Kedy ste mali naposledy také dlhé leto?
Odkedy som v šestnástich rokoch odišiel do zámoria, vždy som mal dlhú sezónu. So St. John a Grand Rapids sme hrali minimálne finále. Teraz mám medzi sezónami až tri a pol mesiaca. Prvý mesiac som si doprial úplne voľno, užíval som si ho s rodinu a kamarátmi. Sem-tam som si šiel zahrať hokejbal a trošku som sa hýbal, ale nešlo o nič pravidelné. Páči sa mi, že som tak dlho doma. Pokojne by som ostal aj ďalšie dva mesiace. Samozrejme, onedlho sa už budem tešiť späť do Ameriky, do kempu Detroitu.
Kde ste strávili dovolenku?
Vybral som sa s jedným kamarátom na týždeň do Turecka. Nebola to žiadna divoká dovolenka so žúrmi, len som ležal pri mori a oddychoval. Priznám sa však, že ma to dosť rýchle omrzelo a bol som rád, že sme sa vybrali len na týždeň a nie na dlhšie. Párkrát sme sa boli pozrieť aj na diskotéke, ale asi sme nenatrafili na správny rezort. Raz tam bolo celkom dobre a druhýkrát úplne prázdno.
Kedy ste začali s prípravou na novú sezónu a v akej fáze sa momentálne nachádzate?
Začal som začiatkom júla a medzitým som bol na spomínanej dovolenke. Na ľad pôjdem s košickým áčkom koncom augusta a do Detroitu by som mal odcestovať okolo desiateho septembra.
Prípravu na suchu si spestrujete aj streľbou na ľade. Potrebujete ju zlepšiť?
Áno, práve v streľbe cítim slabinu, chcem na nej popracovať. Keby som mal trochu lepšiu, pohotovejšiu a tvrdšiu strelu, mohol som dať za Detroit viac gólov. V NHL je veľmi málo času na spracovanie prihrávky a miešanie puku. Najlepší strelci okamžite pália na bránku. Párkrát sme o tom hovorili s trénerom a pod jeho dozorom spolu s ostatnými mladíkmi z tímu aj streľbu pilovali. Na ľad chodievam sám alebo s jedným kamarátom. Venuje sa mi kondičný tréner Dano Kičura. Nechcem, aby ma pri streľbe niekto rozptyľoval.
Mali v Detroite aj iné pripomienky k vašej hre?
Chcú odo mňa, aby som zosilnel. Hmotnosť som mal dobrú aj predtým, len mám trošku popracovať na sile. Celkove však boli s mojou hrou spokojní. Zdôraznili mi, aby som prišiel výborne pripravený do kempu. Dúfajú, že začnem v prvom tíme. Máme však veľa útočníkov, a tak uvidíme, ako to dopadne.
Zatrénujete si aj so sestrou Petrou, ktorá je tiež slovenská hokejová reprezentantka?
Už málokedy. Trénuje skôr sama. Párkrát sme v minulosti boli spolu na ľade, ale obaja sa potrebujeme venovať iným veciam. Nedá sa to príliš zladiť.
Zahráte si proti sebe občas aspoň vonku na betóne?
Už nie. Ale aj keď sme voľakedy hrávali vonku, vždy sme museli byť spolu. To bola sestrina podmienka. Proti sebe sme hrávali len doma. Hoci je o päť a pol roka staršia, vždy bola chlapčenský typ. Aj keď už mala šestnásť, zvykli sme si strieľať doma loptičkou. Teraz už nepraktizujeme ani jedno, ani druhé. Naposledy sme sa spolu stretli na ľade na mediálnom turnaji v Námestove.
Petra sa predstavila na ZOH vo Vancouvri, vy o štyri roky neskôr v Soči. Rozoberali ste spolu nomináciu na olympiádu?
