Trikrát získal Norrisovu trofej pre najlepšieho obrancu ligy, s Kanadou vyhral v roku 1976 pamätný Kanadský pohár (domáci si vo finále dvakrát poradili s Československom) a v roku 1991 ho uviedli do Siene slávy NHL. Momentálne pracuje ako komentátor zápasov Florida Panthers pre FOX Sports.
„Nikdy som sa nechcel stať trénerom. Preto považujem za skvelé, že takýmto spôsobom naďalej zostávam v silnom spojení s hokejovým dianím,“ tvrdí Denis Potvin (61) v exkluzívnom rozhovore pre Pravdu.
Ako ste sa dostali ku komentovaniu?
Keď som ukončil hráčsku kariéru, začal som v New Yorku, keďže som tam hrával. Od začiatku ma to bavilo. V roku 1993 som dostal šancu pracovať pre Panthers. Odvtedy si to na Floride užívam.
Čo vás na tejto práci najviac baví?
Všetko. Najlepšia vec je, že pri tejto práci človek nestarne. Skvelé je, že som zostal v hokejovom prostredí. Nikdy som nechcel byť tréner a toto je azda druhá najlepšia možnosť, ako ostať pri tom, čo ma v živote najviac baví. Navyše na mňa nik nevyvíja tlak, aký pociťujú tréneri. (smiech)
Prezraďte, aký je to pocit – štyrikrát zdvihnúť nad hlavu Stanleyho pohár?
Mal som to šťastie, že som bol vo všetkých štyroch prípadoch kapitán mužstva. Vyhral som niekoľko individuálnych trofejí – trikrát Norrisovu pre najlepšieho obrancu a raz Calderovu pre nováčika – no nič z toho sa nedá so ziskom titulu ani porovnávať. Obzvlášť prvý bol výnimočný. Prirovnal by som to však k deťom. Každé z nich je iné, ale milujete ich všetky rovnako. Každý z triumfov sa rodil inak a na každý mám krásne spomienky.
Ako si spomínate na Kanadský pohár v roku 1976?
Najprv mi príde na myseľ druhý finálový duel s Československom. Vyhrali sme 5:4 v predĺžení. Pre mňa bol Kanadský pohár o to významnejší, že to bolo po prvý raz, čo som nastúpil na medzinárodnom turnaji za kanadskú reprezentáciu. Obrovský zážitok. Pre nás bolo prekvapujúce, ako dobre hral Sovietsky zväz aj Československo. Vôbec sme netušili, akí skvelí hráči sú na druhej strane Atlantiku. Teraz to každý považuje za samozrejmosť, že hráči z Európy sú kvalitní a pravidelne prichádzajú do NHL. Vtedy však boli vaši hráči pre nás veľká neznáma.
Po turnaji ste sa vraj hnevali, že vás nevyhlásili za najužitočnejšieho hráča, ale prednosť dostal Bobby Orr. Je to pravda alebo len vymyslená historka?
Nie, nie je to pravda (smiech). Obaja sme vtedy nazbierali spolu s Viktorom Žluktovom zhodne po deväť bodov. Bol som nadšený, ako nám všetkým – vrátane mňa – turnaj vyšiel a že sme vyhrali.
Pamätáte si okrem brankára Vladimíra Dzurillu aj na iných slovenských alebo českých hokejistov?
Spomínam si, že boli nesmierne silní. Pamätám si najmä Milana Nového, s ktorým som si vymenil dres. Zabudnúť sa nedá na Dzurillu a vybavujú sa mi aj iní hráči, ale mená už nie. Celý turnaj bol výnimočný a nikdy naň nezabudnem.
Celú kariéru ste strávili v New Yorku Islanders. Netúžili ste niekedy po zmene?
Vôbec nie. Boli to úžasné roky a za nič by som ich nevymenil.
Sledujete stále, ako sa darí Islanders?
Som veľmi rád, že môjmu bývalému tímu sa konečne darí trochu lepšie. Islanders majú za sebou ťažké obdobie. Teraz majú kvalitný tím.
Ako sa vám pozdáva letná posila, brankár Jaroslav Halák?
Získanie Haláka bolo kľúčové pre aktuálne výsledky. V lete sa veľa hovorilo o príchode dvojice obrancov Boychuka a Leddyho, ale najdôležitejším ťahom vedenia bolo jednoznačne angažovanie Haláka.
Čo hovoríte na ďalšieho slovenského hráča Ľubomíra Višňovského?
Obaja s Halákom sú vynikajúci hráči. Višňovský je nesmierne platný najmä v presilových hrách, kde plní úlohu futbalového quarterbacka.
Minulý týždeň zomreli dvaja veľmi významní hokejoví tréneri Viktor Tichonov a Pat Quinn. Ako si na nich spomínate?
Veľmi ma správa o úmrtí oboch zarmútila. Tichonova si pamätám ako prvého trénera, ktorého som videl na striedačke stáť pred hráčmi. Dosť ma to zaskočilo. Pat Quinn bol môj blízky priateľ. V roku 1986 ma viedol na majstrovstvách sveta a odvtedy sme boli priatelia. Je to veľká strata pre hokej. Sedemdesiatjeden rokov je ozaj príliš málo.