Višňovský: Neviem, či Vancouver niekedy rozdýcham

Dotrénoval a cestou zo štadióna ešte hodil pohľad na prípravný zápas mladých hokejistov. "Nechápem, prečo rodičia po tých deťoch tak vrieskajú. V zámorí si dajú kávu a sú šťastní a spokojní, hoci ich ratolesť ledva ťukne do puku. Na Slovensku je každý rodič tréner a čaká, že z chlapca vyrastie hviezda NHL," krútil hlavou Ľubomír Višňovský. Čoskoro 34-ročný hokejový obranca sa chystá novú sezónu v tíme Anaheim Ducks.

Ľubomír Višňovský.

Autor: SITA

Ako prežívali rodičia vaše hokejové začiatky?
Mama bola taký Tichonov. Pamätám si príhodu, boli sme aj s bratom dorastenci a hrali sme dva zápasy proti Nitre. Úplná katastrofa, oba sme prehrali. Mama nám vyčistila žalúdky, nemala zľutovanie. Keď chcete takto hrať, tak to radšej zabalte, neprekážajte tam a nemíňajte náš čas a peniaze, vravela nám.

A vy ste si vstúpili do svedomia.
Zaspával som a vstával s hokejom. Krédo rodičov bolo najskôr škola, potom hokej, trvali na tom, aby som mal minimálne maturitu. Samozrejme u mňa platilo, najskôr hokej, potom škola. Sníval som o federálnej lige, o NHL som v tom čase nechyroval. Boli sme hraví, aj cestou z tréningu sme kráčali dva kilometre s hokejkami v rukách a strieľali si kamienky. Ale pripúšťam, teraz je už iná doba. Ihriská sú zastavané a chlapci nechodia na tréningy pešo, dovezú sa autami.

Boli ste už na dovolenke?
Desať dní som strávil s rodinkou v Turecku. Bolo super, malý plával, hral sa.

Chodíte so synom často na detské ihrisko?
Keď mám čas, tak sa malému venujem, ale partnerka chápe, že mám tréningy a nemôžem leto podceniť, lebo z neho celú sezónu čerpám. Snažím sa však prispôsobiť svoj program Maxovi. Teraz navyše staviame barák, každý deň sa vyrojí množstvo problémov. Toto leto je skrátka náročné.

Dom ste si navrhli sami?
Desať rokov žijem v zahraničí a obýval som už viacero domov. Mal som svoju predstavu, povedal som ju architektovi, ktorý to hodil na výkres. Samozrejme, pár vecí sa potom menilo. Človek to chce mať perfektné, tak hľadí aj na detaily.

Bude to vaše trvalé sídlo?
Chceme mať dom, kam sa budeme vždy vracať a kde sa celá rodina stretne. Či v ňom zostanem žiť natrvalo, ešte neviem.

Minulý víkend ste si boli pozrieť v Maďarsku preteky formuly 1. Čo ste zažili?
S tímom Red Bull mám dobré skúsenosti, dobre sa o mňa postarali. Dva dni som sa mohol pohybovať v blízkosti jazdcov a mal som šťastie aj na zaujímavé preteky. Ten tlak na pilotov je neuveriteľný, vpredu sa bojuje o každý bodík. S niektorými jazdcami som sa odfotil, bolo to príjemné. Taký Lewis Hamilton je odo mňa o pol hlavy menší, ten chlapík váži hádam šesťdesiat kilogramov, ale jazdec je skvelý.

Videli ste zo záznamu súboj o bronz proti Fínom na vancouverskej olympiáde?
Nie a ani nechcem.

Ešte stále spomienky naň vyvolávajú vo vás smútok?
Bude ma to stále bolieť. Neviem, či niekedy túto tému rozdýcham. Často si hovorím, aký by to krásny pocit, keby v mojej zbierke ešte svietilo – držiteľ bronzovej medaily z olympiády.

