„V mužstve pomer skúsenosti, dravosti a hokejovej šikovnosti vyšiel tak, že mali sme predpoklad na úspech. Predtým aj potom sme hrali o medaily, takže o náhodu nešlo. Keď sme šli do Švédska, nerozmýšľali sme, či skončíme prví, ôsmi, alebo dvanásti. Víťazstvá nik nezaručí. Zaručiť sa dá len to, že utvoríte najväčší možný predpoklad na úspech,“ prízvukuje člen All Star tímu MS 2002.
Vtipný nadhľad a bohaté skúsenosti využíva pri spolukomentovaní prenosov pre RTVS, v debate o budúcnosti slovenského hokeja netají optimizmus.
„Slovensko sa môže dočkať ďalšej zlatej generácie. Keby sme si to nemysleli, nemôžeme predsa mať záujem niečo budovať. Ako každý, kto sa snaží niečo vo svojom odbore dosiahnuť, je správne mať vysoké ciele. Kedy to bude, či o päť rokov, či o pätnásť, si netrúfam odhadnúť, no predpoklady na to máme,“ tvrdí.
Vzápätí naznačí dôvody.
„U slovenských chlapcov vidím prednosť, ktorou prevyšujú rovesníkov z iných krajín: technické zručnosti. Pozorne sledujem žiakov, dorastencov i juniorov. Priemerný slovenský piatačik v porovnaní so švédskym rovesníkom – a to som spomenul krajinu, kde v Európe najlepšie pracujú s mládežou – narába s hokejkou oveľa šikovnejšie. To je fakt,“ zdôrazní.
Prečo sa to neodráža aj vo výsledkoch?
„Lebo zaostávame inde. Napríklad v systémovej a kondičnej príprave, v stravovacích návykoch. Musíme si vziať od iných, čo robia najlepšie a rozvíjať schopnosti, v ktorých vynikáme. Je to kľúč k tomu, aby sme boli častejšie medzi mužstvami, ktoré hrajú o medaily,“ naznačí. „Ak budeme hrať čisto kanadský hokej, Kanadu tak nezdoláme, lebo je v ňom lepšia.“
Za najdôležitejšie považuje systémové kroky.
„Potrebujeme ich čo najskôr. Projekt reprezentácií do osemnásť a dvadsať rokov je super, ak sa robí dobre. Prináša už výsledky. Mladíci napredujú rýchlejšie, než keby ostali vo svojich kluboch. Dôležitá je kontinuita. Nemôže inak hrať osemnástka, inak dvadsiatka a inak seniorská reprezentácia. Keď sa pozriem na slovenskú reprezentáciu, jej hru musím rozlíšiť bez poznávacích prvkov na drese. Musíme mať svoju hernú identitu tak ako ju majú Fíni, Švédi, Kanaďania či Američania. Keď sa pozriem na ľad, hneď spoznám, že sú to Fíni. Ak nebudeme analyzovať, v čom vynikajú druhí a učiť sa od nich, zaostaneme.“
Hovorí z Lintnera hráč, manažér alebo budúci hokejový funkcionár?
„Vravím to, o čom som presvedčený. Všetko som si odžil na vlastnej skúsenosti, veľa som sa naučil i videl. V zahraničí sledujem, ako tam pracujú s deťmi a mládežou. O hokeji chcem vedieť čo najviac, snažím sa stále vzdelávať. Aj na tomto šampionáte som získal cenné poznatky,“ povie.
Nenastal čas, aby hráči zo zlatej generácie postupne prevzali zodpovednosť za slovenský hokej?
„Je to naša skoro až morálna povinnosť. Druhá vec je, či sa zjednotia a aj sa uplatnia. Skvelý hokejista ešte nemusí byť kvalitný tréner alebo schopný manažér. Má však predpoklady ním byť.“
Má aj Lintner takú ambíciu? „Mám. Keď skončím, určite ostanem pri hokeji. Baví ma, je to moja robota a najväčšia záľuba. Dostal som už ponuky zo zahraničia na funkcionárske posty, ale ešte neprišiel ten čas. Stále mám chuť hrať.“
Hrdo pripomenie, že máloktoré odvetvie na Slovensku má toľko špičkových odborníkov ako hokej.
„Hokej je mienkotvorný fenomén. Má predpoklady na to, aby bol vzorom pre športy i pre celú spoločnosť. Takú ambíciu by slovenský hokej mal mať. Máme všetky karty v rukách, je na nás, ako s nimi zahráme.“
Môže byť Miroslav Šatan jednou z osobností s väčším vplyvom v slovenskom hokeji? „Určite. Jeho slovo by malo zavážiť. Časom by sa mohol stať jednou z kľúčových osobností v slovenskom hokeji. Nemyslím na konkrétnu funkciu šéfa zväzu či generálneho manažéra, ale na to, aby patril k ľuďom s rozhodujúcim vplyvom.“