„Bolo to ako v rozprávke. A keby ten záver bol ešte o niečo krajší…“ Na chvíľku sa príjemný a zhovorčivý spoločník odmlčal. „Ale aj štvrté miesto je veľký úspech,“ zdôraznil vzápätí z domu rodiny z amerického mesta Erie, kde žije a oblieka dres juniorského mužstva Otters v Ontárijskej hokejovej lige.
Už ste si uvedomili, čo ste dosiahli?
Ale áno. Podľa toho, koľko všelijakých pozdravov a gratulácií od známych i neznámych dostalo mužstvo i ja počas šampionátu i po jeho skončení, som si uvedomil, že štvrtým miestom sme spravili dieru do sveta. Po stretnutí o bronz prevládalo sklamanie, no keď som si po rozlúčke s chalanmi utriedil myšlienky, vyšlo mi, že sme dosiahli výborný výsledok.
Posilnil vašu pozíciu v tíme?
Akože som väčšia hviezda, než keď som odchádzal na šampionát? Ani náhodou. Tu sa nik nedíva, čo bolo, ale čo je a bude. Preto musím ešte viac makať. Je to zvláštne, no ocitol som sa v ťažšej situácii než počas majstrovstiev sveta.
V čom?
Tam sa od nás veľa nečakalo. Po trošku komplikovanom návrate – v Detroite zrušili môj let pre snehovú búrku, ostal som tam spať v hoteli a na druhý deň skoro ráno som letel do Erie. Na ďalší deň som s tímom cestoval na dva zápasy. A – dostal som v nich jedenásť gólov… Hneď som vytriezvel. Prvý zápas sme vyhrali 6:5 po samostatných nájazdoch – aspoň že tie penalty som vychytal! – druhý sme prehrali 3:6. Po ňom som dostal od trénera tri dni voľna. Odpočívam doma.
Ako vás privítala rodina, u ktorej bývate? Nevyčítala vám, že ste sa podpísali pod vyradenie reprezentácie USA?
Naopak, všetci mi gratulovali, milo ma privítali. Boli veľmi šťastní, povedali mi, že mi držali palce.
**A čo dvaja spolubývajúci? **
Sú to spoluhráči Zack Torquato a Luke Gazdic. Oboch už draftovali: prvého Detroit, druhého Dallas. Takže veľmi vyskakovať nemôžem. Akurát ma prekvapilo, že keď tento týždeň hral Detroit v Dallase, veľmi ich to nevzrušovalo.
Ako zareagovalo na vaše výkony vedenie klubu?
Podľa toho, čo mi spoluhráči hovorili, vedenie klubu i niektorí chalani v malej miestnôstke, kde máme plazmový televízor, pozerali prenosy na TSN a držali mi palce. Akurát s dvoma spoluhráčmi sme sa trochu naťahovali, kto je lepší – či Slovensko alebo USA. Uzemnil som ich stručne: päť-tri. Takým pomerom sme vyhrali. To bol najsilnejší argument, cha-cha.
Pred rokom ste sa do nominácie slovenskej dvadsiatky na svetový šampionát nedostali. Nemrzelo vás to?
Koho by to nemrzelo? Prišiel som do prípravného kempu, no niekde sa zatúlal môj výstroj. Dostal som ho v Púchove deň pred prípravným stretnutím proti Rusku. Inkasoval som v ňom päť gólov, do konečného výberu som sa nezmestil. Smútil som, no aspoň som bol na Vianoce doma. A povedal som si, že o rok už v nominácii budem a ukážem, že viem chytať.
To ste si tak verili? Teraz ste v príprave dostali od Kanady sedem gólov, k mužstvu, ktorého väčšinu tvorili hráči z extraligovej dvadsiatky, ste sa pripojili až v zámorí, Neobávali ste sa, že sa zopakuje vlaňajšok?
To bola trochu iná situácia. V lete som absolvoval s mužstvom dvojtýždňový kemp. Pravidelne som nastupoval v kvalitnej juniorskej súťaži, kde pôsobili niektoré začínajúce hviezdy, aj útočník John Tavares či obranca Subban. Mal som najväčšie skúsenosti z úzkych klzísk. Akurát sme so Zdenom Kotvanom súperili o to, kto bude jednotka a kto dvojka. Zdena som striedal v prvom prípravnom zápase proti Česku – a odvtedy som začínal zápasy spravidla ja.
Brankár je najdôležitejší post v tíme. Slovenský sa formoval v púchovskej dvadsiatke, vy ste boli v ňom takmer nováčikom. Stačili dva prípravné zápasy na zohratie sa s obranou? Ako ste ju dirigovali?
Niektoré situácie boli nové pre mňa i spoluhráčov. Dohodol som sa s nimi na dôležitých maličkostich – že im budem kričať pokyny podľa vzniknutej situácie. To bežne robí každý brankár. Upozornil som ich, že zvyknem hrať s pukom i za bránkou – zastavujem ho a rozohrávam, ako je to v zámorí. Súčinnosť sa zlepšovala od zápasu k zápasu.
Ktorý zápas bol pre vás na šampionáte najťažší?
(po chvíľke rozmýšľania) Proti Američanom. Najnáročnejší i najhektickejší. A najkrajší. Na tú opojnú radosť nikdy nezabudnem. Neuveríte, ale proti Američanom som bol presvedčený, že vyhráme.