Ona mi už dávno predtým, ako ma nominovali, hovorila, aké by bolo super, keby som sa dostal na olympiádu. Vancouver si pochvaľovala, prízvukovala, ako tam bolo dobre. Vravela mi, čo ma čaká.
Je práve sestra vašou najväčšou fanúšičkou?
Sme v kontakte, ale nie každý deň. Dáme si vedieť, keď máme niečo dôležité. Samozrejme, po mojom debute a prvom góle v NHL sme si volali častejšie. Môj najväčší fanúšik je však mamina. Sleduje takmer každý zápas, či v NHL, AHL, alebo predtým v juniorke. Ráno potom referuje otcovi aj starým rodičom, prípadne sestre, ako som hral. Vychutnáva si, že ma môže vidieť aspoň na obrazovke.
Kto z rodiny je váš najväčší kritik?
Nikto. Vždy som mal šťastie, že ma rodičia podporovali a povzbudzovali, ale do mojich výkonov sa príliš nestarali. Nechávali to na mňa a ja som vždy najlepšie vedel, čo som spravil zle.
Boli sa na vás najbližší pozrieť v NHL?
Zatiaľ nie. Keďže som nemal isté miesto v prvom tíme a mohli ma kedykoľvek poslať na farmu, tak sme to neriešili. Dúfam, že v budúcej sezóne to už bude iné a prídu ma pozrieť všetci traja.
Pozvali ste na NHL aspoň rodinu, u ktorej ste bývali v St. John?
Býval som u dvoch rodín. Zatiaľ sa na mňa pozrieť neboli, ale určite prídu. Som s oboma v kontakte. Pred troma rokmi boli dokonca za mnou na Slovensku. Teraz som chcel ísť do St. John na Vianoce, ale povolali ma do Detroitu. Už som mal v tom čase kúpené letenky. U jednej rodiny som mal bývať a stráviť Vianoce a druhú by som šiel navštíviť. Nakoniec som mal ešte lepšie sviatky. Pätnásteho decembra som odohral prvý duel v NHL proti Tampe a o dva dni som strelil Anaheimu prvý gól.****
Máte už doma zarámovaný puk na pamiatku?
Práveže vôbec neviem, kde je. Musím sa na to v klube spýtať. Spoluhráči Glendening a Sheahan, ktorí dali prvý gól až po mne, puk už dávno majú. Hádam sa ten môj nestratil. Ak predsa, dúfam, že mi to aspoň nepovedia a nahradia ho iným (smiech).
Sledujete pozorne, či sa na novej zmluve s Red Wings dohodne veterán Daniel Alfredsson, tiež pravé krídlo?
Nie, vôbec to neriešim. Dúfam, že sa do mužstva dostanem počas sezóny čo najskôr, a potom sa tam udržím do konca ako naposledy. Šanca dostať sa do tímu je bez ohľadu na to, ako to dopadne s Alfredssonom. Potrebujem sa ukázať v dobrom svetle, rozhodnúť sa musí tréner.
Aký cieľ si dávate pre budúci ročník?
Nikdy si nedávam veľké ciele. Vlani som si hovoril, že chcem odohrať aspoň dva zápasy v NHL. Keby mi niekto povedal, že nastúpim na 39 duelov, iste by som mu neveril.
Po sezóne sa vám skončí nováčikovský kontrakt. Myslíte na to?
Zatiaľ to nevnímam. Možno počas sezóny, keď už pôjde do tuhého, si to pripomeniem. Ako to má byť, tak to bude. Budem si hrať svoj hokej, azda mi to pôjde a potom sa aj mne podarí podpísať dobrú zmluvu ako Tomášovi Tatarovi teraz v lete.
S predošlým ročníkom ste spokojný?
Veľmi. Hrával som v NHL a dostal sa aj na olympiádu, aj keď sme tam neurobili dobrý výsledok, ale osobne musím byť veľmi spokojný.
Čím vám olympijské hry najviac utkveli v pamäti?
