„Syn sa dal na hokej v štyroch rokoch. Neraz sa stalo, že som dcérku, mladšiu o štyri roky, ráno uložila do kočíka, vzala Denisov brankársky výstroj na rameno a ponáhľali sme sa na zimný štadión, aby stihol tréning. Najmenší ešte nemali vlastnú šatňu, preto si všetko, čo potrebovali, nosili so sebou,“ spomína mama Mirka na synove začiatky na kežmarskom ľade.
Buď skromný, nič nepodceň
Podotkne, že športové gény má skôr po otcovi.
„A pokojnú povahu po mne. Manžel už dve hodiny pred zápasom neobsedí, ja to až tak dramaticky neprežívam. Tešíme sa však spoločne,“ podotkne v súvislosti s ponocovaním pri sledovaní priamych prenosov zo stretnutí slovenskej reprezentácie do dvadsať rokov na svetovom šampionáte v kanadských mestách Montreal a Toronto.
Aj vďaka spoľahlivým výkonom jej brankára, najlepšieho hráča Bokrošovho výberu a najužitočnejšieho celého šampionátu (!), Slováci v elitnej spoločnosti najlepších získali cenný bronz.
„Denis krátky čas hrával v poli, no čoraz častejšie som ho videl, ako sa váľa v bránke. Vydržal v nej dodnes a veru si nepamätám, že by ho od chytania niečo odrádzalo. Videli sme, že sa v tom vidí, a tak sme ho v jeho záľube podporovali. Viem, čo je to stáť v bránke – ale vo futbalovej. Vydržal som do dorastu,“ vraví otec Miroslav.
„Denisovi som zdôrazňoval – ostávaj skromný, nepodceň ani jeden zápas, ani jednu situáciu. A ak dáš hokeju všetko, odvďačí sa ti. Hovorím mu to aj teraz, keď v drese Slovenska zažíva prvé väčšie úspechy. Samozrejme, máme veľkú radosť,“ podotkne Godla senior hrdo.
Zároveň pripomenie, že hokejový brankár v rodine nie je lacný špás: „V začiatkoch sme si pomohli aj pôžičkou. Každú druhú sezónu od dvanástich rokov nás synov koníček stál približne desaťtisíc eur.“
Hrával o kategóriu vyššie
Tvrdí, že syn napredoval prirodzene – až na to, že vždy hrával v tímoch o vekovú kategóriu vyššie – a spravidla patril k oporám.
„Viedol som ho v žiakoch od druhej triedy po deviatu. Potom prešiel do Spišskej Novej Vsi. Vynikal vo všetkých činnostiach, brankársky uňho všetko sadlo, ako má. Dovolím si povedať, že taký talent sa objaví raz za sto rokov, trochu mi pripomína legendárneho Vlada Dzurillu,“ približuje Milan Jankura.
„Na brankára má vhodnú povahu flegmatika. Je pokojný, psychicky vyrovnaný. Keď aj dostane gól, neznervóznie, nespanikári, snaží sa spoluhráčov povzbudiť,“ konštatuje tatko. „Tak pôsobí navonok, čo sa deje v jeho vnútri, vie najlepšie sám.“ Mamina sa pridá: „Keď ho poverím nejakými domácimi prácami, vždy súhlasne prikývne – áno, mamka – aj keď niekedy na ne pozabudne.“ Neodhovárala syna od brankárskeho postu, neobáva sa, keď sa ocitne v spŕške striel?
„Už som si zvykla. Klopem na drevo, no zatiaľ sa zranil pri hokejbale, ktorý tiež rád hráva – zašívali mu peru. Akurát som sa trochu obávala, keď po ôsmej triede odišiel do Spišskej Novej Vsi – a v hoteli býval sám. Zvládol to však v pohode.“
Martin Šiška, tréner dorastencov v Spišskej, to spontánne potvrdzuje: „Bol ešte deviatak a už chytal za dorast – a v pohode nám vychytal sezónu. Z bránky vytlačil o dva roky starších chalanov. Ako dorastenec už hral za juniorov, ba dostal aj príležitosť medzi mužmi. Spomínam si, že v Bardejove sme najmä jeho zásluhou vyhrali 1:0.“
Darček pre mamu
Vzápätí naznačí, čím si získal jeho dôveru: „Skromnosťou a pracovitosťou. Z toho ťaží, puky sa naňho lepia. Rýchlo sme zistili, že k nám prišiel kvalitný brankár. Ani vo vypätých situáciách sa nedal strhnúť hrou, do mužstva vniesol pokoj a istotu. Mne dával vnútorný pocit, že je oporou. Má to v sebe. Nečudo, že po ňom siahol bratislavský Slovan. Držím mu palce, neraz sa u nás zastaví, veď má odtiaľto frajerku. Ak nepoľaví, môže mať veľmi zaujímavú kariéru. To, čo teraz dosiahol na šampionáte, je niečo výnimočné.“
Rodičia sú však v prognózach opatrnejší. „V Slovane má možnosť posunúť sa ďalej. Sedieť v kabíne i trénovať s Mirom Šatanom bola pre Denisa veľká škola profesionalizmu. Tréner Ernest Bokroš ho vzal do dvadsiatky, dal mu dôveru. Syn sa mu ju snažil výkonmi vrátiť,“ prízvukuje otec Miro.
Pracovné povinnosti ho odvelili do Anglicka. Zápas o bronz so Švédskom som sledoval na internete. Síce trochu trhane, ale stálo to za to. Chlapci zahrali perfektne. Dúfam, že úspech Denisa povzbudí a bude sa snažiť ešte viac. Naposledy sme sa videli tuším v októbri, už sa neviem dočkať, kedy sa stretneme." Mama Mirka sa dívala a prežívala zápas o bronz v širšom rodinnom kruhu.
„Aj sme si od radosti poplakali. V noci nám gratulovali susedia, dostala som mnoho esemesiek. Nikdy doteraz sme neboli v centre pozornosti, ani Denis. Prekvapilo ma, ako sa tešil i aký bol pred médiami pohotový. Doteraz nikdy veľmi neprejavoval radosť. Keď jeho mužstvo vyhralo a jeho chválili, odbil to stručne: Vyšlo to. Pred odchodom na šampionát som mala narodeniny. Mama, donesiem ti darček, sľúbil. Na taký krásny, ako je medaila, som ani nepomyslela, aj keď je to jeho úspech.“
Čo mu doma navarí na privítanie? „Ani neviem, kedy sa ukáže doma, hneď sa má pripojiť k mužstvu Slovana. Má rád stejky, tak mu ich pripravím, keď príde.“