Krátko po zápase ste v návale emócií pripustili aj koniec v reprezentácii.
V tej chvíli som nemal na nič chuť. Nezvládli sme tretiu tretinu. V hlavách ani herne. Každý sa už videl s medailou na krku. Pritom pred turnajom v medailu nikto neveril. Hovorilo sa o nás, že starci si idú ešte raz zahrať. A zrazu tí starci siahali na cenný kov. A ani vo finále by sme nepredali kožu lacno. Kanadu sme v tretej tretine vygumovali… Keď mám zlé obdobie, tak myslím na tie najhoršie veci, aj na koniec kariéry. Ale potom mesiac nehrám a hokej mi veľmi chýba. S reprezentáciou by som sa rád rozlúčil na budúci rok, doma na majstrovstvách sve­ta.

Ale tam si zahráte, len ak váš klub už nebude hrať v play-off.
Veľa ľudí nás kritizuje, že necestujeme na MS. Ale vezmite si túto sezónu. Najskôr jedno vypätie na olympiáde, hneď potom dvadsať zápasov v NHL, kde sa bojovalo o play off. Ak nepostúpim s klubom, do majstrovstiev sveta zostáva mesačná pauza. Musím sa držať v hernej pohode, potom ešte dva týždne na šampionáte. Ak vám turnaj nevyjde, ste za najväčšieho blbca. Keby som vypadol v play off, tak idem rovno na šampionát, tie dva týždne ma nezabijú. Ale predĺžiť si sezónu o šesť týždňov nie je jednoduché. Keď som mal dvadsaťpäť rokov, ani som nad tým nerozmýšľal a na majstrovstvá sveta som cestoval. Ale teraz už po sezóne neregenerujem dva-tri týždne, ale dva mesiace. Až potom cítim, že telo dostáva znovu šťavu. Mám už 34 rokov a hokej je každý rok rýchlejší a silnejší.

Pasovala by vám úloha trénera?
Viem si predstaviť, že si zoberiem obrancov, spravím im tréningový plán. Mám ich čo naučiť, cítim, že by som vedel pomôcť skúsenosťami, ktoré mám.

Edmonton nie je medzi hráčmi NHL obľúbenou adresou. Zostali vám naň napriek tomu aj pekné spomienky?
Samozrejme, boli tam skvelí ľudia a zažil som tam jeden z najlepších kolektívov, v akom som hral. Život v Edmontone však nebol jednoduchý, pri teplotách mínus tridsať stupňov, s malým dieťaťom. Aj lekárska starostlivosť je v Kanade slabšia než v USA, veď Majka Demitrová to zažila vo Vancouvri.

Našli ste už v Anaheime spriaznené duše?
Jasné. Stretol som už aj nejakých Čechov a Slovákov, ktorí tam žijú. Tých dvadsať zápasov, ktoré som odohral za Anaheim, bolo pre mňa ako príjemná dovolenka, ak to smiem takto nazvať. Veľa z nich sme vyhrali, a fakt som sa cítil na ľade komfortne.

Tušili ste v priebehu sezóny, že vás Edmonton vymení?
Už dva mesiace predtým, ako sa výmena uskutočnila, sme hrali v Anaheime a jeden miestny novinár sa ma na to pýtal. Pekne svietilo slniečko a ja si vravím, ježíš, keby som tu tak zostal. Edmonton to však rázne odmietol. Po olympiáde sme išli do Chicaga, ľahol som si pred zápasom, keď mi zazvonil telefón. Volal generálny manažér Tambellini, mal som prísť na izbu. Zaklopal som a hneď vo dverách som sa spýtal: Kam? Tvoja rodina bude šťastná, odvetil mi. Anaheim? Áno. Tak som sa pekne poďakoval a rozlúčil sa. Hneď som cestoval za novým tímom – s jedným oblekom a jednými džínsami. Dva mesiace som vtedy nevidel rodinu. Bolo mi smutno za malým – v takom veku sa mení každý deň…

Máte zmluvu ešte na tri roky. Budú posledné v NHL?
Kým bude telo vládať, výkonnostne budem stíhať a rodina na to bude pripravená, budem hrať. Po troch rokoch už budem voľný agent, mohol by som ísť hoci aj za menšie peniaze do klubu, s ktorým by som mohol niečo dosiahnuť. Keď nie, rok si ešte zahrám v Európe, alebo aj skončím. V tomto veku už hokej bolí.