Minulý týždeň do jeho portfólia pribudli hokejisti Slovenska. Absolvoval s nimi turnaj Slovakia Cup v Banskej Bystrici, ktorý presvedčivo vyhrali. „Za každým úspechom v kolektívnych športoch nájdete oduševnenú partiu. Zo žičlivej atmosféry v prostredí, ktoré som spoznával, som mal veľmi dobrý pocit,“ podotkne.
Tykáte si so športom? S ktorým najviac?
Celý môj doterajší život súvisí so športom. Od žiakov po dorast som hrával hokej za Topoľčany, paralelne som sa venoval aj tenisu. Nadobro ma zlákal, keď Československo v pamätnom finále v roku 1980 v Prahe vyhralo Davisov pohár. Vtedy v meste nebol tenisový klub ani dvorce. Pod vedením môjho otca sme ich vybudovali v akcii Z, počas dvojo prázdnin som tam brigádoval. Rýchlo som pochopil, že majster Slovenska zo mňa nebude, no v osemnástich som si začal robiť tenisovú licenciu a trénoval som deti. Postupne som viac trénoval než hral, až som sa stal trénerom.
Kto vás oslovil?
Dostal som ponuku z Piešťan a Nitry, prijal som piešťanskú. Vtedy tam bol šéftrénerom Tibor Macko, súčasný šéf Slovenského tenisového zväzu. Keďže s mojou aprobáciou ruský jazyk, občianska výchova som nevidel po roku 1989 veľkú budúcnosť, vyštudoval som aj psychológiu. Desať rokov som pôsobil ako poradenský psychológ v Banskej Bystrici a popri zamestnaní som pookrieval pri tenise. Mojimi prvými klientmi sa stali deti, ktoré som trénoval. Pri nich som získaval i prvé poznatky z mentálneho koučingu.
A naznačili vám, že to je cesta, po ktorej pôjdete?
V práci psychológa som hľadal novú inšpiráciu. Objavil som ju v skĺbení psychológie a športu. Začal som sa tomu naplno venovať aj preto, lebo na Slovensku šlo o nepokrytú oblasť. Bola to pre mňa výzva, ktorá stále trvá.
Prišla doba, keď špičkoví športovci potrebujú psychológa, resp. mentálneho kouča?
Vo vyspelom svete je to bežné. Ak športovec spolupracuje so psychológom, resp. mentálnym koučom, neznamená to, že má nejaký problém, ako to neraz vníma verejnosť. Tak ako kondičný tréner zdokonaľuje fyzickú prípravu zverenca, mentálny takisto môže posunúť jeho potenciál. Ak ho športovec využíva na deväťdesiat percent, tak tých desať percent môže pridať práve mentálny koučing. Preto ma oslovila napríklad snoubordistka Klaudia Medlová – aby som pomohol nádejnej športovkyni dostať z nej všetko, na čo má. To je jeden z dôvodov, prečo si špičkové tímy prizývajú k spolupráci aj mentálnych trénerov.
S kým ste začali vy?
S biatlonovou reprezentáciou – stal som sa členom realizačného tímu. Bolo to na báze dobrovoľnosti. Najčastejšie som bol v kontakte s Jankou Gerekovovu, Maťom Kazárom a Mirom Matiaškom. Zúčastnil som sa aj na svetovom šampionáte 2013 v Novom Meste na Morave.
Naznačíte, prečo Gereková zaostala za očakávaním pred rokom na zimnej olympiáde v Soči?
Zjednodušene – z premotivovanosti. Na svojej poslednej olympiáde veľmi túžila uspieť. Dala si vysoké ciele, avšak už v prvej disciplíne – rýchlostných pretekoch – netrafila tri terče, čo poznačilo aj jej ďalšie výkony, ba aj výsledky v pretekoch Svetového pohára po olympiáde. Vtedy sa v hlave dejú veci, ktoré je náročné mať pod kontrolou. V tejto sezóne Janka ukázala, že keď na seba netlačí, vie útočiť na popredné miesta, dosiahla najlepšie umiestennia v kariére. Maťo Kazár v Soči šiel na hranici svojho fyzického i psychického potenciálu.
Spolupracovali ste aj s Anastasiou Kuzminovou?
