Vo švédskej lige odohral takmer 400 stretnutí, v roku 1996 ho vo 4. kole draftoval Montreal. Hoci v NHL nikdy nehral, jednu sezónu strávil vo farmárskej AHL.
Napriek tomu, že štart na majstrovstvách sveta by pokojne mohol považovať za samozrejmosť, stále je to pre neho výnimočné podujatie. „Žiadna rutina. Stále som pred turnajom trochu nervózny. Keby to tak nebolo, môžem rovno ostať doma. Zatiaľ ma neteší len to, že som mimo súpisky,“ tvrdí s iskičkou v očiach sympatický útočník.
Na súpiske v čase včerajšieho tréningu síce nebol (figurovalo na nej len deväť útočníkov, šesť obrancov a dvaja brankári), no tréneri ho takmer iste dopíšu. Príchod najväčšej hviezdy Fransa Nielsena z New Yorku Islanders totiž padol, a tak dánska reprezentácia nemá príliš na koho čakať. „Chýbajú nám síce hráči z NHL, ale úlohy v tíme už máme podelené. Na to, aká sme malá krajina, máme v zámorí dosť hráčov, čo nás teší. Vlani sa predstavili na šampionáte piati a neuspeli sme. Odohrali sme zlý turnaj,“ vraví Staal.
V čom je najväčší rozdiel medzi dánskym tímom spred devätnástich rokov a súčasným? „Ďakujem, že ste mi pripomenuli, aký som starý,“ odpovie so smiechom a pokračuje: „Máme oveľa silnejší tím, ako keď som v reprezentácii začínal. Aj bez hráčov z NHL postavíme silné mužstvo s troma formáciami z kvalitných európskych súťaží. To, koľko máme momentálne hráčov v NHL, potvrdzuje, že v Dánsku správne pracujeme s mládežou.“
Dáni si v prvom zápase v Ostrave zmerajú sily so Slovákmi. Staal berie úlohu jemného outsidera a tlak presúva na súpera. „Chceme čo najlepšie odštartovať šampionát. Vieme, že príde veľa fanúšikov. Iste nebude v hľadisku osemtisíc Dánov (smiech). Slovensko je hokejový národ, tlak bude na jeho mužstve. Vieme, že tu máte kvalitný tím, ale my sústreďujeme sa seba. Musíme zahrať najlepšie, ako vieme. Dostať Slovákov dobrým vstupom pod tlak,“ naznačuje recept.
Pamätnému víťazstvu 6:0 z Kolína vôbec neprikladá význam. „To bolo pred piatimi rokmi. Treba ostať v prítomnosti. Oba tímy sú úplne inak poskladané,“ vysvetľuje skúsený hráč, ktorý strávil uplynulý ročník na netradičnej hokejovej adrese – v japonskom mužstve Tohoku Free Blades v ázijskej lige.
„Kontaktovali ma už v minulosti, ale vždy som odmietol. Minulé leto som si však povedal – prečo nie? Vyhrali sme ázijskú ligu a získal som množstvo životných skúseností. V súťaži sa hrá rýchlo, hoci prihrávky nie sú také kvalitné ako v Európe. Je milé sledovať, ako na sebe ázijskí hráči tvrdo pracujú, sú disciplinovaní a majú ambície. Hokej nie je v krajine extra populárny, s blížiacimi sa zimnými olympijskými hrami však jeho význam rastie. Úplne iní sú aj ľudia v hľadisku. Tešia sa z víťazstiev, sú vďační a zároveň nesmierne slušní. Chvíľu mi trvalo, kým som si zvykol, že hlasno nepovzbudzujú, nekričia a ani nebučia, keď hráte zle,“ rozpráva zážitky z Ázie.
Zabával sa na tom, že medzi nízkymi Japoncami patril aj so 182 cm k najvyšším. „Bola to nová skúsenosť. Ozaj sa mi to páčilo,“ usmeje sa a pridá skúsenosť, ktorá ho v Japonsku najviac prekvapila: „Keď som prišiel do Hachinohe, kde Tohoku hrávajú, čakalo ma na stanici celé mužstvo. V utorok v noci na stanici. To by sa asi inde nestalo. Bolo to od nich veľmi milé.“