Prečo?
Nemám rád, keď nás vopred odpisujú. Už pred šampionátom som povedal, že nedovolím, aby sme hrali o záchranu. Takí slabí predsa nie sme. A opäť to vyšlo!
A čo stretnutie v skupine proti Fínsku? Slováci ho vyhrali až po samostatných nájazdoch…
Zaslúžene, lebo sme boli lepší, veď sme ich aj prestrieľali. Keď som videl, ako Fínom odskakujú puky, hovoril som si, že by nebolo spravodlivé, keby sme s nimi vypadli. Našťastie, dva z troch nájazdov som chytil, naši premenili dva – a postúpili sme.
Považovali by ste za spravodlivé, keby Slovensko vyhralo v semifinále nad Švédskom?
Hmmm… Nemusí vždy vyhrať ten, kto má prevahu. Švédi nás v tretej tretine zlomili tromi gólmi za päť minút. Niet o čom diskutovať.
Vytiahnete najsilnejší zážitok?
Úžasná radosť po víťazstvách i zo štvrtého miesta sa zlieva do jedného silného zážitku – aj so spievaním slovenskej hymny.
Nezabudli ste v zámorí text?
Niééé! A keď mi nejaké slovíčko vypadlo, chalani mi pomohli.
Podľa viacerých ste patrili v kabíne k lídrom i k zabávačom. Brankári sa pred stretnutím spravidla sústreďujú osamote. Nevyrušilo vás z koncentrácie povzbudzovanie ostatných?
Nezvyknem sa uzavrieť do seba, na koncentráciu mi stačí chvíľka. Mám rád, keď kabína žije, je v nej dobrá nálada a zdravé odhodlanie pobiť sa o víťazstvo.
**Po úspešnom juniorskom šampionáte viacerí mladíci sľubne naštartovali svoju kariéru. O čo ste k vysnívanej NHL bližšie než pred šampionátom v Ottawe? **
(so srdečným smiechom) Keď budem chytať tak ako v predchádzajúcich dvoch zápasoch, tak asi NHL nepriblížim. NHL… To je pre mňa ešte veľmi, veľmi vzdialená méta. Iste, do zámoria sa odišiel v sedemnástich, lebo som chcel urobiť všetko pre to, aby som sa do NHL niekedy dostal. Možno som k nej o málilinko bližšie tým, že si ma všímali viacerí skauti. Pre mňa to znamená jediné – vysokú stabilitu výkonnosti. Nemôžem striedať dobré zápasy so slabými. Len dobré s lepšími. Zistil som, že musím byť aj oveľa odolnejší.
Voči čomu a komu?
Napríklad aj voči rozhodcom. Nechajte, dopoviem skúsenosť z nedávneho zápasu. Keď som sa sťažoval, že súperi dlho dorážali puk, ktorý som mal pod sebou, spýtali sa ma, kde vraj boli moji obrancovia, keď to dovolili? Neraz uznajú aj gól nohou a povedia, že ho autor dal hokejkou. Je tu trochu iný štýl hokeja. Beriem to tak, že všetko zlé je na niečo dobré.
Očakávate draft s väčším napätím? Sledujete vaše umiestnenie v rebríčkoch? Ste osemnásty medzi brankármi v Severnej Amerike…
Sledujem, ale ťažkú hlavu si z toho nerobím. Ide o prognózy, realita bude možno iná. Vlani som figuroval tiež vo všelijakých rebríčkoch – a nesiahol po mne nik. Draft bude možno zaujímavý pre viacerých Slovákov. Nechám sa prekvapiť.
Máte v NHL obľúbený klub?
Nemám. Ale ak by som si mohol vybrať, tak taký, kde je teplo.
Máte brankársky vzor?
Nemám. Najlepších si však pozorne všímam.
Za veľkým hokejom ste sa vybrali z Jarovníc, dedinky, ktorú pred vyše desiatimi rokmi postihli veľké záplavy. Pamätáte sa na to?
Pamätám sa, že vtedy sme bol s rodičmi na dovolenke v zahraničí. Večer sa do správ dostala aj pohroma z Jarovníc – a na obrazovke sme videli našu babku, ako plače. Mala šťastie v nešťastí, voda jej vzala časť záhrady.
Kedy ste sa utvrdili v presvedčení, že chcete byť hokejovým brankárom?
S hokejom som začínal na ulici – a na rozdiel od futbalu ma to ťahalo do bránky. Mal som také zvláštne cítenie, že by mi to mohlo vyhovovať. Keď som mal deväť rokov, otec mi kúpil v prešovskom Tescu prvú vážnejšiu brankársku hokejku. Odvtedy bolo rozhodnuté.
Chodíte v Erie aj do školy?
Nie. Prvý rok som navštevoval, ale doma mi to nechceli uznať. Som v treťom ročníku športového gymnázia v Bratislave, mám individuálny študijný plán. Maturita je mimo hokeja hlavná priorita. V lete ma čakajú ďalšie skúšky.
Kedy prídete na Slovensko?
Dúfam, že čo najneskôr. Zatiaľ to máme dobre rozbehnuté na postup do play off. A v ňom by sme chceli ísť čo najďalej.