„Veľa rokov sme o to bojovali,“ zneli prvé slová trénera Ladislava Horského v oslavnej atmosfére. V kabíne hrala dychovka, hráči sa nemohli dostať zo zajatia fanúšikov. Liga sa vtedy hrala na 44 kôl, dvanásť mužstiev sa navzájom stretlo štyrikrát (dvakrát doma i vonku). Slovan ťahal najmä elitný útok bratov Šťastných. Peter, Anton a Marián sa postarali o 103 z 215 gólov. Ani zvyšné dva útoky však neboli iba „údržbárske“.
Aj trojica mladíkov Dárius Rusnák, Ján Jaško a Marián Bezák (v tomto útoku nastupoval aj Dušan Pašek) dokázala v dôležitých momentoch strelecky zabrať. Väčšina domácich zápasov bola vypredaná, oficiálna kapacita hľadiska 11 100 často nestačila. Na vstupenky sa stálo vo fronte.
Foto: JÁN SÚKUP
Slovan odohral v majstrovskej sezóne viacero výnimočných zápasov. Vo Vítkoviciach prehrával tri minúty pred koncom 2:5, no vyrovnal. „Masér už odniesol do kabíny hokejky a keď dvaja z nás zlomili palicu, museli sme si ich na striedačke podávať,“ vysvetlil vtedajší kapitán tímu Milan Kužela.
V januári zdolali Bratislavčania doma Košice vysoko 12:6 a uspeli aj v marcovej odvete na súperovom ľade (7:2). „Lukáčovci nám nastražili zvláštnu pascu. Večer pred zápasom nás pozvali k najstaršiemu z bratov Imrovi upevňovať družbu medzi rodinami. Posedeli sme síce dlho do noci, ale jediným "chorým“ bol na druhý deň Vinco. Až po stretnutí sa nám priznali, že nás chceli pri upevňovaní družby unaviť a tak uhrať dobrý výsledok," zaspomínal si v autobiografii Peter Šťastný.
Foto: JÁN SÚKUP
Foto: JÁN SÚKUP
„Slovan je najlepší,“ spieval v hymne belasých spevák Karol Duchoň. V sezóne 1978/79 to platilo stopercentne.
Aj vonku uznali, že sme boli lepší
Kapitánom majstrovského Slovana Bratislava bol obranca Milan Kužela. Po tridsiatke akoby chytil druhý dych. Výborná sezóna mu vyniesla aj nomináciu na štvrté a posledné majstrovstvá sveta v kariére.
Kedy ste si uvedomili, že by Slovan mohol získať titul?
Istí sme si mohli byť až na konci. Liga bola vyrovnaná. Nebolo ničím výnimočným, keď ste zakopli s posledným. S Gottwaldovom, ktorý bol v tabuľke na chvoste, sme v 37. kole doma remizovali 3:3. Vedel na nás zahrať. Možno nám táto facka aj pomohla.
Kde bývalo najbúrlivejšie prostredie?
V Košiciach sme boli bratislavské ku…vy, v Čechách slovenskí klauni alebo dráteníci. Búrlivo bývalo v Plzni, Českých Budějoviciach a samozrejme v Jihlave. A ani Kladno nebolo prívetivé. Blbej Slovák, to sme počúvali často. Na ľad hádzali hliníkové päťhalierniky, človek sa na tom mohol zabiť. To sa robilo všade. Aj v Bratislave – nabehol som naň a zranil si rameno. Ale publikum vedelo aj uznať, že sme boli lepší. A na zápasy von cestovalo s nami veľa našich fanúšikov. Aj na Spartu či do Košíc. Potom sme ich vzali domov do vlaku, spali sme na lôžku po dvoch alebo na zemi.
Foto: JÁN SÚKUP
Na domáce zápasy chodievalo aj viacero umelcov…
Keď Karol Duchoň nemal niekde vystúpenie, bol kamarát najmä so staršími hráčmi. A chodilo veľa hercov. Pán Jarjabek, Bindas, Slávo Drozd, Ivan Krajíček, samozrejme Dibarbora. Po zápase prišli do kabíny. Oni mali vždy nárok.
Za aké peniaze sa vtedy hralo?
