„Kazaň bola v Rusku mojím najlepším pôsobiskom, rád sa tam vraciam,“ prízvukuje hráč, ktorý má z hokejistov mužstva bratislavského Slovana najviac skúseností z nadnárodnej súťaže. Pomyselné zastávky jeho hokejového metra majú tieto stanice: Nižnekamsk, Togliatti, Kazaň, Čeľabinsk, Chabarovsk – a rodná Bratislava. Čo mesto, to námet na zaujímavý cestopis.
Po titule s Duklou dozrel čas
„Do Ruska som zamýšľal ísť aj skôr, ale mal som zmluvu s Duklou Trenčín. Uvoľnila ma po zisku slovenského titulu v sezóne 2003/2004. Myslím, že spokojné boli obe strany. Bonusom sa stala pozvánka do slovenskej reprezentácie a moja premiéra na svetovom šampionáte v Prahe. V tom roku ma aj draftovali. Mal som dvadsaťštyri, chcel som sa otestovať v kvalitnejšej súťaži,“ vraví hokejový svetobežník.
Vtedy Kontinentálna hokejová liga ešte neexistovala, prvý legionársky chlebík si natieral v ruskej superlige. Vyhliadol si ho Neftechimik Nižnekamsk. Spätne – je veľký rozdiel medzi ruskou superligou a KHL?
„Nie, čo sa týka účastníkov. Zmenil sa len názov, väčšina tímov ostala, pribudlo niekoľko nových z mimoruského priestoru. Podmienky sa zlepšovali od sezóny k sezóne. V každom jednom klube, v ktorom som pôsobil, boli na solídnej úrovni, v niektorých aj vynikajúce. Akurát hotely mali pred pár rokmi v niektorých mestách nižší štandard, no v ďalších sa zlepšovali z mesiaca na mesiac. V Nižnekamsku sme hrali so Slovanom pred pár týždňami. Presvedčil som sa, ako sa tam zmenilo všetko k lepšiemu. Pribudla moderná šatňa, nové priestory na posilňovanie i regeneráciu. Vyzeralo to veľmi pekne. Len hotel akoby konzervoval minulosť. V Nižnekamsku patrí medzi jednoduchšie. Ale – jednu noc sa tam dá vydržať.“
Píšťalka spúšťala drinu
Ako zvládol prechod zo slovenskej extraligy do ruského prostredia?
„Fú, začiatky boli ťažké. Patril som medzi prvých cudzincov. Zvyknúť si na iné nároky aj dosť bolelo, no spätne nemôžem povedať zlé slovo. Na nepríjemné človek rýchlo zabudne, v pamäti ostane to dobré. Keď som prišiel do Ruska, jazyk som neovládal takmer vôbec. Teraz sa tomu aj smejem. Za mesiac som sa naučil skoro všetko, čo som potreboval. Najprv nadávať, to je klasika všade. Mal som šťastie, že v mužstve boli ústretoví chalani, rýchlo som sa zžil s kolektívom. Ak by ma medzi seba nevzali, tak by som sa dosť trápil.“
Stáva sa to?
(S ľahkým smiechom) „Vo svete sa to stáva, ale v Rusku málo. Nemám takú skúsenosť. Nech tam dôjde Kanaďan, Fín, Čech alebo Slovák, ak nie je úplný exot, zapadne do tímu. Mňa si vyhliadol tréner Vladimir Krikunov, no pred mojím príchodom odišiel do moskovského Dynama. Nahradil ho Vsevolod Jelfimov, neskôr Gennadij Cygurov, obaja predstavitelia klasickej starej ruskej školy. Veľmi prísni. Najťažšie sa zvykalo na iný štýl trénovania – v dĺžke i intenzite. Keď zaznela píšťalka, zarezávali sme ako blázni. Takmer stále sme niečo nacvičovali. V sezóne sa vyskytlo málo voľných dní. Dali sa spočítať na prstoch jednej ruky.“
Foto: SITA
V Rusku vzbudzovali obavy tréningové centrá, tzv. bázy. V nich vraj hráči dreli do úmoru. Mýtus alebo realita?
