Tento týždeň vystúpil v zámorskej NHL na najvyšší individuálny stupienok. Za najužitočnejšieho hráča základnej časti sezóny ho zvolili novinári (Hartova trofej) i hokejisti (Cena Teda Lindsaya). Brankár slávnych Montreal Canadiens bral okrem toho Vezinovu trofej pre najlepšieho brankára a s Coreym Crawfordom z Chicaga sa podelil o Trofej Williama M. Jenningsa pre brankárov tímu s najnižším počtom inkasovaných gólov.
„Rodičia kvôli mne obetovali veľmi veľa. Sú tu teraz spolu so mnou a nesmierne veľa to pre nich znamená. Samozrejme, nemôžem zabudnúť na svoju manželku, najmä vďaka nej viem večer čo večer zo seba odovzdať maximum,“ vravel vo svojej ďakovnej reči.
S manželkou Angelou sa údajne zoznámili na rande naslepo, ktoré im počas Priceovho pôsobenia v juniorke Tri-City zorganizovali spoloční známi.
Nároční fanúšikovia a súboj s Halákom
Rodák z Vancouvru vstúpil do veľkého hokeja ako z rozprávky.
Po drafte v roku 2005, v ktorom si ho z piatej priečky vybral Montreal, odchytal ešte dve sezóny v juniorskej WHL. Po nevyrovnaných výkonoch v prvej sa v druhej rozlúčil so súťažou cenou pre najlepšieho brankára ligy. Po vypadnutí v play off sa pripojil k farmárskemu tímu Montrelu v Hamiltone. Bulldogs priviedol k prvému triumfu v Calderovom pohári a zvolili ho za najužitočnejšieho hráča play off.
V tej istej sezóne mu na krk zavesili zlatú medailu na majstrovstvách sveta dvadsaťročných vo Švédsku. V šiestich dueloch inkasoval len sedem gólov a s úspešnosťou zákrokov 96,1 % mu patril honor najlepšieho brankára i najužitočnejšieho hráča.
Napriek vynikajúcim vyhliadkam to u náročných divákov Canadiens nemal spočiatku jednoduché. Od prvých minút na ľade sa musel vyrovnávať s porovnávaním so slávnymi brankármi zo vzdialenej i nedávnej minulosti klubu. Najmä s hviezdnymi Patrickom Royom a Josém Théodorom. Okrem toho musel dlho bojovať aj o svoje miesto v bránke.
V prvej sezóne sa z pozície jednotky vytlačil Francúza Cristobala Hueta. V druhej si v decembri zranil členok, čo využil Jaroslav Halák a Habs mali zrazu dvojicu vyrovnaných brankárov. V play off zmietli hokejisti Bostonu Montreal v štyroch zápasoch, Price v každom inkasoval aspoň tri góly a v poslednom štvrtom ho začali fanúšikovia po lacnom góle sarkasticky povzbudzovať, na čo reagoval podráždeným gestom.
V ďalšom ročníku sa Halák s Priceom v bránke striedali, no slovenský reprezentant mal výrazne lepšie štatistiky. Preto dostal prednosť v play off, potiahol mužstvo až do konferenčného finále. Po sezóne sa obaja stali obmedzenými voľnými hráčmi a vedenie klubu si muselo vybrať, na kom postaví budúcnosť.
Hoci sa to fanúšikom príliš nepáčilo, Canadiens vymenili Haláka do St. Louis. Bratislavský rodák sa síce zaradil medzi brankársku špičku ligy, no v Montreale nemajú dôvod ľutovať. Price sa stal lídrom tímu a jedným z najlepších brankárov na svete.
„Mali obmedzený počet peňazí a museli sa rozhodnúť pre jedného z nás. Ostal Carey. Je to aj biznis, človek s tým nič neurobí,“ vravel po výmene Halák.
Zrod hviezdy a olympijské zlato
Po odchode Haláka Price akoby pookrial. Bez výraznejšej konkurencie jeho výkony rástli. V sezóne 2010/11 patril medzi top šesť brankárov ligy. V lete 2011 mu prišiel robiť náhradníka ďalší slovenský brankár Peter Budaj.
„Viem, aká je moja pozícia. Idem kryť chrbát Priceovi, ktorý je výborný brankár. Keď dostanem šancu, pokúsim sa ukázať svoje kvality. Budem sa sústreďovať na svoje výkony, nie rozmýšľať nad tým, ako by som ho mohol v bránke nahradiť,“ naznačoval po podpise zmluvy Budaj. Pri hviezde Canadiens príliš priestoru nedostával, hoci Priceovi ani Montrealu sa príliš nedarilo.
Po dvoch slabších ročníkoch sa Price opäť dostal na víťaznú vlnu, čo mu zabezpečilo aj pozíciu prvého brankára na olympijskom turnaji v Soči 2014 na úkor Roberta Luonga. S Kanadou získal zlatú medailu a v semifinále ani vo finále neinkasoval. V piatich zápasoch lovil puk zo siete len trikrát.
„Na turnaj som prichádzal s potrebným sebavedomím a veľkým odhodlaním. Vedel som, že mám pred sebou fantastické mužstvo a obrovskú šancu dosiahnuť veľký úspech. Len som si robil svoju prácu. Všetko do seba správne zapadlo a máme zlato,“ tešil sa v ruskom letovisku.
Úspech na olympiáde mu nesmierne pomohol. Všimli si to jeho kluboví spoluhráči a pridal sa k nim aj Mike Babcock, ktorý viedol Kanadu na ZOH. „Carey patrí medzi najlepších brankárov na svete. V jednom však vyniká nad všetkými – je najpokojnejší. Okrem toho má výborné parametre na chytanie,“ cituje nhl.com Babcocka.
Dvadsaťsedemročný brankár je teraz na vrchole svojej výkonnosti, má olympijské zlato i najcennejší kov z MS do dvadsať rokov, no čosi mu ešte chýba.
„Prežívam šialenú jazdu. V základnej časti nám všetko vychádzalo. Darí sa mi v rodinnom živote. Som spokojný. No chýba mi Stanleyho pohár,“ priznáva. Keď ho s Montrealom získa, navždy sa zaradí medzi nezabudnuteľné postavy histórie Habs i celého kanadského hokeja.