Za víťazstvo sme mali 400 korún v hrubom, za remízu polovicu. Prémie sa delili. Podľa toho, koľko hráč odohral. V Dimitrovke som dostal 1600 korún, keď bol dlhý mesiac. Ale nesťažovali sme sa.
Ale v Dimitrovke ste nepracovali…
Prvý rok áno. Aj s Milanom Lanom na železnici.
Kto delil prémie?
Tréner. A nebolo to vždy spravodlivé.
Prečo?
Jeden mesiac sme získali jedenásť bodov, keď sme päť zápasov vyhrali a jeden remizovali. Sprchoval som sa, keď som počul, ako hráči frflú, že za také peniaze nebudú hrať, radšej pár zápasov predajú. Tak som začal zisťovať, o čo ide. Spýtal som sa jedného, koľko dostal. On vraví, 1950 korún. To sa mi nepozdávalo, myslel som si, že je to iba záloha, čakal som dvakrát toľko. Šiel som si aj ja pre peniaze – 2950 korún. Ohradil som sa. Za celý tím mi chýbalo asi osemnásťtisíc korún. Nikdy sme ich nevideli. Sadli sme si spolu – Peter a Marián Šťastní, Jožo Bukovinský, ja – a dohodli sme sa, že ťaháme ďalej.
Spýtali ste sa na to trénera Horského?
Poslal ma niekam… Tým si to prakticky u mladých pokašľal, čo sa prejavilo v nasledujúcej sezóne.
Ako ste s trénerom vychádzali?
Neboli sme nejaké citlivky, ale niekedy hráčov urážal. Pre trénerov sme boli len materiál. Raz hodil na tréningu od zlosti čapicu o zem. Prerábať Šťastných? To vzdal. Tí si presilovku nacvičili sami.
Foto: JÁN SÚKUP
Aký bol vzťah medzi staršími a mladými hráčmi?
Museli počúvať. Tak to fungovalo vždy. Kto nemakal, mal smolu. Z duše som nenávidel, keď došli do mužstva nejaké protekčné deti. V kabíne sa dlho neohriali. Párkrát vyleteli za mantinel a išli inde.
Ktorý útočník sa najťažšie bránil?
Martinec z Pardubíc. Prirovnal by som ho k futbalistovi Lacovi Petrášovi. Štrikoval pukom medzi nohami a keď dal človek dolu hlavu, mohol ísť akurát na párky do bufetu. Martinec už bol aj s pukom fuč.
Šuplerovi sa o prvom útoku snívalo
Po Slovane sa dvakrát tešili z federálneho titulu Košičania a v roku 1992 sa k tejto dvojici pridal aj Trenčín. Prvého útoku Dukly v zložení Pálffy, Petrovický, Jánoš sa báli všetci súperi. Mladíci v žlto-červených dresoch zabávali tribúny a nik nevedel, ako ich zastaviť. „Pred začiatkom prípravy prišiel za nami tréner Šupler. Vraj sa mu snívalo, že by sme mali hrať spolu. Tak sme to vyskúšali. Už po treťom tréningu bolo jasné, že sme si sadli. Chrbát nám kryli Švehla s Holaňom. Hrať s takými spoluhráčmi bola paráda – góly sme strieľali s ľahkosťou,“ prezradil jeden z členov legendárneho útoku Branislav Jánoš.
Foto: JÁN SÚKUP
Dôležitým krokom v ceste za titulom bolo angažovanie Žigmunda Pálffyho z Nitry. „Všetci sme vedeli, že je to šikovný hráč s veľkým potenciálom. Ale netušili sme, čo všetko dokáže. Taký hráč sa narodí raz za 50 alebo 100 rokov. S Robom Petrovickým sme ho dobre poznali, no napriek tomu sme často otvárali ústa nad tým, čo urobil pred bránkou. Bol nevyspytateľný,“ opisuje Jánoš spoluhráča z útoku.
Keďže Dukla bola vojenský klub, časť hráčov bola na základnej vojenskej službe. S výnimkou prijímača však mali oveľa menej povinností ako bežní vojaci. „Pamätám si, že za Láďa Růžičku sa u nás zaviedli pre hokejistov špeciálne pravidlá. Keď sa sťažoval, že ho ráno budia a on potrebuje spať, presťahovali nás na iné poschodie. Potom povedal, že sa mu z vojenských nohavíc robia vyrážky, tak sme mohli nosiť tepláky. Mohol si to dovoliť. Aj vďaka nemu začali do Trenčína chodiť českí hráči radšej ako do Jihlavy a vzniklo silné mužstvo, ktoré neskôr získalo titul,“ vysvetľuje vtedajší kapitán Ľubomír Kolník.
