Hviezdny tím Kanady však trápil viac, než by ktokoľvek čakal a obrovský favorit strhol víťazstvo (3:2) v dôležitom stretnutí na svoju stranu až v tretej tretine.
Vyhlásili ho i za tretiu hviezdu duelu. „Sú to príjemné spomienky. Bol to rozhodne nasledovanejší zápas v mojej kariére,“ priznáva 45-ročný Bratislavčan. Ostal pri hokeji a venuje sa brankárom.
Ako sa vám pozdávajú výkony európskeho tímu na aktuálnom Svetovom pohári?
Pondelňajší zápas s Českom som videl od druhej tretiny, lebo večer sme mali ešte tréning. Výkon Európanov sa mi páčil. Pozdáva sa mi aj samotná myšlienka zmiešaného tímu. Mnohí fanúšikovia sa sťažujú, že tam nie je Slovensko – je to síce smutné, ale je to fakt, s ktorým nič nespravíme. Treba uznať, že zápasy Európy majú úroveň, čím nechcem povedať, že keby tam hrali Slováci alebo Švajčiari, tak by to úroveň nemalo. No ľudia z NHL, ktorí tento systém vymysleli, presne vedia, čo robia a prečo sa takto rozhodli.
Ako bývalý brankár si určite najviac všímate výkony brankárov. Čo hovoríte na Jaroslava Haláka?
Jaro opäť potvrdil, že keď mu trochu tečie do topánok a tvrdia o ňom, že mu chýba výkonnosť, tak znova a znova presvedčí, že patrí do NHL. Keď je zdravotne stopercentne v poriadku, tak sa na neho dá spoľahnúť a patrí medzi najlepších. Brankári to však nikdy nemajú jednoduché. Aj včera ráno na tréningu mi už ľudia, ktorí zápas ani nevideli, hovorili, že Mrázek aj Jaro mohli chytiť aspoň po jednom góle. Len som sa pousmial… Brankári sú totiž vždy na vine. Mrázek chytil azda sto gólov. Samozrejme, v televízii vám potom ukážu ten jeden blbý, čo dostal. Brankári šli v ostatných rokoch výkonnostne veľmi hore a keď majú útočníci problém streliť gól, vždy sa to rieši len reštrikciami brankárskeho výstroja. Neviem, či im teraz zase odrežú kus z vyrážačky alebo budú chytať bez masky (smiech).
Poznáte Haláka aj osobne?
Jasné. Jaro so mnou kedysi trénoval v Trnave, aj letnú prípravu sme si voľakedy robili spolu. Síce som ho dlhšie nevidel, ale vychádzame spolu veľmi dobre. Keď niekedy v noci dávajú zápas Islanders v televízii, tak si ho kvôli nemu pozriem. Mám ho rád.
Čo na neho prezradíte?
Keď sa hovorí, že brankári sú trochu iní ako ostatní, tak on je ešte inakší (smiech). Ešte viac vybočuje z davu. Je neuveriteľne súťaživý. Keď sme voľakedy hrávali v lete v rámci prípravy futbal traja na troch, nemohol prehrať. Brankári majú rýchle nohy, takže sme boli celkom dobrí, ale on jednoducho nedovolil, aby sme prehrali. Ani my, jeho spoluhráči, sme si nemohli dovoliť v niečom popustiť. Bol ochotný skočiť aj do drôteného plotu, aby šla lopta rýchlo späť do hry. No je to aj celkom prirodzené, veď každý športuje preto, aby vyhrával. A my brankári sme akoby individuálny šport v kolektívnom. Nech si ľudia hovoria, čo chcú, Jaro je výborný brankár! Že mu nevyšla jedna olympiáda, to sa stane aj najlepším. Keby na to nemal, tak nie je už roky v NHL a nezarába také peniaze, ako mu v Islanders dali.
Pred turnajom sa dosť rozoberalo, či bude stíhať vysoké tempo skúsený obranca Zdeno Chára. Ako hodnotíte jeho a zvyšných slovenských hráčov v tíme Európy?
Je to také tradičné slovenské podceňovanie toho, čo doma máme. V zámorí o tom špekulujú každý rok a Zdeno vždy potvrdí, že na to stále má. Rovnaké to teraz bolo aj s Jarom – mnohí písali, že Európa má najslabšiu jednotku na turnaji. A vidíte, ako to vyzerá teraz po dvoch odohraných zápasoch. Späť k Zdenovi – k spoľahlivým výkonom pridal aj gól, čo sa od obrancu až tak nečaká, hrá presilovky a nič vážne nepokazil. Prípravné zápasy sú o príprave, tam sa body nepočítajú, hodnotí sa až po turnaji. Všetci slovenskí hráči sú viditeľní a hrajú dobre. Veď na nich je celý tím postavený – a na Švajčiaroch. Mužstvu to zatiaľ klape a stať sa už môže čokoľvek. V semifinále, kam by sa už malo dostať, to bude o jednom zápase.
