„Je to krásna odmena za všetko, čo sme doteraz pre hokej urobili a obetovali. Prežívame obrovskú eufóriu,“ tvrdí Samuel Petráš. Na šampionáte síce nebodoval, no odvádzal cenné služby v oslabeniach. V nich boli Slováci druhí najlepší na turnaji.
Pred zápasom so Švédmi (4:2) mali Slováci minimum času na oddych. Ako ste sa na súboj o bronz pripravovali?
Keď nám semifinále s Kanadou nevyšlo, povedali sme si, že chceme aspoň bronz. Túžili sme po ňom viac ako Švédi. Aj to rozhodlo.
Ktoré boli kľúčové okamihy zápasu?
Zápas sa zlomil asi po faule na Paťa Koyša v závere druhej tretiny, po ktorom dostal Švéd trest na päť minút a do konca zápasu. Presilovku sme využili a vedenie sme udržali až do konca.
Ako ste si užívali prvé chvíle po stretnutí?
Počúvať hymnu s medailou na krku… To sa ani nedá opísať. Ešte si plne neuvedomujeme, čo sme dosiahli. Získali sme bronz na juniorských majstrovstvách sveta!
Užili ste si oslavy?
Tiež boli neopísateľné. Treba to zažiť na vlastnej koži. Emócie sú v takých chvíľach obrovské. Radosť a eufória, že sme dokázali niečo veľké… Navyše, pred plným hľadiskom, ktoré nás povzbudzovalo. Výhru sme oslavovali, oslavujeme a asi ešte aj dlho budeme (smiech). Takýto úspech a v takejto partii si treba ozaj užiť. Veľmi si to vážime.
Vy ste si vraj so spoluhráčmi ani nepripili…
Nemôžem piť pre problémy s pankreasom. Takže som ešte alkohol nikdy nepil. Len som chalanov podporoval. Bolo zábavné ich sledovať, užíval som si to s nimi aj bez alkoholu.
Kedy sa vám podarilo zaspať?
Okolo tretej alebo štvrtej ráno. V izbe som býval s Robom Lantošim. Veľmi dlho sme sa rozprávali a spracovávali, čo sme práve prežili. Keď sme videli na internete množstvo fotiek a videí, tak nás pohlcovali nové a nové emócie. Boli sme takí nabudení, že sme nevedeli zaspať.
Počas šampionátu pôsobil tím sebavedomo. Z čoho tá dôvera vo vlastné sily pramenila?
Celý realizačný tím bol pozitívny. Prvá prehra s Kanadou nás nerozhádzala. Zbabraný zápas sme hodili za hlavu a vraveli si, že ďalší sa začína opäť od nula nula. To nás posúvalo vpred.
Čo hovoríte na výkony Denisa Godlu?
Nebyť jeho, asi by sa nám čosi takéto nepodarilo. Počas celého turnaja chytal fantasticky a bol obrovskou oporou. Sme mu za to veľmi vďační. Veľakrát nás podržal v kľúčových okamihoch a aj vďaka tomu sme mohli vyhrať nad silnými súpermi.
Bodovo mužstvo ťahal najmä kapitán Martin Réway. Čo znamenal pre tím?
Potvrdil, ako je pre nás dôležitý. Maťo je veľmi šikovný hokejista a aj fajn chalan do partie.
Dve päťky sa starali najmä o ofenzívu, dve mali defenzívne úlohy. Chválili vás chalani za hru v oslabeniach?
Všetci si to cenili, tréneri aj spoluhráči. Sme radi, že sme pomohli tímu takýmto spôsobom, aj keď sme nestrieľali góly. Niektorí hráči chodia na presilovky, iní na oslabenia. Každý vie, aká je jeho pozícia a úloha. Prijal ju a preto sme boli úspešní.
Kedy ste prežívali najťažší okamih na turnaji?
Možno hneď po prvom zápase. Museli sme sa čo najrýchlejšie pozbierať z ťažkej facky od Kanady. Ísť ďalej a zabudnúť na to. Možno bola pre nás tá facka aj dobrá.
Kam povedú vaše prvé kroky na Slovensku?
Za rodičmi, bratom a priateľkou. Potom si ešte musíme užiť to, ako nám doma fandili ľudia. Kde budem pôsobiť, to zatiaľ neviem. Je to práca pre agenta a manažérov.
Cítili ste v Kanade eufóriu, ktorá zavládla na Slovensku?
Veľmi. Ľudia nám písali nielen vtedy, keď sa vyhrávalo, ale aj po prehrách. Že nám držia palce a nič sa nestalo. Je to krásny pocit, keď vám fandia aj ľudia, ktorí nie sú v hokeji zainteresovaní, ale baví ich a užívajú si to spolu s vami.
Koľko esemesiek vám prišlo po zisku bronzu?
To si netrúfam odhadnúť. Večer pred semifinále sme odovzdali telefóny a keď nám ich po zápase o bronz vrátili, tak všetky pípali nesmierne dlho. Určite dlhšie než polhodinu. Na niektoré správy ešte stále odpisujem.