Vhodený puk pribrzdil nápor Plzne
Foto: JÁN SÚKUP
Finálovú sériu proti Plzni odštartovali Trenčania jedným víťazstvom na ľade súpera. Zvládli aj tretí domáci duel a vo štvrtom mali majstrovský mečbal. Za stavu 1:1 strelil hosťujúci Kořínek gól, ale rozhodca Lípa ho pre dva puky na ľade neuznal. „V Plzni zvykli na ľad hádzať tenisové loptičky. U nás jeden z fanúšikov hodil puk. Neviem, či to urobil úmyselne, teraz je to už aj tak jedno. Rozhodcovia gól správne neuznali. Bol to asi rozhodujúci moment série,“ spomína Kolník.
Dukla vyhrala 5:3 a v meste mohli vypuknúť obrovské oslavy. „Také som už potom nezažil. Bola pre mňa veľká česť zdvihnúť nad hlavu majstrovskú trofej. V Trenčíne bol vtedy obrovský záujem o hokej. Štadión bol úplne plný. Nebolo vidieť, kde sú schody, ľudia vyseli na zábradlí a konštrukciách,“ dodal Kolník.
Pred majstrovskou sezónou nás tipovali na vypadnutie, spomína Hiadlovský
Vynikajúci kolektív a výborná atmosféra v kabíne. To je prvé, na čo si bývalý brankár a v súčasnosti tréner Vladimír Hiadlovský spomenie, keď sa ho spýtate na federálny titul Trenčína. Dukla v sezóne 1991/92 valcovala súperov, hoci pred jej začiatkom by to povedal málokto.
„Pred sezónou nás skoro každý odsudzoval na zostup. Mali sme dosť mladý káder, prvú formáciu vlastne tvorili dvadsaťroční chalani. Nik nám neveril,“ vysvetlila vtedajšia brankárska jednotka.
Pred historickým titulom i po ňom bol v Trenčíne prvou voľbou medzi žŕdkami Eduard Hartmann, v majstrovskom ročníku si však obliekal dres Brna. „V tíme som ostal spolu s mladým Ičom Murínom. Trojku nám vtedy robil Paľo Rybár. Bolo krásne sledovať z bránky spoluhráčov, ktorí hrali výborný hokej. Prvá päťka žiarila, zabávala divákov. Ostatní najmä bránili, bojovali a hrali zodpovedne pre kolektív,“ prezradil Hiadlovský.
Foto: JÁN SÚKUP
Zatiaľ čo väčšina brankárov sa počas zápasu plne sústredí na hokej a s okolím takmer nekomunikuje, Hiadlovský vedel kotrmelcom či rybičkou zabaviť vďačných divákov. „Mohol som si to dovoliť. Vládla pohoda, vyhrávali sme a divákom sa to páčilo,“ priznal. Tribúny v Trenčíne boli takmer vždy plné a počas play off praskali vo švíkoch. „Fanúšikovský boom odštartoval Láďa Růžička. Ľudia začali rozumieť hokeju, chodili na štadión a fandili.“
Dukla vyhrávala jeden zápas za druhým, ale za menom ich brankára by ste výborné štatistiky hľadali zbytočne. „V našich zápasoch vždy padalo veľa gólov. Trenčín bol známy ofenzívnym hokejom. Chlapci sa často riadili podľa hesla, ktoré povedal tuším Palo Richter: Kto sa vracia, neverí svojmu brankárovi. Napriek tomu som mal uľahčenú úlohu. Vedel som, že aj keď dostanem päť gólov, spoluhráči dajú sedem,“ dodáva Hiadlovský so smiechom.
Oslavy v Trenčíne nemali konca-kraja. Hiadlovský si ich však veľmi nevychutnal. Ešte pred play off sa sľúbil na turnaj starých pánov do Švajčiarska. „Bolo mi to veľmi ľúto, ale nechcel som porušiť sľub,“ priznal.
