Za ostatných osem rokov si päťkrát zahral finále najprestížnejšej hokejovej súťaže na svete. Hoci s Pittsburghom a Detroitom neuspel, vytrval. Odmenou sú mu tri prvenstvá v NHL s hokejovou dynastiou Chicaga. Ako vyzerala jeho cesta na vrchol?
Utiahnutý zelenáč šiel vlastnou cestou
S hokejom začínal v piatich rokoch na zimnom štadióne pod Matúšovým hradom. Základnú školu absolvoval na Hodžovej ulici v Trenčíne, kde ho formoval učiteľ a telocvikár Pavol Bratranec. „Hokejový talent má od Boha. Kým mladší Marcel si musel všetko vydrieť, Marián bol zázračné dieťa. Vedel sa presadiť v každom športe, s ktorým začal. Mohol hrať futbal, hádzanú či basketbal. Na školských pretekoch v atletike predbehol aj svojich rovesníkov, ktorí sa venovali šprintom. Bol extrémne rýchly, čo dokazuje aj na ľade. Keby si vybral hocijaký šport, patril by k najlepším,“ tvrdí Bratranec.
Na druhom stupni bol jeho triednym učiteľom. „Keď sa vyviedol nejaké huncútstvo, nikdy nestál bokom. Dokázal, že aj v skromnejších podmienkach sa dá húževnatosťou dosiahnuť mimoriadny úspech. Keď príde do Trenčína, nechodí ako majster sveta. Nechýba mu pokora,“ dodal.
Už v sedemnástich debutoval za seniorov Dukly Trenčín. Pod vedením trénerského dua Jaroslav Walter a Rudolf Potsch sa v sezóne 1996/97 tešil z prvého významného úspechu v kariére. K majstrovskému titulu dopomohol 30 gólmi a 24 asistenciami, hoci hral len v tretej formácii. „Bol utiahnutý, ale presne vedel, čo chce dosiahnuť. Videli sme v ňom potenciál a nesmierny talent. Viacerí mladší hráči si o sebe namýšľali a chceli kamarátstva so staršími. Marián šiel vlastnou cestou. Do nášho povedomia sa dostal spoľahlivými výkonmi a poctivou prácou,“ spomína niekdajší obranca a spoluhráč Róbert Pukalovič.
V kádri trenčianskej Dukly v tom čase udávali tón viaceré osobnosti: Ján Pardavý, Branislav Jánoš, o slovo sa hlásili nádejné hviezdy ako Pavol Demitra, Richard Lintner či Žigmund Pálffy. „Niektorí hráči sa presadili, iní zhasli. Marián ostal naďalej správnym chlapom. Keď sa s ním stretnem, vystupuje skromne a nevidieť u neho hviezdne maniere,“ doplnil 54-ročný Pukalovič.
Hokejový pracant počúva Michala Davida
Úspešnú sezónu 1996/1997 zavŕšil Hossa v drese slovenskej reprezentácie na majstrovstvách sveta vo Fínsku. „Po Svetovom pohári sme chceli omladiť mužstvo, dostať doň silových a priebojných hráčov, ktorí majú chuť bojovať. Majo tieto atribúty spĺňal. Viem, že vtedy mi niektorí vyčítali, že som ho nechal hrať presilovky či oslabenia. Keď na to mal, prečo by som to neurobil,“ vraví vtedajší reprezentačný kouč Jozef Golonka.
Na mladom zverencovi si cenil svedomitosť a zodpovednosť. „Nikdy nemal prehnaný rešpekt a vždy sa spoliehal v prvom rade na seba a svoj výkon. Keď sa mu nedarilo, nehľadal výhovorky a vždy bojoval za mužstvo,“ podotkol Golonka.
Po mimoriadnom ročníku ho v lete z dvanásteho miesta draftovala Ottawa Senators. Do prvého tímu sa ihneď neprebojoval a putoval do juniorského mužstva do Portlandu. „Pamätám si, ako som ho čakal na letisku,“ vraví Július Šupler, ktorý bol vtedajším asistentom trénera v Portlande. Jeho hokejový vývoj sledoval od žiackych čias. „Okrem talentu som u neho videl ctižiadostivosť a veľkú chuť presadiť sa. Spolu s mladším Marcelom chodievali do Trenčína pravidelne na individuálne tréningy, ktoré boli v pondelok a štvrtok. Už vtedy ma zaujal. Naďalej sa vyvíjal prirodzenou cestou, všade potvrdzoval nesporné kvality a už pred ziskom prvého Stanleyho pohára som tvrdil, že je to hráč tretieho tisícročia,“ konštatuje trénerský bard.
Výnimočnú sezónu v juniorskej súťaži zavŕšil v spoločnom útoku s Andrejom Podkonickým ziskom Memorial Cupu, mládežníckej obdoby Stanleyho pohára. „Mali sme výborné mužstvo, v ktorom hral Marián prím. Bola radosť sa na neho pozerať. Už vtedy bolo jasné, že má pred sebou sľubnú kariéru. Patril k ozdobám súťaže, tak ako je teraz ozdobou v NHL. Navyše s ním bola zábava. Pamätám si, ako sme počúvali Michala Davida. Rád spomínam na tie krásne časy,“ uzavrel Podkonický.
Načítavajú sa športové výsledky...