„Pôsobenie v Sparte Zdenovi stopercentne naštartovalo hokejovú kariéru a vlastne mu ju aj zachránilo,“ začal spomínať Zdeněk Chára. „Po tom, čo mu v Trenčíne povedali, že nikdy z neho hokejista nebude, sme odišli do Prahy. Dodnes si na to spomínam. Bola ukrutná zima, Zdeno mal malú hokejku a polorozpadnuté korčule. Po prvom tréningu za ním prišiel jeden pán, obkreslil mu nohu a v priebehu týždňa mu nechal vyrobiť nové korčule,“ zalovil v pamäti Chára senior.
Obrovitého obrancu si všimli zámorskí skauti a už v ďalšej sezóne pôsobil v nižšej profesionálnej súťaži WHL. „Odlúčenie od rodiny znášal pomerne ťažko. Predsa len, boli sme na seba naviazaní silným putom a zrazu bol sám vo veľkom svete. Nie raz sme si aj poplakali. Nikdy sa však nestalo, že by mi povedal, nech poňho prídem a zoberiem ho domov. Zdeno mal jasný cieľ, presadiť sa v NHL.“
Rok a pol čakal dnes 34-ročný obranca na svoj debut v profilige. Odkrútil si ho v drese NY Islanders. „V začiatkoch mu veľmi pomohli Žigo Pálffy a Róbert Reichel, ktorí vtedy hrávali za ostrovanov. Domov Zdenkovi pripomenula aj rodina Lapárovcov – to sú rodáci zo Slovenska, ktorí sa oňho vtedy starali,“ pripojil Zdeněk Chára.
Odchovanec trenčianskeho hokeja musel v začiatkoch presvedčiť trénerov i všetkých odborníkov, že do NHL neprišiel len ako najvyšší hráč v histórii ligy a potenciálny bitkár, ale ako hokejista, ktorý má ambície stať sa hviezdou súťaže. „Mrzelo ma, keď ho pre jeho výšku odpisovali. Zdeno je však pružný, dokáže robiť i saltá. Ako zápasník som s ním trénoval a učil ho. Keď treba, nemá problém zhodiť aj rukavice. Nechcel som však z neho mať bitkára, aj preto som mu prízvukoval, že najskôr musí byť dobrý hráč, až potom môže riešiť ostatné veci. Keď bol v Islanders, pomáhal a ochraňoval Žiga Pálffyho, počas pôsobenia v Ottawe zase dával väčší pozor na Mariána Hossu,“ prezradil o synovi.
Zdeno Chára sa postupom času zlepšoval zo sezóny na sezónu a vypracoval na jedného z najlepších obrancov sveta. V roku 2004 mu Norrisova trofej ušla len o vlások (skončil druhý za Scottom Niedermayerom), no v roku 2009 sa už ako kapitán Bostonu dočkal a vyhlásili ho za najlepšieho zadáka sezóny. „Bolo to nielen pre mňa obrovské zadosťučinenie, pretože ani na Slovensku si Zdena nevážili tak ako v zámorí,“ priznal hrdý otec.
Chára, ktorý viedol slovenskú reprezentáciu ako kapitán na olympijskom turnaji vo Vancouvri, sa i napriek veľkej sláve a popularite nezmenil. Stále zostal skromný, pokorný a slušný. „Zarába veľa peňazí, to je pravda, ale rozhodne sa podľa toho nespráva. On nie je z tých hráčov, ktorý by potreboval Porsche, chodiť do kasín či mať obrovskú vilu. Vždy som mu hovoril, aby nezabúdal na dve veci – ‚ďakujem a prosím‘, pretože tieto kúzelné slovká otvárajú dvere do celého sveta,“ konštatoval Zdeňek Chára.
Najväčší zápas kariéry svojho syna, teda siedmy duel finálovej série s Vancouvrom, sledoval Chára senior v Plzni. Po triumfe Bruins 4:0 vypukli v rodine Chárovcov obrovské oslavy. „Sme u brata a v noci nás tu bolo asi desať,“ prezradil otec Zdeněk a pokračoval: „V momente, keď Zdeno dvíhal Stanley Cup nad hlavu, mi vyhŕkli do očí slzy. Na dátum šestnásteho júna nezabudneme do konca života,“ priznal.
Dátum, kedy sa syn Zdeno vráti domov na Slovensko, Chára senior ešte nepozná. „Ten dátum ešte neviem, ale jedno je isté - určite sa vystíkame a zase padnú nejaké slzy. A potom už bude veľká oslava,“ zasmial sa Zděnek. Čo špeciálne novopečenému kapitánovi najlepšieho tímu na svete doma pripravia? „On zje všetko. Počas sezóny si dáva na stravu pozor, ale doma občas aj zhreší,“ pripojil so smiechom Chára senior.
Tomáš Kopecký pred dvomi rokmi jedol zo Stanley Cupu držkovú polievku, Marián Hossa vlani bryndzové halušky. Čo špeciálne si dá z hokejového grálu Zdeno Chára? „To necháme na ňom, ale určite to bude veľké prekvapenie. Veď si počkajte a potom uvidíte,“ dodal so smiechom Zdeněk Chára.