Prvoradé je vzdelanie
Bude mať Bondra nasledovníka v seniorskej reprezentácii?
„Na túto tému je ešte predčasné niečo povedať. Som však rád, že ho tréneri vybrali do mužstva. Prvý raz ho vyskúšali v decembri na turnaji vo Švajčiarsku. Ako sa bude vyvíjať jeho kariéra, je ešte vo hviezdach. Teší ma, že hráva, ale na prvom mieste je vzdelanie,“ hovorí hviezdny otec, no hrdosť neskryje. V čom sa syn hokejovo podal na otca?
„Je útočník, nejaké danosti po mne zrejme má, no o nejakom porovnávaní hovoriť nebudem,“ odbíja najúspešnejší slovenský športovec roku 2002 prihrávku, či padli jabĺčka pod strom. Lebo aj 13-ročný Nicolas sa tiež dal na hokej.
„Synov som do ničoho nenútil, hokej však mali doma na dennom poriadku. Vedeli, čo robím, obaja na vlastné oči videli môj tisíci zápas kariéry. Najkrajšia gratulácia je vždy od najbližších,“ prízvukuje Peter.
Tým, že David obliekol na oficiálnom podujatí Medzinárodnej hokejovej federácie dres so slovenským dvojkrížom, nemôže v najbližších štyroch rokoch reprezentovať inú krajinu. Teoreticky – ak by David dostal pozvánku od americkej reprezentácie – v Bobrujsku vyhrala titul – v mládežníckych výberoch na podujatiach IIHF za ňu štartovať nemôže. Mysleli rodičia aj na takúto súvislosť?
„Viem, čo naznačujete, ale David má len slovenské občianstvo. Jeho inštinktívne rozhodnutie reprezentovať Slovensko sme rešpektovali. Nevidím v tom problém,“ hovorí jeho otec. A pri zmienke o vzdelaní povie, že dcéra Petra študuje na prestížnej washingtonskej Georgetown University ekonómiu a súbežne sa chystá aj na právo a španielčinu.
Vedieť rozlíšiť dobro od zla
Priznáva, že hokejovú kariéru ukončil kvôli rodine.
„Ešte som mohol rok-dva potiahnuť, ponuky prišli, ale už som nechcel najbližších ochudobňovať o moju prítomosť a seba o ich. Naopak, chcel som im aspoň sčasti vynahradiť, čo som možno zameškal. Už ma oveľa viac tešilo i upokojovalo nosiť vaky synov s výstrojom než svoj, odviezť ich na tréning, vidieť ich zápasy. Vôbec som to nepovažoval za stratený čas, tie chvíle som si užíval. Nechcel som sa niekedy pristihnúť pri výčitkách, že som sa mal deťom venovať viac. Všetko bolo akurát,“ zdôrazňuje.
Vidí podobnosť v tom, ako ho vychovávali rodičia a ako pôsobí na deti s manželkou? Je náročné vyrastať v rodine hokejistu?
„Vychovávame deti v inej krajine, než v akej sme vyrastali. A veľmi sa zmenila aj doba. Vždy sme sa usilovali vštepiť deťom, aby vedeli rozlíšiť dobro od zla. To je veľmi dôležité. Ak máte na mysli hokej, mňa potiahol príklad staršieho brata Juraja. Rodičia nám športovanie nezakazovali. Mama ma však neraz napomínala, aby som si v nedeľu nenastavoval budík na piatu. Vraj prečo tak skoro vstávam. A to som bol na zimnom štadióne pešo za päť minút. Keď som niečo vyviedol, vzala na mňa i metlu, ale ja som vždy vedel rýchlo utekať,“ usmeje sa.
Osem rokov od zlata
„Synovia museli mať hotové úlohy do školy, až potom mohli ísť na tréning. Stalo sa, že museli vysvetľovať trénerovi, prečo sa omeškali. Nestihli sa pripraviť na vyučovanie. Odvtedy sa nič také neopakovalo. Ja som si dával pozor, aby sa učitelia na mňa nesťažovali, lebo rodičia by mi mohli zatrhnúť tréning. Doma som sa veľa neučil, na vyučovaní som sa snažil osvojiť si čo najviac.“
Mal David radosť, že sa osemnásťročná reprezentácia Slovenska udržala medzi elitou?
„To by ste sa museli spýtať jeho. Myslím si, že oni v takýchto súvislostiach a prípadných dôsledkoch neuvažujú. Samozrejme, je dobré, že Slovensko ostalo medzi elitou.“ Naznačí, že hokej už ovplyvňuje Davidovu budúcnosť. „Tretí a štvrtý ročník strednej školy robí naraz. V budúcej sezóne by mal hrať v tíme Chicago Steel v americkej juniorskej súťaži USHL,“ hovorí autor zlatého gólu na MS 2002 v Göteborgu.
Stalo sa tak presne pred ôsmimi rokmi.
„Čo som robil jedenásteho mája 2002? Neviem presne. Hral som nejaký zápas?“
Víťazné finále, pripomína slovenská skupinka od médií. „To už ubehlo toľko rokov?“