„Môžem hrať v kvalitnejšej súťaži, ale v banke budem mať o polovicu menej peňazí,“ konštatuje 29-ročný rodák z Nitry.
Prečo ste sa rozhodli prijať ponuku z Anglicka?
Prvé slovo, ktoré mi napadne, je stabilita. Mesiac dozadu som odmietol ponuku z Nottinghamu. Vtedy som si hovoril, že na anglickú ligu mám ešte čas. Začal som sa o ňu zaujímať a bývalí spoluhráči si ju pochvaľovali. Ľudia z klubu mi volali každý deň a ich záujem ma presvedčil. Dôležité je, že platy chodia vždy načas.
Záujem z iných súťaží o vaše služby nebol?
Ponuky boli a sú. V zmluve mám klauzulu, že v prípade lepšej ponuky môžem odísť. Aktuálne debatujem aj s rodnou Nitrou. Hrať doma je lákadlo. V mojom veku je to najmä o peniazoch. Reštart vážnej kariéry mi už nehrozí. Na hokej sa pozerám pragmaticky.
Čo viete o anglickej súťaži EIHL?
V prvom rade ma prekvapilo, že pár hodín po podpise zmluvy mi volali kamaráti Ivan Čiernik či Branislav Mezei, ktorí sa dozvedeli o mojom angažmáne. Na dobrej úrovni tam funguje marketing. Ihneď chceli, aby som si utvoril konto na twitteri kvôli fanúšikom. Počul som, že liga je fyzicky náročná, je tam veľa zámorských hokejistov a nevyhnem sa ani bitkám, hoci som si od nich už odvykol. Vždy som bol však typ, ktorý sa nechal na ľade ľahko vyprovokovať.
Ako budete spomínať na ostatnú sezónu v Kazachstane?
Bola to zaujímavá skúsenosť, ktorá mi otvorila oči. Človek si teraz niektoré veci viac váži. Do Kazachstanu sa ide hrať hokej len kvôli peniazom. Vystriedal som tri kluby. Celý šport i život v krajine je naviazaný na ropu. Keďže jej cena klesla, do športu šlo menej peňazí, a preto tam už nepokračujem. O kvalitu ligy im vôbec nejde, dôležité je, aby sa ľudia niekde zabavili.
Celú vašu kariéru sprevádzajú zdravotné ťažkosti. Ako sa s tým vyrovnávate?
Je to náročné. Málokto vie, že takmer celú kariéru v NHL som odohral zranený. Roztrhnutý prsný sval, vykĺbené rameno, vytknutý členok boli ťažkosti, s ktorými sa so sebazaprením dalo hrať. Avšak s roztrhnutým krížnym väzom v kolene či zápästí to už nešlo. V rozmedzí piatich rokov som absolvoval šesť operácií. O to viac si vážim, že som teraz zdravý a nelimitujú ma žiadne problémy.
Zmierili ste sa s nálepkou bitkára, ktorá vám v NHL prischla?
Bol som defenzívny obranca, veľa bodov som nespravil, a preto sa do médií vždy dostalo len to, keď som sa pobil. Za tri sezóny som však mal šesť či sedem bitiek. Nebol som typickým bitkárom, vždy som si zastal spoluhráča, keď to bolo potrebné. Nikdy som si nedohadoval bitky cez zápas alebo počas rozcvičky. Priznávam, že možno som sa na ne mohol viac sústrediť, keď už som mal takúto povesť.
Hoci vás Atlanta draftovala z 10. miesta, v profilige ste odohrali len 80 zápasov. Nemáli sa vám to?
Za tri sezóny som mal odohrať 240 zápasov, ale zranenia ma pribrzdili. Keď som bol zdravý, nikdy som nesedel na tribúne. Ak by som mohol niečo v mojej kariére vrátiť, bolo by to päť súbojov – v troch mi ruplo koleno, v jednom som si roztrhol šľachu v zápästí a pri jednom si zranil členok. Nič iné by som nemenil. Zranenia mi vystavili stopku. V opačnom prípade by som stále hral v NHL.
V Atlante ste pôsobili aj s útočníkom Mariánom Hossom. Už vtedy bol výnimočný?
Majo bol vždy parádny hráč a chalan, ktorý stál nohami pevne na zemi. Jeho hra bola balzam pre oči. S Rusom Pavlom Daciukom sú najkomplexnejšími hokejistami na svete. Každý klub by ho chcel mať vo svojom strede a to, že vyhral trikrát Stanleyho pohár, len potvrdzuje jeho genialitu.
S Chicagom Wolves ste v sezóne 2007/08 získali cenný Calderov pohár. Ako si na to spomínate?
Bol to jeden z vrcholov mojej kariéry. Hoci ide o nižšiu súťaž AHL, triumf bol euforický a stále ho mám v pamäti. Bola to náročná cesta, posledný zápas sme odohrali 13. júna. Domov som prišiel poriadne vyšťavený.
V 80-tich dueloch v NHL ste zaznamenali 7 asistencií. Nemrzí vás, že ste nestrelili žiadny gól?
Práveže strelil, ale pripísali ho Iľjovi Kovaľčukovi. Po zápase prišiel za mnou aj s pukom a hovoril, že rozhodcovia ho pripísali jemu. Podpichol som ho, či ich už nemá dosť (smiech).