Neprekvapil vás ani jednoznačný priebeh prvého stretnutia s USA?
Po tých rokoch v hokeji ma už neprekvapí nič. Keď nie sú slovenskí hokejisti v pozícii favorita, vždy hrajú lepšie. Teraz bola Európa podľa všetkých outsider a hráčom to vyhovovalo. Naopak, domáce majstrovstvá sveta či turnaje, pred ktorými sme mali priveľké očakávania a na hráčov bol veľký tlak, dopadli sklamaním. Toto sú profesionáli a vždy hrajú naplno. Raz to vyjde lepšie, inokedy horšie. Rozhodne to nie sú žiadni začiatočníci. Časť mužstva je v najlepších rokoch, niektorí sú už takpovediac starší páni, ale stále presne vedia, čo majú robiť. Američania sú silní, majú obrovskú kvalitu a v príprave zdolali aj Kanadu a asi im to veľmi nepomohlo. Takýto turnaj je vždy tak trochu aj o šťastí. Čo chýbalo v noci na utorok mladým zámorským hráčom do 23 rokov, aby vyhrali nad Ruskom a vyradili ich z turnaja? Zlomilo sa to na jednej žŕdke… To je na hokeji najkrajšie, že zápas sa môže úplne otočiť za pár sekúnd.
Pripomínajú vám fanúšikovia v čase Svetového pohára vaše vystúpenie spred dvadsiatich rokov?
Samozrejme, najmä mladí chalani na tréningoch sú zvedaví. Niektorí si zo mňa aj strieľajú. Vždy im odvetím, že v tom čase ešte zďaleka neboli ani na pláne (smiech). Motivujem ich tým, že keď som na takom turnaji mohol chytať ja, prečo by sa to raz nemohlo podariť aj im.
Aké sú vaše spomienky na turnaj?
Zápas s Kanadou bol rozhodne nasledovanejší v mojej kariére. Bol to výborný turnaj, hrali na ňom najlepší hráči na svete! Žiadne turnaje či zápasy neskôr v mojej kariére sa už tomu nevyrovnali. Mám síce tituly so Slovanom aj z Maďarska a Slovinska, ale to si už nepamätá nik. Niektoré momenty zo zápasu s Kanadou si človek pamätá na celý život. Dvakrát som stretnutie videl aj na videu, pred rokom mi to nahrali na kľúč študenti, ktorých som trénoval. Pozrel som si to – všetci dobre vieme, ako a prečo to tak dopadlo. Sú to krásne spomienky, dá sa na to pozerať, i keď v bránke vyzeráme v porovnaní so súčasnosťou veľmi smiešne.
Foto: Ján Súkup
Máte ťažké srdce na rozhodcov?
Jasné, že vtedy museli Kanadu trochu potlačiť. Keby prehrala, možno by sa nedostala do play off, a to by bol asi koniec turnaja. Možno si pamätáte, že keď vyhrali Kanadský pohár Rusi, tak im ani nedali trofej. No rozhodcovia to robili šikovne, aby to príliš nebilo do očí. Nikdy sme sa však nevyhovárali na rozhodcov a to nechcem ani teraz. Jednoducho sme mali vyhrať a hotovo. Mali by ste sa na to opýtať trénera Golonku, ten by vám to povedal na plnú hubu (smiech).
Ktorý moment vám utkvel v pamäti najviac?
Žiaden konkrétny moment zo zápasu – mali sme v ňom kus šťastia i smoly – skôr je to myšlienka, že ak poskladáte kvalitné mužstvo a dlhší čas sa spolu pripravujete, môžete dosiahnuť aj výsledky. Vtedy sme boli väčšina mužstva z extraligy a hanbu sme si nespravili. Dnes to u nás takto vôbec nefunguje, ani v mládeži. Stále sa vymýšľajú nové súťaže, chlapci sa nemôžu ostaršovať, ale hrajú s rovesníkmi. Tvrdím, že najlepší musia hrať spolu, len tak sa niekam posunú. Aj očakávania fanúšikov sú teraz iné – každý by chcel, aby chalani pravidelne nosili domov medaily z majstrovstiev sveta. No hráči sú unavení, hrajú priveľa zápasov. Voľakedy sme ich odohrali štyridsať v lige a aj s reprezentačnými štartmi ich bolo okolo šesťdesiat. Teraz je ich toľko len v lige, play off sa hrá na štyri víťazstvá a je to ťažšie. Uživia sa plnohodnotne aj dvaja brankári, čo voľakedy nebolo zvykom.
