračovať v Nitre. Zavážilo i to, že prišiel tréner Peter Oremus,“ pripomína.
Hoci trochu za predchádzajúcou osobnou štatistikou zaostal, Oremus ho pochválil: „Splnil, čo som od neho vyžadoval. Bol pracovitý, hral spoľahlivo, bol som s ním spokojný. Verím, že o Erikovi ešte budeme počuť.“ Nitra sa dostala medzi najlepšie štyri tímy.
V ďalších dvoch sezónach však upadol do priemeru, ba aj nižšie. V aktuálnej v siedmich zápasoch vyšiel naprázdno, a tak ho Nitra poslala o súťaž nižšie – do prvoligových Piešťan.
„Trochu ma to prekvapilo i zaskočilo. Nečakal som to, ale i to patrí k hokeju. Prestalo sa mi dariť, nedával som góly, chýbali mi body. Keď vám to nejde, klesá i psychika,“ priznáva. Na minulú sezónu by najradšej zabudol.
„Takmer celú som odohral so zlomenou kostičkou v zápästí na ľavej ruke. V marci som sa podrobil operácii. Do mája som mal sadru, ani v ďalšom mesiaci som nemohol zaťažovať ruku naplno. Preto aj letná príprava bola všelijaká. Teraz to dobieham, trénujem viac. Verím, že z prvej ligy sa odrazím do nejakej kvalitnejšej súťaže – či už doma alebo v zahraničí,“ želá si ľavý krídelník.
Ústup po zlatom roku
Možno si spomeniete, ako oduševnene spievala slovenská dvadsiatka hymnu po nečakanom víťazstve nad USA vo štvrťfinále svetového šampionátu 2009 v Kanade. Partia okolo kapitána Marka Mertela skončila napokon štvrtá, patrila však k najpríjemnejším prekvapeniam podujatia.
Najšikovnejším mladíkom, ktorí hrali na Slovensku, otvorila cestu do extraligových tímov. Po Markovi siahli majstrovské Košice. Začiatok ako z veľkej knihy, nevšedná príležitosť, aká sa dostáva len najlepším. Pokračovanie sa však prinieslo zložitejší scenár. Mertel odohral v Košiciach jednu sezónu – a po zisku zlata začal ďalšiu v prvoligovom Bardejove.
„Čakal som, že dostanem viac príležitostí. Pribrzdilo ma tiež slepé črevo, dva mesiace som vynechal. Na zápasy play-off som sa vrátil, ročník som zakončil titulom. Košice ma poslali do Bardejova, odtiaľ som po jeden a pol sezóne prešiel do Trnavy,“ stručne približuje svoje pôsobiská.
Dôvod, prečo sa s ním Košice rozlúčili, naznačuje generálny manažér klubu Juraj Bakoš: „Marek je šikovný hokejista s výborným prehľadom v hre. V čase jeho pôsobenia v Košiciach v konkurencii, ktorá sa v tíme zišla, to chcelo od neho viac trpezlivosti a väčšej snahy zabojovať o miesto v mužstve.“
Mertel profesionálne podmienky vymenil za amatérske. „Dúfam, že v Trnave dlho nepobudnem, rád by som sa čo najskôr vrátil do najvyššej slovenskej súťaže. Musím sa viac obracať, pretože aj finančne je veľký rozdiel hrať extraligu v Košiciach a prvú ligu. Začal som študovať prvý ročník na bratislavskej Fakulte telesnej výchovy a športu, takže povinností mám dosť,“ zdôrazňuje.
„Rátame s tým, že Marka u nás zrejme dlho neudržíme. Sme radi, že k nám prišiel taký kvalitný hráč. V Trnave hral v žiackych rokoch, vrátil sa do známeho prostredia a odvádza nám dobré služby. Vážime si jeho prístup. Potenciál na extraligu určite má,“ konštatuje Richard Turaz, manažér trnavského klubu.
Keď Markovi pripomenieme štvrté miesto so slovenskou dvadsiatkou, ktorej v kabíne velil, razom ožije. „Na tie krásne zážitky budem rád spomínať celý život. Azda neostanú posledné v súvislosti s mojou hokejovou kariérou,“ dodá vážne.