„Báza fungovala aj Nižnekamsku. Má jednu z najvybavenejších. Špičkovú. Všetko, čo si človek zmyslí, tam má: telocvičňu, bazén, saunu podľa výberu, kvalitnú stravu, ubytovanie. Chodievali sme tam deň pred domácim zápasom. Niektorí mladí hráči tam aj bývali. Ja som dostal byt v komplexe pre futbalistov a hokejistov. Na svoj prvý ruský angažmán spomínam veľmi rád,“ zdôrazní. „Pár hráčov, s ktorými som hrával aj ja, tam ešte ostalo. Vtedajší asistent trénera Rafik Jakubov sa stal riaditeľom klubu. Správny chlapík.“
Lada Togliatti: Klub podlžnosti doplatil
„Tam som absolvoval svoju premiéru v Kontinentálnej hokejovej lige. Veľmi sa mi páčilo, šiel by som tam kedykoľvek. Jediná nepríjemnosť spočívala v tom, že som do Togliatti prišiel v nesprávnom čase. Vychytil som obdobie, keď mal klub finančné problémy. Pre ne napokon aj v káhael skončil. Známa automobilka sa dostala do ťažkostí, nové vedenie prestalo podporovať hokej. Čo sa týka mesta i hokeja, bol som veľmi spokojný. Herne sa mi celkom darilo, dával som góly. Neistá budúcnosť však vplývala na výkony, meškali výplaty, nevedeli sme, čo bude,“ opisuje bratislavský rodák. Hneď však dodá, že klub mu neostal nič dlžný, výplaty vyrovnal.
„Koniec sezóny sprevádzala veľká neistota. Oveľa viac sa dotkla Riša Kapuša a Erika Weissmanna. Nemali kde bývať, prenocovali v kabíne. Pýtali sa ma na to aj ruskí novinári, keď nedávno prišli do Bratislavy. Tak som im vysvetlil, že si ma s nimi pomýlili. Keď som z Togliati odchádzal, klub mal už základy na nový štadión. Možno od budúcej sezóny sa do KHL vráti. Je aj v jej záujme, aby mužstvo s takou bohatou tradíciou a históriou hralo v najvyššej súťaži. Je otázkou času, kedy sa tak stane.“
„Kuko“ mal šťastie. Z finančne podvyživeného klubu ho vytiahla Kazaň, obhajca titulu. Obrazne – akoby presadol z dýchavičnej lady do mercedesu. Ako sa sezóna problematicky komplikovala, kráľovsky sa skončila.
Titulom!
"Kazani sa zranil jeden z piatich cudzincov, a tak krátko pred prestupovou uzávierkou siahla po mne. Udialo sa to zaujímavo. Vedenie Lady tvrdilo, že ma neuvoľní. Koncom januára hrala u nás Kazaň. Na druhý deň mi oznámili, že o jedenástej na ďalší deň sa mám hlásiť na tréningu – v Kazani. Prekvapilo ma to, no na nejaké pocity ani nebol čas. Hodnotím to ako svoje najlepšie pôsobisko. Dobre som sa cítil v každom, ale najvyššie stojí Kazaň. Veď som s ňou získal Gagarinov pohár!
Kto šéfoval majstrovskej kabíne? „Zišlo sa v nej viac osobností. Najväčšou je Alexej Morozov. Má prirodzený rešpekt, čistý vodcovský typ. Nemusel zvýšiť hlas, každý vedel, čo je jeho úloha. Mal som výhodu v tom, že pár chalanov som poznal, tak som neprišiel úplne do neznáma. To je vždy ľahšie. Niektorí chalani z Togliatti prešli do Kazane aj v predchádzajúcich sezónach. O Lade sa hovorilo ako o liahni pre metropolu Tatarstanu.“
Zlato oslavovalo celé mesto
Vládol Zinetuľa Biľaletdinov, súčasný tréner ruskej reprezentácie, prísnou rukou?
