Nový generálny manažér Jim Rutherford a nový tréner Mike Johnston ho považujú za jednu z vodcovských osobností Pittsburghu Penguins, čo sa prejavuje tak na ľadovej ploche, kde patrí medzi najvyťažovanejších hráčov, ako aj v šatni, kde jeho hlas počuť častejšie ako doteraz.
Kanaďan, ktorý prekvapil novým účesom (spod prilby mu už netrčia dlhé vlasy), čo vysvetlil slovami: "Starnem, k môjmu veku a skúsenostiam sa viac hodí kratší strih,“ si však na najväčšiu zmenu v živote zvyká už od konca januára 2014, keď ho v 26 rokoch ranila mŕtvica. Hoci odvtedy každý deň užíva lieky na riedenie krvi, dbá viac na dostatok spánku a odpočinku, monitoruje svoj fyzický stav a pravidelne navštevuje lekárov, namiesto predčasného ukončenia kariéry si zvolil jej pokračovanie a fanúšikom odkazuje: "Neumieram a chcem zažiť skvelú sezónu.“
Nemohol sa hýbať
Ráno 29. januára sa Kris pripravoval na cestu do Kalifornie, kde na druhý deň čakal Pittsburgh súboj s Los Angeles. Z ničoho nič spadol, znehybnelo mu telo. Keď ho našla manželka Catherine, bol pri vedomí, no nemohol sa hýbať. V šoku zavolala svojej mame, zdravotnej sestre. Tá zaťovi pomohla – a o pár hodín odletel do Kalifornie. Dokonca absolvoval rozkorčuľovanie so spoluhráčmi, no necítil sa na to, aby odohral večerný zápas. O svojej indispozícii informoval vtedajšieho trénera Dana Bylsmu, ktorý ho vyškrtol zo súpisky. Rodák z Montrealu sa následne podrobil lekárskym vyšetreniam. Dozvedel sa dve nečakané skutočnosti. Príčinou dočasného ochrnutia centrálnych orgánov tela bola porážka, pričom na srdcovej stene mu objavili malý otvor. Lekári však nevedeli potvrdiť priamu spojitosť mŕtvice s vrodenou chybou srdca. Keďže s touto anomáliou sa dá žiť, finalista hlasovania o najlepšieho obrancu ročníka 2012/2013 sa rozhodol nepodstúpiť operáciu. Nastúpil na šesťtýždňovú procedúru riedenia krvi, dvakrát do týždňa chodil na kontroly a musel sa vyhnúť akejkoľvek telesnej námahe.
Pre internetový portál sports.yahoo.com priznal, že netušil, či ešte niekedy vykorčuľuje na ľadovú plochu. Mal totiž na zreteli fakt, že je nielen profesionálnym hokejistom, ale aj otcom vtedy 14-mesačného Alexa. "Bolo to hrozné. Nebol som si istý, či budem môcť znovu hrať. V období, keď som nemohol nič robiť, som mal perfektnú príležitosť popremýšľať o svojom živote a ubezpečiť sa, či bude návrat k hokeju správnym rozhodnutím. Musel som totiž vziať do úvahy, že mám rodinu. Takisto som čelil otázke, či chcem vystavovať svoj život riziku, keď sa rozhodnem pokračovať v kariére.“
Hrá v najlepšej kondícii
Odhodlanie vrátiť sa k povolaniu, ktoré miluje, nadobudol po tom, čo mu lekári oznámili, že pravdepodobnosť opakovania mŕtvice činí jednu stotinu percenta bez ohľadu na to, či bude hrať hokej, kráčať po chodníku alebo sedieť pri stole. Čakal už iba na výsledky testov kontrolujúcich prietok krvi do mozgu a srdca. Len čo sa dozvedel, že sú v norme, začal trénovať. Už po necelých siedmich týždňoch si odkrútil štandardnú hodinovú tréningovú jednotku so spoluhráčmi. Spravodajskej agentúre The Canadian Press dokonca povedal, že pri nacvičovaní rozličných herných činností musel svojich kolegov posmeľovať, aby sa doňho nebáli vrážať. "Chlapci boli veľmi opatrní, keď sme prišli do rohov klziska. Povedal som im, aby išli do súbojov tak tvrdo, ako môžu. To je hlavný dôvod, pre ktorý som začal trénovať. Chcem sa dostať do rovnakej pozície, v akej som bol predtým.“
Lekári Krisa Letanga naďalej sledovali a keď sa uňho ani pri plných tréningových dávkach neprejavili symptómy mŕtvice (závraty, nevoľnosť, problémy s videním), povolili mu hrať zápasy. Vtedajší pittsburský manažér Ray Shero napriek tomu ofenzívne ladenému obrancovi, ktorý viac ako dva mesiace nebol v zápasovom rytme, preventívne posunul termín návratu a nechal ho len trénovať.
Vytúženej chvíle sa držiteľ Stanleyho pohára z roku 2009 dočkal 11 týždňov po tom, čo ho manželka našla na dlážke. Odohral posledné tri aprílové stretnutia Pittsburghu v základnej časti sezóny 2013/2014 a zvládol aj všetkých 13 súbojov play off (Penguins vypadli v 2. kole). Na leto si oproti predchádzajúcim rokom naplánoval náročnejšiu prípravu s cieľom zistiť, ako telo zareaguje na väčšiu záťaž. Výsledok? Nijaké komplikácie a zlepšenie kondície na najvyššiu úroveň doterajšej kariéry.
Keď budete sledovať zápasy Penguins, všimnite si, ako ľahko a s akým elánom korčuľuje hráč s číslom 58. Pred pár dňami v rozhovore pre nhl.com uviedol, že hokej si po mŕtvici nielen viac váži, ale aj užíva. "Skutočnosť, že som schopný hrať, mi všetko zmenila. Vždy, keď prídem na štadión, považujem za skvelé, že môžem robiť, čo milujem, pretože nikdy neviete, kedy sa to môže skončiť. Chcem si užiť každý okamih spojený s hokejom.“