Nie, mala vlastný tím. Obdivoval som, ako sa perfektne vyrovnala s obrovským psychickým tlakom. Rýchlostné preteky vyhrala vo veľkom štýle, bola fantasticky pripravená. O tom by sa dala napísať štúdia.
Čo, prípadne kto vás priviedol k hokeju?
S istým hokejovým subjektom, s ktorým som spolupracoval, sme robili prezentáciu pre hokejový zväz. Bol na nej aj tréner Ernest Bokroš. Keď prevzal reprezentáciu do dvadsať rokov, oslovil ma, či by som neprišiel na sústredenie. Rád som prikývol. Odvtedy spolupracujeme.
Dvadsiatka hrávala skôr o záchranu než o medaily. Súvisela vaša práca s motiváciou k zápasom o záchranu?
Nie. Šlo o tri roviny: v prvej som mal uvoľniť napätie v tíme, pozitívne ho motivovať. V druhej som mal trénerom poradiť, ktorí hráči z potenciálnych náhradníkov sú mentálne najodolnejší. V tretej rovine som sa venoval hráčom, ktorí podľa trénerov mali na viac, no nepodávali očakávané výkony. Individuálnym prístupom som zisťoval, prečo to tak je, snažil som sa ich reštartovať. Inak, dopracoval som sa k poznaniu, že pre slovenskú mentalitu je niekedy prijateľnejšie hrať o záchranu než uspieť. Stáva sa, že aj samotní hráči sa na mňa obrátia.
Na nedávnom svetovom šampionáte hráčov do dvadsať rokov Slováci potešili fanúšikov i verejnosť nečakaným bronzom. Tréner Bokroš spomenul, že ste boli tímu k dispozícii, aj keď na diaľku. Je rozdiel vo vašom prístupe k mužstvu, keď sa hrá o udržanie a keď o medaily?
Vždy je to o motivácii. Pripomeniem, že Slováci začali šampionát vysokou prehrou 0:8 s Kanadou a ani nie po 24 hodinách nastúpili proti Fínsku, obhajcovi titulu. S trénermi sme si povedali nejaké veci. Víťazstvo nad Fínskom mužstvo obdivuhodne naštartovalo.
Bokrošovi zverenci v dôležitom štvrťfinále zdolali Čechov 3:0. Na všetkých úrovnaich sú to vždy prestížne zápasy. Čo ste poradili trénerom pred zápasom?
Aby namiesto slovka Česko hovorili najbližší súper. Ono sa to v hlave ukladá inak, médiá pripomínajú český komplex. Na dôležité hokejové bitky Česko – Slovensko nastupovali Slováci neraz premotivovaní, čo nebolo dobre. Premotivovanosť nie je nikdy dobrým radcom. Dôležité tiež bolo, že mladíci v príprave už v zámorí Čechov zdolali, takže mali určitú výhodu. A využili ju.
Hovorili ste aj s hráčmi?
(so smiechom) Áno, ale len v deň voľna. V deň zápasov museli odovzdať telefóny.
Považujete to správne, že realizačný tím im zakázal používať telefóny a tablety?
Túto prax zaviedol tréner Bokroš. Pýtal sa aj na môj názor. Podporil som ho, moderné komunikačné prostriedky oberajú o koncentráciu. Odstránil sa tak jeden rušivý vplyv.
Keď vás pozvali k mužskej reprezentácii na Slovakia Cup, zrazu začala dávať tradičným súperom Nemecku a Švajčiarsku góly – a turnaj hladko vyhrala. Čo ste zverencom Vladimíra Vůjtka poradili?
Hokejisti to zvládli bez môjho pričinenia. Potešil ma však záujem slovenskej reprezentácie o spoluprácu so mnou. Budem pri mužstve počas prípravných zápasov i na svetovom šampionáte. V Banskej Bystrici šlo o prvý krok. Zoznámili sme sa, vedia, kto som, spoznávame sa navzájom. S trénermi sme si nastavili určité veci. Vždy sa usilujem o to, aby vzťahy fungovali na vzájomnej dôvere. V mužstve i jeho zázemí vládla pohoda, žičlivá atmosféra a vysoká profesionalita, čo je sľubné východisko.