Keď sa povie Soči, prvé mi napadne, ako som vychádzal z haly po prehre so Slovinskom. Veľmi zlý pocit – miešali sa vo mne hanba, sklamanie a beznádej. No inak to bolo super, stretol som veľa zaujímavých ľudí a mám skúsenosti, ktoré inde nezískate. Okrem výsledkov to bolo celé super. Škoda, že práve to najdôležitejšie chýbalo.
Počas leta ste boli pozrieť mladých hokejistov v akadémii Igora Libu. Ako sa vám tam páčilo?
Bolo to super. S deťmi je vždy zábava. Ukázal som im pár cvičení a nájazdov, mali z toho radosť. Človek má z toho dobrý pocit. Väčšina detí ma poznala. Bol som v drese, tak ostatné si to mohli prečítať na chrbte (smiech). Akcie s deťmi, či v Amerike, Kanade alebo tu v Košiciach, sú vždy fajn. Baví ma to.
Ukázali ste im aj nejaké triky s hokejkou a pukom?
Pár detí ma o to žiadalo, ale nechcel by som sa opäť dostať do obdobia s trikmi. Ukázal som im pár nájazdov a tie sa im páčili. Smiali sa, len brankári trošku menej.
V rozhovore pre klubovú stránku ste uviedli, že keby ste neboli hokejista, stane sa z vás herec. Čím vás toto povolanie zaujalo?
Štyri-päť rokov si všímam pri sledovaní filmov aj veci, ktoré asi ostatní ľudia nesledujú. Samozrejme, vnímam aj príbeh, ale premýšľam nad tým, ako to nakrúcali a čo robia pomimo. Zamýšľam sa nad hlúposťami (smiech). Veľmi rád by som si to vyskúšal. Pred kamerami som bol už veľakrát, ale robiť rozhovor alebo niečo pre klubovú televíziu je úplne iné, ako nakrúcať seriózny film. Chcel by som si vyskúšať prácu s režisérom. To by ma bavilo.
Aké filmy máte rád?
Všetko možné. Viem si užiť komédie, ale pozriem si aj horor a takmer čokoľvek iné. Nemám rád asi len sci-fi.
Chodievate často do kina?
V Amerike skoro každý týždeň a aj doma v Košiciach chodievam často. Najmä na farme v Grand Rapids sme chodievali aj so spoluhráčmi, v Detroite už menej.
St. John, s ktorým ste vyhrali Memorial Cup, mal vtedy veľmi nádejné mužstvo. Ktorí vaši spoluhráči sa zatiaľ najvýraznejšie presadili v seniorskom hokeji?
Jonathan Huberdeau je jeden z lídrov Floridy, center Charlie Coyle sa presadil v Minnesote, obranca Nathan Beaulieu odohral pár zápasov za Montreal a ďalší bek Eric Gelinas hrával pravidelne za New Jersey. Hovorí to o tom, aký skvelý tím sme mali. Všetci vedeli, že mužstvo je plné talentu, no nebolo isté, či sa presadíme aj medzi dospelými. Štyrom-piatim sa to už podarilo, čo je výborná úspešnosť. Vysoko draftovali aj centra Zacka Phillipsa, ale ten zatiaľ nedostal v Minnesote šancu. Vôbec sa nechytil Stanislav Galiev, čomu vôbec nerozumiem. V juniorke bol vynikajúci a teraz sa motá medzi AHL a nižšou súťažou ECHL.
Bol prechod medzi mužov veľmi náročný?
Prvý polrok som sa trápil, musel som si zvyknúť. Veľa som nehrával. Bol to veľký skok. Rovnaké to však bolo aj v juniorke, tam som sa tiež pol roka trápil. Nakoniec z toho bola perfektná sezóna – v AHL aj predtým v St. John. Niekoľko mesiacov mi vždy trvá, kým si zvyknem na nové prostredie. Keď som už vo svojej koži, tak hrám svoj hokej a ide to.