Čo ste si priniesli na pamiatku?
Len spomienky. Vtedy sa nerozdávali žiadne špeciálne ceny pre najlepších hráčov. To len u nás dávame deťom medaily pomaly aj za päťdesiate miesto, len aby niečo mali. Keď niekedy vidím v šatni diplomy za dvanáste priečky, je to smiešne. Nikoho predsa nezaujíma nič iné ako víťazstvo. Samozrejme, nejaké veci som si v zámorí vtedy kúpil, ale už je to tak dávno, že si ani nepamätám, čo presne. Na nejaké suveníry ani nebol veľmi čas. Nehralo sa na jednom mieste ako teraz, lietali sme z jedného mesta do druhého. Len na záver sme strávili asi štyri dni v New Yorku a tam sme trochu pochodili mesto.
Ako ste reagovali, keď ste sa dozvedeli, že proti Kanade pôjdete do bránky?
Bol som v pohode. Ráno na rozkorčuľovaní mi to vravel asistent Žiška. Nezaskočilo ma to, veď na to som na Svetový pohár šiel. Aj príprava mi dávala nádej, keďže sme v nej vyhrali jediný zápas s Nemeckom, práve keď som chytal ja. Turnaj začal Jaro Dragan, prehrali sme s Rusmi, v ďalšom stretnutí som dostal šancu ja. Mne zápas vyšiel, chytal som aj ďalší s Američanmi a už nebolo čo riešiť. Dnes sú brankári často vystresovaní, chceli by vedieť pomaly dva týždne dopredu, kedy budú chytať, aby sa mohli pripraviť. Ale ako? Vyspím sa, najem, idem sa pobaliť a na zápas. Hokej má byť zábava a zápas vyvrcholenie celého úsilia. Dnes je mnoho tréningových brankárov, ktorí potom po zápase hľadajú rôzne výhovorky – tupé korčule, zlá hokejka, mäkký ľad, posunutá bránka. Nezačínajú od seba. V zámorí mi pomohlo, že som videl prvý zápas zo striedačky a presne vedel, čo ma čaká. Atmosféra nás však nemohla zaskočiť, veď aj vo federálnej lige chodilo na zápasy 10 000 ľudí. Kanaďania navyše fandia odlišne, neskandujú. Bral som to ako svoju robotu.
Nedávno ste si zachytali v rozlúčkovom zápase Ľubomíra Višňovského. Zaspomínali ste si aj tam na Svetový pohár?
Jasné, bolo to fajn, nasmiali sme sa a zabavili. S niektorými chlapcami sme sa nevideli azda aj pätnásť rokov… S inými, najmä z Bratislavy, sa míňame občas aj každý druhý deň na zimáku. Len výstroj mi bol akýsi priveľký. Po rozcvičke som to musel trošku meniť. No zvládol som to a odstál som si v bránke to, čo som sľúbil. Takže som bol spokojný.
Čomu sa venujete v súčasnosti?
Trénujem brankárov v troch bratislavských kluboch – HOBA, Petržalka, Lamač a v pondelok som bol prvýkrát aj na tréningu druholigového HC Bratislava. Tam budem asistent trénera. Mám toho dosť a stále sa motám najmä okolo hokeja. Hneď po skončení kariéry som sa začal venovať trénovaniu – nielen brankárov, ale aj klubov. No posledné štyri roky sa venujem už len brankárom. Vyhovuje mi to tak viac.
Dá sa trénovaním brankárov na Slovensku uživiť?
Ťažko povedať. V niektorých kluboch áno, inde určite nie. Ja mám toho naskladaného viac a som spokojný. Mám aj inú robotu, chodím pomáhať chalanom do jednej SBS-ky, keď potrebujú – ale to najmä počas mimohokejových mesiacov. Teraz, keď sa začala sezóna, tak na to dva-tri mesiace nebudem mať vôbec čas. Keď mám voľno, rád zájdem na chalupu. Tam si ideálne oddýchnem. Teraz som bol dva týždne v Nórsku na rybách, len v nedeľu som sa vrátil. Tiež výborný oddych.
Aký najväčší úlovok ste si doniesli?
Ja som nechytal, nie som totiž rybár. Len som si vychutnával prírodu, pohodu a oddychoval. Chalani mali plno pekných kusov – aj cez desať kíl či dĺžku meter desať – a bolo ich ozaj dosť.