Roman sa trošku kyslo usmeje. „Nechajme to tak,“ povie, no vzápätí sa rozhovorí: „Je náročný, trénerskej práci perfektne rozumie. Nezvyšuje hlas, ale keď k tomu príde, je naozaj zle. Patrí k tým lepším, ktorých som zažil. Má skúsenosti z NHL, cíti hru, v zápase vie zmeniť taktiku podľa vývoja i podľa súperovej hry. Výsledky to potvrdzujú, ruskú reprezentáciu priviedol na tohtoročnom svetovom šampionáte k zlatu. Hrával som tam dosť, ani som nečakal, že mi dá toľko priestoru. Vynechal som len dva zápasy, v nabitom mužstve bola silná konkurencia. Vedel som, že ostanem len do konca sezóny, lebo na ďalšiu už mali kvótu cudzincov zaplnenú. Tešilo ma, že v play off som mužstvu pomohol aj dvoma gólmi k výhre v Magnitogorsku nad obávaným rivalom. Hral som v útoku s fínskymi spoluhráčmi. Celkom nám to šlo.“
Ako vyzerali oslavy? „Klasika je šampanské v šatni. Pretože sme vyhrali na súperovom ľade, ponáhľali sme sa na lietadlo. V Kazani nás v noci nad ránom vítalo približne dvetisíc fanúšikov. Chvíľu sme oslavovali s nimi na prichystanom pódiu, potom sme šli do jedného podniku. Tam prišli na rad aj víťazné cigary. Vopred ich nik nekupoval, aby sa nebodaj nič nezakríklo. Prvé oslavy trvali len dva dni, pretože viacerí hráči pokračovali v ruskej reprezentácie v príprave na svetový šampionát. Medaily sme dostali až po jeho skončení. Na veľkej slávnosti sa zišlo veľa hostí. Oslavovalo celé mesto – a parádne. Mužstvo prijal prezident Tatarstanu, vyznamenal pár hráčov i trénerov. Keď sa povie Kazaň, hneď sa mi vynoria spomienky na titul. I na mesto. Je veľmi pekné, s viacerými športovými pýchami. Kam sa človek pozrie, vidí nejaký štadión. Nové pribudnú k budúcoročnej Univerziáde.“
Čeľabinsk: Takú výmenu som nezažil
„Asi môj najnevydarenejší angažmán. Ani neviem, čo k nemu povedať,“ zamyslí sa, akoby listoval v pamäti.
„Tam to vyzeralo akosi zvláštne. Po dlhej sezóne v Kazani som mal málo času na prípravu na ďalšiu. Na vedenie klubu však nemôžem povedať pol krivého slova. Ani na kolektív. Dlho som tam nepobudol, no neodišiel som v zlom. Po výmene trénera po dvanástom kole vedenie vymenilo asi dve tretiny mužstva. Takú rošádu som v živote nezažil. Dotkla sa aj mňa. Prešiel som do Chabarovska. Teraz Traktor valcuje skoro všetko, Čeľabinsk patrí k najlepším v tímom v KHL. Na vlaňajší svetový šampionát prišlo do Bratislavy vedenie tímu. Stretli sme sa na hokeji, zvítali sme sa ako starí známi. Strávili sme najprv príjemný, potom i zábavný večer – takmer až do rána,“ približuje Kukumberg.
Foto: SITA
Prečo zamieril k Amuru? „Pôsobili tam tréneri, ktorí boli predtým v Togliatti. Poznali ma, a tak ma oslovili. Ale – po mesiaci, čo som tam prišiel, skončili. V Rusku to tak chodí – nemáš výsledky, dovidenia. Tréneri idú spravidla prví. Do play off sme sa nedostali. Prvá spomienka, ktorá mi napadne – veľká zima. Mesto je však pekné, architektonicky iné ako väčšina ruských. Keby to nebolo tak ďaleko, tak poviem, že som sa tam mal vynikajúco.“
Pochodili ste čínske trhy? „Nie, ak myslíte v Číne. Do Číny potrebujete vízum – a to som nemal. Keď tam ide väčšia skupina, tak ich nemusíte mať, ale ani to som nevyskúšal. Na Nový rok sme sa chceli ísť pozrieť do Tokia – je to hodina a pol letu – ale nedostali sme toľko voľna. A na jednu noc sa to neoplatilo. To ma mrzelo.“
V každom tíme niekoho poznám
Mužstvo Chabarovska, najvýchodnejšej destinácie KHL, sa nacestuje najviac.
„Cestovania som sa dosť obával, no zvykol som si naň rýchlo. Aj na zmenu časových pásiem. Dá sa to zvládnuť. V lietadle si vezmete tabletku na spanie a spíte, koľko sa dá.“ Po každom domácom zápase Slovana možno vidieť Romana v družnej debate s hráčmi súpera. „Ešte u nás nehralo mužstvo, v ktorom by som niekoho nepoznal. Naposledy mi dobre padla debata s Alexejom Kopejkinom a Alexandrom Nikulinom z Novosibirska.“ Bodaj by nie, keď ste si proti Sibiru otvorili dvoma gólmi strelecký účet – pripomenieme.
„To sedí, ale k zápasu sa nevraciame. Povieme si, čo máme nové, trochu pospomíname a zaželáme si, nech sa nám vzájomne darí,“ naznačí obsah debát.
Rusi vám dajú aj posledné
Ktoré mesto je v KHL najpríťažlivejšie? Do ktorého sa mužstvá najviac tešia?´
„Povedal by som, že do Kazane. Tam je všetko na vysokej úrovni. U mňa vyhráva aj preto, že tam mám pár priateľov, poznám tam veľa ľudí. A potom Petrohrad. Moskva mi veľmi nereže,“ načrtne.
A ako je to s alkoholom? Pijú hokejisti v ruských mužstvách?
„To je mýtus z minulosti. Možno sa niekedy v ruských mužstvách veľa pilo, no ja som nijakú divočinu nezažil. Dnes si veľká väčšina hráčov uvedomuje, že ak by sa niekto rád pozeral na dno pohárika, okamžite skončí. Piť a zvládať náročnú súťaž sa nedá. Nehovorím, že si niekto nedá pár pív v čase voľna, ale aby sa tak dialo pravidelne, si neviem ani predstaviť. Kto by sa vzdal veľmi dobre plateného živobytia?“
Dajú ruskí tréneri alebo hráči pocítiť legionárovi, že je cudzí?
"Stáva sa to, ale veľmi zriedka. To už musí byť taká situácia, že mužstvo prehrá veľa zápasov, aby sa také niečo vytiahlo. V Nižnekamsku som zažil, že sme prehrali sedem zápasov v sérii. Vtedy mohli byť v tíme len traja cudzinci. Jeden deň vyhodili Fína, na druhý Čecha. Na tretí deň som si myslel, že príde rad na mňa. Vtedy hráči nedostali žiadnu finančnú kompenzáciu, ako je to teraz. Zavolali si ma, povedali, že cudzinec musí patriť medzi najlepších, ale ostal som.
Aká je z Kukumbergových bohatých skúseností ruská duša?
(po chvíľke) „Podobná ako slovenská. Ľudia sú veľmi priateľskí, kamarátski i pohostinní. Keď ste k nim slušní, vedia vám pomôcť. Dajú vám aj to posledné – aj keby sami nemali. A to nehovorím z povinnosti alebo zdvorilosti. Naozaj to tak je.“